“Tu sa najem poriadne, a nie tvojej vodovej polievky!” zasyčal muž pri švédom stole. Moja odpoveď na jeho tanieri ho však donútila zblednúť.
Tí, čo sú dlho v manželstve, vedia, že muži sú dvoch typov. Jedni zjedia všetko, čo im pripravíš, a ešte aj poďakujú. A tí druhí – ako môj Janko. Pre neho je každé moje jedlo príležitosťou na kritiku.
Celých tridsať rokov nášho spoločivého života som počúvala len toto: “Znovu si presolila polievku,” “Zemiaky sú nedovarené,” “A u mojej mamy boli karbanátky nadýchané, nie také tvoje podrážky.” No nie je to poklad, takýto charakter?
Úprimne, už som si začala myslieť, že mám ruky z iného sveta. Snažila som sa, dievčatá, ako šialená! Kupovala som kuchárske knihy, pozerala som kulinárske šou.
Varila som mu žulien v kastrólikoch, kačicu s jablkami na Vianoce, guláš, ktorý som varila tri hodiny. A na odmenu – len kyslý výraz a neustále porovnávanie s jeho zosnulou mamou.
V posledných rokoch pribudol ďalší problém. Kvôli nadváhe mal Janko vážne zdravotné ťažkosti – tlak mu kolíše, cholesterol vyletel do výšin.
Lekár, starý a prísny muž, mu povedal priamo: “Janko, ešte jeden taký záchvat a možno sa už nepostavíš. Žiadne smažené, žiadne tučné, žiadne slané. Diéta – inak to nepôjde.” A kto, čo myslíte, mal na tú diétu dozerať? Presne tak – ja.
Varila som mu jedlo na pare, dusila bez oleja, solila až na tanieri. A v reakcii som počúvala mrmlanie, že ho trápim hlady a kŕmim ho “trávou”. To chce ale trpezlivosť!
Keď sme sa chystali na dovolenku do hotela so systémom “all inclusive”, oddychla som si. Myslela som si, že konečne oddýchnem – od variča aj od kritiky. Nech si je, čo chce, uvidí, že reštaurácia nie je vždy lepšia ako domáce jedlo. Ale ako som sa mýlila…
Už prvý deň sa dovolenka zmenila na gastronómické peklo. Keď Janko uvidel švédsky stôl, stratil rozum. Chodil medzi jedlami ako hladový vlk.
Jeho tanier vyzeral ako architektonické dielo – dole tučný rizoto, naň gyros, vedľa šaláty s majonézou a navrch ešte kúsok pizze.
Opatrne som mu pripomenula:
“Jančo, lekár ti hovoril… tlak… pamätáš si, ako ti bolo zle minulý mesiac?”
Len mával rukou:
“Nerob mi scény, žena! Som na dovolenke! Zaplatil som peniaze – jem, čo chcem! Konečne si oddýchnem od tvojich diétnych odpadkov!”
A tak tu sedí oproti mne, mlaská tak, že to počuje celá jedáleň, hltá všetko, čo mu príde pod ruku, a ja potichu šúpem list šalátu a cítim sa ako ošetrovateľka pri živom človeku. Je to smiešne a smutné zároveň.
Takto plynuli dni. On jedol, ja mlčala. Chválil kuchárov, ja som mlčala. Hovoril synovi po telefóne, ako si “vynahradzuje všetky tie roky,” a ja len zviazala zuby. Ale jedného večera sa mi trpezlivosť vyčerpala.
Večerali sme. Ja som si dala trochu zeleniny a kúsok kuracích prsníc. Janko si ako vždy naniesol kopu jedla, z ktorej sa mi už len pri pohľade krútil žalúdok.
Keď ochutnal tučnú bravčovú, zajapkal od rozkoše a ešte s plnými ústami povedal:
“Tak to je jedlo! Šťavnaté, korenené, pravé! Konečne sa najem poriadne, a nie tvojej vodovej polievky!”
Dievčatá, v tej chvíli som málo neupustila vidličku. Tridsať rokov pri sporáku, starostlivosť, diéty – a na odmenu “vodová polievka”!
Všetka moja nahromadená bolesť vyplávala na povrch. “Tak teda chceš ‘poriadne jedlo’?” pomyslela som si. “Tak ho dostaneš! A také, na ktoré nezabudneš!”
Nasledujúci večer som kráčala na večeru s úsmevom ako lovkyňa na poľovačke. Janko, nič netušiaci, si už vyberal jedlá pri stole. Pristúpila som k nemu a nežne som povedala:
“Jančo, sadni si, oddýchni. Dnes sa o teba postarám ja. Veď si môj milovaný manžel, mám ti dopriať.”
Prekvapene sa na mňa pozrel, ale poslušne šiel k stolíku. A ja som vzala najväčší tanier. Začalo sa predstavenie.
Naložila som naň tri najtučnejšie, dozlatova vyprážané rebrá. Pridala kopu hranoliek, šaláty s majonézou, ostrú kapustu, kuracie krídelká a klobásy v ceste. A navrch som všetko štedro poliala kečupom, syrovou omáčkou a horčicou.
Kuchár sa na mňa pozeral ako na šialenú. Asi si myslel, že idem nakŕmiť celé kmeno.
A ja, ako Matka Tereza, som slávnostne doniesla toto “tučné zázračné dielo” k nášmu stolu a postavila ho pred Janka.
“Jedz, zlatko, nehanbi sa! Všetko to najlepšie pre teba. Chcel si poriadne jedlo? Tak tu ho máš! Dobrú chuť, miláčik!”
Povedala som to nahlas, aby všetci počuli. Ľudia sa obzreli. Niektorí sa zasmiali, žena vedľa ma pochvalne prikývla. Janko sa menil pred očami – najprv zbledol, potom začervanel. V mojich očiach videl nie starostlivosť, ale ľad. A pochopil – toto nie je láskavosť, toto je rozsudok.
“Ty… čo robíš?” zašepkal.
“A čo je, zlatko? Nechutí ti?” odpovedala som sladko. “Veď to je ‘poriadne jedlo’, sám si povedal. Jedz, snažila som sa.”
Sedel ako prikovaný. Neprorazí – veď pred všetkými sa oňho “starám”. Zjesť to – samovražda. Bol v pasci.
Päť minút mlčal, potom potichu odstrčil tanier. Zvyšok dovolenky jedol len kuracie prsia a zeleninu. A na mňa sa pozeral so strachom
