— Nie, Zuzka, ty tomu nerozumieš! Už takto nemôžem žiť! — Marika zatriasla kamarátkou za ruku tak prudko, že tej stuhli prsty. — On si ju berie! Tú… tú prázdnu bábiku! A čo ja? Dvanásť rokov prečo?
— Marik, pusť ma, bolí! — Zuzka sa snažila vymotať, no priateľka ju držala ako v klinči, v očiach jej horiel divý oheň. — Vypočuj ma…
— Nie, ty ma vypočuj! — Marika vyskočila z kuchyňskej stoličky a začala kráčať sem-tam po malom byte ako zviera v klietke. — Dvanásť rokov, Zuzka! Dvanásť rokov som na neho čakala! Keď študoval, pracovala som, aby mal z čoho žiť. Keď hľadal prácu, podporovala som ho. Keď jeho matka ochorela, sedela som s ňou v nemocnici ako vlastná! A on… on…
Hlas sa jej zlomil, klesla naspäť na stoličku a zakryla si tvár rukami.
Zuzka opatrne pritlačila k nej vychladnutý čaj.
— Možno je to pre tvoje dobro, Marik? Možno ti jednoducho nebol súdený?
— Nesúdený? — Marika zdvihla tvár a pozrela sa na ňu s takým pohľadom, že Zuzka mimovoľne couvla. — Nesúdený? Tak čo je potom súdené? Zostať sama v štyridsiatke a spomínať, čo mohlo byť?
— Veď máš len osemnáť…
— Čoskoro tridsaťdeväť! — prerušila ju Marika. — A čo teraz? Začínať znova? Hľadať si niekoho? Kto by ma v tomto veku chcel? Všetci slušní chlapi sú dávno ženatí!
Zuzka mlčala. Poznala Mariku ešte z výšky, videla, ako celé roky visela medzi nádejou a zúfalstvom. Viktor raz bol, raz nebol, sľuboval manželstvo, potom tvrdil, že nie je pripravený. A ona čakala. Verila mu.
— Pamätáš, ako sme spolu chodili na kurz angličtiny? — opatrne spustila Zuzka. — Vravela si, že chceš ísť do zahraničia, pozrieť svet. A potom si stretla Viktora a všetko si nechala tak.
— Čo má spoločné angličtina s týmto? — usúchla Marika. — Milovala som ho, chápeš? Naozaj! Nie ako tie vyperované, čo menia chlapov ako rukavice. A on… on ma využíval!
— Nee, Marik, nevyužíval. Len… nesedeli ste si.
— Nesedeli? — Marika vstala, prišla k oknu, dívala sa na zasnežený dvor. — Vieš, čo mi povedal, keď som zistila o svadbe? Že ho príliš dobre poznám. Že s Alicou je zábava, lebo je záhadná. Záhada! Dvadsaťročná študentka, ktorá nevie robiť nič okrem selfíčok!
— Marik, netráp sa…
— Netrápim! — otočila sa na kopytoch. — Som naštvaná! Ako to mohlo dopadnúť? Boli sme predsa šťastní! Pamätáš, ako sme chodili na chatu? Ako mi nosil kvety? Ako hovoril, že som tá naj?
— Pamätám. Ale to už bolo dávno.
— Len pred rokom! Rozprávali sme sa o deťoch, o tom, ako ich pomenujeme. A teraz… tá Alka už je v druhom mesiaci!
Zuzka trhla hlavou.
— Tehotná? To si mi nepovedala!
— A načo? — Marika si klesavo sadla, akoby z nej vypli motor. — Načo ti vedieť, že si ju nechce len vziať, ale že s ňou čaká dieťa? Presne také, o akom sme snívali my?
— Bože, Marika… — Zuzka ju objala. — Mrzí ma to…
— Nech už je! — vytrhla sa. — Neľutuj ma! Ja si za to môžem sama! Mali sme byť dávno navždy hotoví, keď prvýkrát začal mekať o tom, že na vzťah nie je pripravený. Ale ja verila, že sa zmení, že ocení, aká som dobrá…
— A si. Si milá, múdra, krásna…
— Krásna? — zasmiala sa trpko. — Pozor! Šediny, vrásky, kilogramy navyše. A jeho Alica? Mladá, štíhla, trendy. Samozrejme, že si vybral ju.
— Nezáleží na veku ani na vzhľade!
— Na čom teda?! — vykríkla Marika. — Povedz mi! Na čom? Čo som robila zle? Prečo som ho neudržala?
Zuzka si sadla pri nej a vzala ju za ruky.
— Vypočuj ma dobre. Nerobila som nič zle. Bola si skvelá priateľka, opora, polovičná manželka. Ale Viktor… on jednoducho nebol ten pravý pre teba. Bol to sebec. Vždy myslel len na seba.
— To nepoznáš! Vedel byť láskavý, starostlivý…
— Vedel. Keď mu to vyhovovalo. Spomeň si, ako na mesiace mizol, keď si ho potrebovala. Ako ti sľuboval, že ťa predstaví rodičom, a potom našiel výhovorky. Ako vravel, že ťa miluje, a pritom chodil s inými!
— Odkiaľ to vieš? — otočila sa k nej Marika.
— Videla som ho… pred rokom. S nejakou blondínkou. Bozkávali sa v kaviarni. Chcela som ti povedať, ale…
— Ale si to nespravila! — Marika vyskočila. — Vedela si, že ma podvádza, a držala si to pre seba!
— Nebola som si istá! Mohla to byť len známa, alebo…
— Alebo milenka! — uprela na ňu pohľad. — Mali si mi to povedať! Mala som vedieť!
— A čo by si urobila? Rozhodila by si scénu? Opustila ho? My obe vieme, že by si mu to odpustila. Ako vždy!
Marika chcela protestovať, no vedela, že Zuzka má pravdu. Odpúšťala mu všetko: meškanie, zabudnuté sľuby, jeho záhadné zmiznutia. Vždy našla ospravedlnenie, vždy verila, že sa zmení.
— Vieš, čo je najhoršie? — zašepkala. — Myslela som, že sme rovnakí. Že máme rovnaké sny. A ukázalo sa, že si ani nepamätá, o čom sme rozprávali. Keď som sa ho spýtala, či si pamätá naše plány, povedal, že to boli nezmysly.
— Ale pre teba neboli.
— Nie. Každé jeho slovo pre mňa malo váhu. Každý dotyk, každý bozk. A pre neho… pre neho som bola len pohodlný nábytok. Kým nenaA vonku práve začalo snežiť, jemné vločky sa tichu ukladali na parapet, akoby čas sám zvolnil, aby jej dal priestor na prvý hlboký výdych nového života.
