Výborne, že si navrhol oddelené financie. Tak si jednoducho nechávam všetko svoje.
Keď môj manžel pri večeri odsotil tanier s tvárou akoby som mu podávala nie fašírky, ale predvolanie na súd, pochopila som, že ide predsunutá prednáška. Karol si starostlivo napravil obrúsok, odkašľal si a hľadiac skrz mňa niekam do svojho vysnívaného západného života vyhlásil:
Edita, prerátal som to. Našemu rozpočtu lámu krk tvoje slabé finančné návyky. Od zajtra prechádzame na oddelené peniaze.
Záhada zomrela hneď v kolíske a miestnosť sa naplnila pachom totálnej absurdity, akoby vo vzduchu rozvoniavali smažené hríby. Pomaly som položila vidličku.
Perfektné, že navrhuješ oddelené financie, Karol, prehovorila som s úsmevom mäsitejším než podtatranský medveď na jar. Tak si jednoducho nechávam všetko svoje.
Karol žmurkol. V jeho hlave, v ktorej myšlienky narážali len zriedka a vždy s klepotom ako biliardové gule, tá veta akosi nevedela nájsť jamku. Očakával slzy, výčitky, alebo aspoň poriadny tanec emócií určite nie môj pokojný súhlas.
To je rozumné, odvetil blahosklonne, už v duchu míňajúc ušetrené eurá za môj účet. Ušetrím si na poriadne auto. Muž musí mať úroveň, Edka. Ty tak hádam budeš mať na pančuchy.
Môj muž Karol Polák bol jedinečný zjav. Mal výnimočne zvláštnu schopnosť považovať sa za dravca biznisu, pričom riadil akurát predaj plastových okien v miestnej firme. Jeho úroveň sa obyčajne prejavovala kúpou prepychových mobilov, ktorých možnosti využíval z troch percent, a preklikávaním motivačných citátov na internete.
Platí, kývla som. Doješ ešte fašírku alebo už nezapadá do tvojho excelovského plánu?
Zjedol ju. Zadarmo. Poslednýkrát.
Prvý týždeň tejto novej finančnej politiky sa niesol v znamení hrdosti. Karol sa premával po byte, vykračoval sa, okázalo sa ma nepýtal na ceny pracieho prášku. Kúpil si prémiový kožený diár (čistý umelohmotný design), do ktorého si zapisoval výdavky.
V stredu prišiel domov s igelitkou, kde hrkotali dve lacné pivá a balík mraziacich pirohov. Práve som rozbaľovala nákup z kvalitného supermarketu: pstruha, avokádo, slovenské syry, čerstvú zeleninu a fľašu rízlingu od lokálneho vinára.
Karol sa postavil do kuchynských dverí, opretý o zárubňu ako unavený rytier po bitke. Aha, rozľahlo sa ti! kývol na pstruha bradou. Preto máme prázdne úspory. Mrháš. Nemáme, Karol, mám opravila som ho, krájajúc citrón. Ty teraz šporíš na úroveň. Policu v chladničke si už zabral? Tá spodná zeleninová je tvoja. Akurát teplota pre tvoje aktíva.
Pokrčil plecami, vytiahol si pirohy a začal ich variť v mojej hrnci. Plyn, povedala som sucho. Čo? Plyn, voda, opotrebenie hrnca, čistiaci prostriedok. Veď delíme všetko?
Ede, prestaň byť detailistka, mávol ledabolo rukou, ako každý slovenský gazda odháňajúci muchu. To ti nepristane. Detailistka je obchod, Karol. Toto je trhová ekonomika.
Pokúsil sa usmiať, no horúci piroh mu prilepil horné podnebie a jeho grimasa sa podarila len na úrovni mopslíka, čo zožral citrón. Hej, ty sa len hneváš, že už nemáš prístup k mojej karte, skonštatoval, odliepajúc cesto z ďasien. Žena sa vždy zlostí, keď stratí kontrolu.
V sobotu nás navštívila Terézia Poláková. Moja svokra výnimočná osoba. Milovala ma presne tak, ako pohŕdala pojašenosťou vlastného syna. Kedysi bola hlavná účtovníčka v košickom podniku a čísla pre ňu znamenali vždy viac než ľudia.
