Vychovávala som syna sama, dúfala som v jeho podporu, ale on sa stal bremenom so svojou manželkou.
Celý svoj život som obetovala synovi. Vyrástal bez otca, ja som robila dve práce, aby mal všetko, čo potreboval. Chcela som, aby z neho bol čestný človek. Namiesto vďačnosti a pomoci však dostávam len ľahostajnosť, lenivosť a zradu. Môj syn, ktorého som tak milovala, a jeho žena sa pre mňa stali nesnesiteľnou záťažou. Teraz stojím pred bolestivou voľbou: vyhnať ich, alebo naďalej trpieť a strácať posledné zvyšky síl a nádeje.
Volám sa Alžbeta Kováčová, bývam v malom meste na severe Slovenska, v Kysuckom Novom Meste. Môj syn, Ján, bol v detstve ako dar z neba. Vychovaný, milý, poslušný – nikdy mi nerobil starosti. Sama, ako osamelá matka, som drela od rána do večera, aby mal čo jesť a čo obliecť. Snívala som, že keď vyrastie, stane sa mojou oporou, tak ako som ja vždy bola oporou jemu. Tieto sny sa však rozpadli ako hlinený hrniec, keď Ján dospel.
Po základnej škole odmietol ísť na strednú. „Mami, škola nie je pre mňa,“ povedal a odišiel na vojenskú službu. Dúfala som, že sa vráti zodpovednejší, že bude chcieť niečo dokázať. Ale keď prišiel domov, len ma sklamal. Študovať? „Nechcem.“ Robiť? „Len niečo ľahké.“ Chcel vysoký plat za minimálnu námahu. Našiel si prácu v sklade, ale po mesiaci to vzdal. Pol roka len vysedával doma, nič nerobil. Ja som ho živila, kupovala mu oblečenie, všetko som platila zo svojej malej dôchodky, ktorá sotva stačila pre mňa.
Potom si priviedol manželku – Zuzanu, osemnásťročnú dievčinu, ktorá nikde nepracovala a ani neplánovala. Jej sebavedomie ma udivovalo – správala sa, akoby celý svet patril jej, hoci nemala ani vzdelanie, ani plány. Samozrejme, že sa k nám nasťahovali. Môj malý byt, už tak tesný, sa zmenil na bojisko. Snažila som sa s nimi rozprávať, upozorňovať ich na neporiadok a ich nečinnosť, ale každá moja poznámka vyvolala len hnev. „Mami, nechajte nás!“ odsekol Ján. Zuzana mu potichu prisvedčila a prevrátila oči. Jej pohľad bol ako výsmech všetkému, čo som pre nich obetovala.
Jedného dňa som to už nezvladla. „Vyriešte si to, ale nie v mojom byte!“ vykríkla som. „Nemôžem vás oboch živiť zo svojho dôchodku! Samu ma to už ťahá dole, a vy ma len ťažšie strkáte pod vodu!“ Hlas sa mi triasol od bolesti a zúrivosti. Dala som im ultimátum – do konca mesiaca musia zbaliť veci a odísť. Ján sa na mňa pozrel s urazkou, Zuzana len povzdychnula, ale nikto sa neozval. V hĺbke duše však cítim strach – čo ak neodídu? Čo mám robiť s vlastným synom?
Trápim sa medzi láskou k Jánovi a pocitom spravodlivosti. Je mojou krvou, mojím chlapcom, pre ktorého som sa obetovala. Ale teraz na mňa nemyslí. Jeho ľahostajnosť, jeho lenivosť, jeho voľba rovnako nezodpovednej ženy – to všetko je ako facka. Zuzana situáciu len zhoršuje: nevarí, neupratuje, žije na moje náklady, akoby som jej bola niečo dlžná. Vidím, ako mi život uteká medzi prstami, kým ich oboch ťahám za sebou, a to mi trhá srdce.
Čo mám robiť? Vyhnať ich – znamená stratiť syna navždy. Nechať ich – znamená stratiť seba. Každý deň sa pozerám na Jána a hľadám v ňom toho chlapca, ktorého som tak milovala. Ale vidím len cudzieho človeka, ktorý zabudol, čo je to vďačnosť. Moja nádej na jeho pomoc zomrela a teraz stojím nad priepasťou, nevediac, či mám dosť síl urobiť ten krok.
