Ty… ty… Neverím vlastným ušiam! To sa mi do hlavy nezmestí! Tvoja prekliata práca, tvoje naliehavé hovory, tvoje nekonečné služobné cesty! Zuzka zhodila zo stola šálku, ktorá narazila na stenu a rozstriekla nedopitú kávu všetkými smermi. Sklenené tŕne sa rozleteli po podlahe ako konfety.
Prestaň sa hysterizovať, čo si ako malé dieťa! Mišo ani nezdvihol hlas, a to ju šialene rozčuľovalo ešte viac. Vnútri jej všetko vrelo, zatiaľ čo on stál ako socha. Nemôžem zrušiť túto cestu, musíš to pochopiť. Ide o povýšenie.
Povýšenie?! až sa zadusila od zlosti. Tvoje povýšenie vždy, vždy bolo dôležitejšie ako my! Spomeň si, zmeškal si Katkinu maturitu, ani si nezavolal k mojim štyridsiatinám, aj keď som ti to týždeň dopredu pripomínala! A teraz toto! Miško má o dva dni operáciu, a teba zaniesie do toho… Košického kraja!
Do Bratislavy, automaticky opravil ju Mišo a hneď sa prehryzol.
To je jedno! Aj na Mesiac! Zuzka zamávala rukami ako veterný mlyn. Nebudeš pri svojom synovi, keď mu budú dávať tú anestéziu! Keď bude hrozne vystrašený, keď ja budem mať strach o život! A to všetko pre nejaký tvoj hlúpy papier s podpisom!
Mišo s pískotom vypustil vzduch a prešiel si rukou po tvári. Pod očami mali vrecká, brada bola nepokojne oholená, ale pohľad bol tvrdohlavý ako vždy.
No veď je to len obyčajná rutinná operácia, prečo z toho robíš také divadlo? Nehovoril som s doktorom osobne?
A čo ak niečo?! Čo ak budú komplikácie?! Zuzka zovrela päste až jej vtĺkli nechty do dlaní. Čo potom urobíme, ha?!
Nič sa nestane, mávol rukou. Už som ti povedal, hovoril som s doktorom.
A čo ak áno?! už kričala tak, až prepínala hlasivky.
No tak si sadni! trhol plecami. Ak sa niečo stane, hneď nastúpim na lietadlo a prídem, prvým letom! Pamätáš, keď Katke vyrezávali apendix?
Áno, pamätám! usmiala sa jedovato. Prišiel si, keď už bolo všetko dávno hotové, po ôsmich hodinách! Vtedy lekári už dávno boli doma, a ty si len zostupoval z lietadla, hrdina!
Mišo len potiahol hlavou:
Čo som, z gumy? Nemôžem byť na dvoch miestach naraz, Zuzka. Makám ako šialený, aby ste mali všetko. Zabudla si, ako si mi vyčítala nový byt? Poďme sa sťahovať, susedia sú hluční, dvorec špinavý, metro ďaleko…
Radšej by som ostala v tom paneláku! vybuchla. Ale s normálnym manželom a otcom, ktorý svoje deti aspoň občas vidí, nie len v nedeľu po obede!
Mišo sa zosypal na stoličku celých svojich deväťdesiat kilo:
Počúvaj, veď sme sa dohodli, nie? Ty si doma s deťmi, staráš sa o domácnosť, ja makám a nosím peniaze. Čo sa zmenilo? Kedy sa to stalo problémom?
Zuzka otvorila ústa, aby mu to všetko hodila do tváre, ale vtom sa vchodové dvere buch! otvorili a z chodby sa ozvali detské hlasy, batohy padali na zem.
Dobre, porozprávame sa neskôr, zamrmlala a vykorčuľovala sa z kuchyne, na ústach násilný úsmev. Tak falošný, až ju boleli líca.
Mišo otvoril notebook. Do večera musel dokončiť prezentáciu, ale v hlave mal iba hmly a žiadne jasné myšlienky.
Večer, keď deti už spali, Zuzka sedela v kuchyni a bezmyšlienkovito prelistovávala mobil. Už nepla
