Denníkový zápis, Bratislava
Vydala som sa na zájazd do Talianska s partiou slovenských dôchodcov. Neočakávala som nič prevratné len niekoľko dní poznávania, zopár fotografií do albumu, nejaké drobnosti pre vnúčatá. Potrebovala som si oddýchnuť od každodennej rutiny a hlavne od samoty, ktorá ma v posledných rokoch pomaly doháňa.
Myslela som si, že Rím, Florencia či Benátky budú iba ďalšími zastávkami na zozname miest, ktoré treba vidieť. Ale v tieni Kolosea sa mi prihodilo niečo, čo som vôbec nečakala stretla som muža, ktorý vo mne znova prebudil pocit mladosti.
Postávala som pod oblúkmi amfiteátra, očarená jeho majestátnosťou a atmosférou. Sprievodca čosi rozprával o gladiátoroch, no moja myseľ blúdila kade-tade. Vtom sa niekto vedľa mňa jemne zasmial: Vieš si predstaviť, že by si gladiátori sťažovali na šialené horúčavy tak ako my teraz?
Pohľadom som zachytila jeho vysoký, so sivým vlasom, s úsmevom, ktorý mi bol zvláštne povedomý a zároveň úplne nový. Mal obyčajnú košeľu, slamený klobúk, a predsa sa na mňa díval, akoby sme boli dvaja sami vo svete.
Rýchlo sme sa dali do reči. Volal sa Michal, bol vdovec a už zopár rokov na dôchodku. Prišiel na zájazd sám podľa jeho slov, už nechcel čakať na ideálny okamih, aby konečne videl Rím.
Rozhovor s ním plynul prirodzene, zážitky sa miešali so smiechom, akoby sme sa poznali roky. Pod Koloseom sme spolu sedeli pri káve ja som si ani neuvedomila, že mi už dlhé roky niekto nepočúval s takým záujmom.
Ďalšie dni na zájazde boli akosi iné. V autobuse sme sedeli vedľa seba, spolu sme obedovali, občas sme sa stratili v dave turistov a vzápätí sa našli jeden druhému pohľadom. Bolo to detsky nevinné, no pritom vzrušujúce.
Večer, keď ostatní hrali karty alebo pozerali televíziu na hoteli, my sme stáli na balkóne a dívali sa na rozžiarené talianske mesto. Rozprávali sme o všetkom o deťoch, o minulosti, o tom zvláštnom vnútornom vzrušení, ktoré človeka po rokoch zaskočí nepripraveného.
Cítila som sa ako pubertiačka. Znova som sa začala upravovať, maľovať a smiať od srdca. Ostatné ženy z našej partie ma sledovali niektoré s pochopením, iné s ľahkou závisťou či úškrnom. Ale ja som mala pocit, že nachádzam samu seba tú časť, ktorú vo mne zahlušila rutina a osamelé večery.
Ako sa zájazd chýlil ku koncu, vnútri ma ťažila otázka: Čo bude potom? On býval na úplne opačnom konci Slovenska, ja tu v Bratislave. Každý máme svoj svet, a predsa nás spojil práve tento spoločný týždeň zvláštny, akoby vytrhnutý z reality. Bude to stačiť na niečo viac?
Posledný deň sme sa prechádzali po Ríme už len my dvaja, bez skupiny. Sedeli sme na Španielskych schodoch, jedli gelato a mlčali. Nakoniec povedal: Vieš už dávno som sa necítil taký šťastný. Ale bojím sa, že keď sa vrátime domov, všetko to prejde a vrátime sa do svojho stereotypu. Možno je to iba dovolenkový klam.
Nevedela som, čo na to povedať. Vo mne bojovala túžba veriť, že toto je začiatok niečoho ozajstného, s obavou, že je to len chvíľkové očarenie, ktoré sa pominie s návratom a opäť stíchnem do osamelého ticha.
Na letisku sme sa rozlúčili. Objatie, ktoré trvalo dlhšie, než by sa patrilo, pohľad, v ktorom bola rozlúčka aj nesľúbený prísľub. Vymenili sme si čísla, no ani jeden z nás nepovedal nahlas: Stretneme sa znova.
Keď si dnes spomínam na túto cestu, stále neviem, čo si o nej myslieť. Bola to pre mňa krása aj sen intenzívny, nádherný, ale krehký. Možno mal Michal pravdu, že je to len ilúzia. A možno by bolo zbabelé aspoň neskúsiť, či mi osud nechce dať druhú šancu.
A sama seba sa pýtam oplatí sa riskovať svoj v podstate pokojný, usporiadaný život pre cit, ktorý prišiel tak nečakane? Bola to len krátka dobrodružná iskra pod talianskym nebom, alebo začiatok príbehu, ktorý ešte len dostane svoj tvar? Lebo srdce mi pri myšlienke na Michala stále bije rýchlejšie a rozum šepká, že je to bláznovstvo.
Možno práve preto tento príbeh píšem aby som sa spýtala aj iných: má človek aj po päťdesiatke, šesťdesiatke či sedemdesiatke právo otvoriť si srdce niečomu novému? Je lepšie uložiť si spomienku ako bezpečnú relikviu, alebo sa postaviť do búrky citov a zistiť, kde nás ten vietor zaveje?
