Dnes to bolo zase ťažké. Máma stála pri okne a znova to začala. „Mami, prestaň už!“ otočil som sa rýchlo od okna, kde som pozeral prechádzajúce autá. „Koľko krát mám to isté opakovať? Už som ti to vysvetlil stokrát!“
„Vysvetlil?!“ zdvihla ruky Alžbeta. „Čo si mi vysvetlil? Že nás opúšťaš pre nejakú cudziu tetu a jej deti?!“
„Nie je cudzia! Lenka je moja žena!“ moja päsť sa zatnula, hlas sa triasol od hnevu. „A tie deti sú teraz moje. Chápeš? Moje!“
Katka potichu sedela pri stole, točila čajovú lyžičku. Slzy jej padali rovno do vychladnutého čaju. Neplačala, slzy len tiekli samé, ako dážď za oknom.
„Tvoje?!“ zasmiala sa matka a ten smiech bol strašnejší ako krik. „Ty si sa zbláznil! Ty máš rodnú sestru, čo po tom úraze len ťažko chodí! Máš matku, čo ti obetovala celý život! A ty… odchádzaš k cudzím ľuďom!“
Sadol som si na roh pohovky, prešiel si rukou po tvári. Mal som tých hádok až po uši, bolela ma hlava.
„Mami, skús pochopiť. Som dospelý muž, mám tridsaťdva. Mám právo na súkromie. Na vlastný život.“
„Vlastný život?“ Alžbeta si sadla oproti mne, zobrala ma za ruky. „Petričku, zlatý, čo len za súkromie môže byť s rozvedenou ženou a dvoma cudzími deťmi? Si ešte mladý, pekný, máš dobrú prácu. Nájdeš si nejaké dievča mladšie, porodíš si vlastné deti…“
„Nechcem iné deti!“ vytrhol som ruky z jej dlane. „Max a Danka – sú už moje. Max ma včera zavolal otcom. Chápeš? Prvýkrát v živote ma niekto nazval otcom!“
Katka vzlykla, vstala od stola. Kulhajúc pomaly prišla ku mne. „Petko, a čo ja?“ jej hlas bol tichý, lámavý. „Ty vieš, že bez teba som stratená. Po úraze sa spolieham len na teba. Mama je dôchodkyňa, peniaze nemá. Kto mi pomôže, keď nie ty?“
Objal som sestru, pohladil ju po vlasoch. „Kaťuš, veď ja nezomieram. Budem len žiť na inej adrese. Pomáhať ti budem, samozrejme. Ale teraz mám aj svoju vlastnú rodinu.“
„Svoja rodina tu bola vždy!“ nevydržala Alžbeta. „My sme tvoja rodina! Krv a kosť!“
„Lenka je tehotná,“ povedal som potichu.
Viselo ticho. Iba hodiny tikali na stene a za oknom šumel dážď.
„Čo si povedal?“ matka zbledla, klesla do kresla.
„Lenka čaká bábätko. Naše bábätko. Chápeš už, prečo ju nemôžem opustiť?“
Katka sa odtiahla, pozrela na mna široko roztvorenými očami.
„A koľko má?“ spýtala sa.
„Zatiaľ len päť týždňov. Ale lekári hovoria, že všetko je v poriadku.“
„Preboha…“ zakryla si matka tvár. „Veď čo si to spravil, synak? Čo si to urobil?“
Alžbeta pracovala ako škôlkar viac ako tridsať rokov. Deti milovala celou dušou, ale o vnúčatách od Petra snívala inak. Nie od cudzej rozvedenej ženy s dvoma deťmi, ale od slušného dievčaťa z dobrej rodiny.
„Mami, no veď čo je na tom zlé?“ Sadol som si vedľa nej, pokúsil sa ju objímať. „Konečne budeš mať vnúča. Alebo vnučku. Či je to zlé?“
„Od koho ho budem mať?“ odsunula sa. „Od ženy, ktorá už raz skočila do manželstva? Ktorá už dve deti porodila? Kto vôbec je? Odkiaľ sa zobrala?“
„Lenka pracuje u nás v nemocnici na detskom oddelení. Je dobrá, milá. Deti má úžasné, vychované.“
„A kde je ich otec?“ nedala pokoj matka.
„Zahynul na výcviku. Lenke bolo len dvadsať, keď ostala sama s dvomi bábätkami.“
„Aha,“ prikývla Alžbeta. „Takže hľadala hlupáka, čo by ju všetkých živil. A našla.“
„Mami!“ vybuchol som. „Dosť! Nie som hlupák! Som dospelý muž, ktorý si ženu vybral z lásky!“
„Z lásky?“ vstala matka, prechádzala sa miestnosťou. „Čo ty vieš o láske? Celé roky si sedel doma, chodil do práce, pomáhal nám. Žiadne skúsenosti so ženami. Prvá sa ti zamotala okolo prsta.“
Katka si znova sadla za stôl, položila hlavu do rúk. Po úraze ju často bolela hlava, ale z rodinných hádok bola bolesť neznesiteľná.
„Rozbolí ma hlava,“ požiakovala sa. „
Keď som zajtra videl, ako sa Katarína usmiala na Dášu a púsťala ju k sebe blížšie, vedel som, že všetko bude dobre.
