Predstav si, bola som nedávno s rodinou na dedine pri Levoči a tam sme počuli poriadne zaujímavý príbeh. Vieš, také tie dedinské reči, ktoré sa šíria rýchlejšie než noviny. Tak poslúchaj, lebo toto stojí za to.
Volala sa Mariana, bola manželkou Jozefa. Ich manželstvo trvalo viac než dvadsať rokov. Úplne do detailov ich život nepoznám, len to, čo mi porozprávali miestni. Po svadbe dali Marianini rodičia mladomanželom byt klasika, panelák na sídlisku v Prešove. Jozef robil v stolárskej dielni a Mariana sedela v nejakom úrade. Platy mali také slušné, na to, čo potrebovali, stačilo. Jozef bol šikovný chlap, v novom byte všetko opravoval, prerábal, zlaté ruky mal.
Mali len jedného chlapca, volal sa Rastík. No ten bol za všetky drobné tvrdohlavý, nafúkaný, samá papuľa a ešte k tomu nič nepočúval. Mama mu dovolila všetko, otec sa mu to snažil zatrhnúť. A to boli večné hádky doma. Jozef chcel mať z neho poriadneho chlapa, čo sa o seba postará.
Keď bol Rastík malý, otec sa mu snažil ukázať, čo je to práca. Podľa Jozefa musí každý vedieť niečo urobiť rukami, hocičo opraviť, nebojí sa zobrať kladivo do ruky. Najskôr ho to aj zaujímalo, ale potom ho to prešlo. Mariana na to mala iný názor vraj Rastík nič nemusí, fyzická práca nie je preňho. A furt mu kupovala drahé hračky a veci. Rastík úplne zlenivel, všetko mal na zlatom podnose.
No a jak to býva, toto celé sa podpísalo na ich vzťahu. Hádky, výčitky… Rastík skončil gymnázium, šiel na univerzitu v Košiciach, rodičia mu to celé platili, ale učenie mu teda vôbec nevoňalo. Samé trojky a štvorky.
Jedného dňa sa pohádali ako ešte nikdy. Jozef na Marianu kričal: Počúvaj, koho to tu vychovávame? Nič nerobí, všetko má hotové! Veď vy mu ešte aj tú robotu zoženiete? Vieš čo? Nech si zostane na tvojom krku, ja už mám dosť!
Mariana sa bránila: Ale však je to aj tvoj syn!
Jozef nato: Ale už má skoro osemnásť! Treba ho pustiť z pod sukne, nech sa naučí žiť! Hovoril som ti, že to príde, nepočúvala si. Keby si ma nechala, mal by si rozumného chlapa. A koho si z neho vychovala, čo máš?
Potom to prišlo: A ty si spokojný? Roky bývaš v mojom byte a nikdy si nekúpil nič vlastné! Prácu máš dobrú, aj tak nič. A mňa ešte budeš poučovať, ako mám vychovávať syna.
Jozef bol toho plný, vraví: Tak teraz ti poviem, láska. Byt sme dostali ako svadobný dar, mal byť pre nás oboch! Mákal som na ňom, krv a pot do toho dal. Nie každý má to šťastie bývať takto. A ty mi toto vyčítaš? Nerátal som s tým!
Mariana si len ťažko povzdychla a vyšla z miestnosti. Odvtedy to šlo dole vodou. Rastík sa postavil na maminu stranu a keď otec niečo potreboval, tváril sa, že má vždy hrozne veľa povinností. Jozef pochopil, že tu už preňho miesto nie je.
Prišiel jeden víkend, Jozef sa zbalil a odišiel. Vieš, on si celý život dával bokom eurá, sníval, že si jedného dňa postaví dom. Predstavoval si pokojný koniec života s Marianou niekde pri Toryse. Nakoniec sa presťahoval ku nám na dedinu, svoj dom si za pár mesiacov zveľadil sám. Tam sa zoznámil s novou ženou vdovou menom Ľubica. Ubehli dva roky a žili spolu v pohodičke.
A čo bývalá žena a Rastík? Ani raz sa Jozefovi neozvali. Ani telefonát, nič. No čo ti poviem, taký je už život, nie?