Sedeli sme pri čaji a veterníku. Karol naproti, hrýzol svoju suchú žemľu z akcie, tvár mu pripomínala mártyra reformy.
Mama, vieš si predstaviť, Edita už aj toaletný papier schováva! zažaloval rovno matke v nádeji spoluúčasti. Ja mám v kúpeľni to, čo škriabe, ona v skrinke trojvrstvový s broskyňovou vôňou! To je diskriminácia!
Terézia dôstojne položila šálku. Karolko môj, začala medovo, keď si vyhlasoval tú diskrimináciu, nad čím si rozmýšľal? O ktorú časť tela vlastne ide?
Mami! Ja len šetrím rozpočet! Chcem auto! Auto? dvihla obočie tak vysoko, že sa stratilo pod ofinou. Za tie centy, čo schovávaš pred manželkou? Synku, šporíš na toaletnom papieri, aby si si kúpil štvorkolesový šrot a na ceste vyzeral ako kráľ dediny?
To je investícia! zajačal. Investícia je Edita, ktorá ťa tu trpí v jej byte, uzavrela svokra. Mimochodom, Edka, tento veterník je z neba.
Karol sa načiahol po koláčiku. Moja ruka s maslovým nožom mu opatrne, ale rázne zatarasila cestu. Päť eur, Karol. Alebo si daj žemľu. Fakt? Od muža, a pred matkou?
Trh je neúprosný, zlatko. Vidlička za pol eura navyše.
Vykríkol, očervenel, schmatol žemľu a vyletel z kuchyne. Hysterik, zahlásila svokra. Celý po otcovi. On tiež stále investoval, kým som ho neposlala k jeho mame so spodkami v kufri. Drž sa, dcéra moja. Teraz príde fáza budem sa urážať a všetkým na truc mrznúť na ušiach.
Po dvoch týždňoch tento ekonomický pokus skĺzol do krízovej fázy. Karol schudol, zosmutnel, no hrdosť mu nedala vzdať sa. Nosené nepoužité košele (prací prostriedok bol môj, a svoje jadrové mydlo nemal rád), vonial lacným dezodorantom, pohľad už dávno patril utýranej rase jazvečikových vlkov.
Vyvrcholenie prišlo v piatok večer. Po práci, unavená, no spokojná práve som dostala prémium som vošla domov. Na stole čakalo prekvapenie: zvädnuté klinčeky a fľaša šumivého polosladkého.
Karol žiaril ako novo vydrhnutý jeden cent. Edka, sadni si. Musíme sa porozprávať. Rozhodol som sa prispieť do spoločného. urobil pauzu. Dám na jedlo päťdesiat eur.
Pozrela som naňho. Na klinčeky, čo vyzerali ako školský herbár pred reformou. Na šampus, z ktorého je pálenka lepšia.
Päťdesiat eur? spýtala som sa. To je grandiózna veľkorysosť, Karol. Ale počkaj. Vytiahla som z kabelky súbor. Dobre spracovaný Excel zoznam.
Čo je to? spozornel. Faktúra, milý. Za bývanie. Pozri: nájom za izbu v centre (s ohľadom na používanie obývačky a kuchyne) dvestopäťdesiat eur. Služby (veď miluješ sprchu na štyridsať minút) päťdesiat. Upratovanie (veď ja upratujem, ty nie) tridsať. Spolu: tristo tridsať eur mesačne. Za dvoje týždne, stosedemdesiatpäť. Plus amortizácia techniky.
Karol zbledol. Ty Ty odo mňa berieš peniaze za to, že bývam v byte vlastnej ženy?! V byte ženy, s ktorou máš oddelené peniaze, nežne som ho opravila. Sama si to povedal Všetko čo je moje, je iba moje. Byt je môj. Takže si len nájomník. Bez zmluvy môžeš ísť do 24 hodín.
To je lakomosť! To je podraz! Som muž! vybehol zo stoličky. Si muž, ktorý chcel ušetriť na manželke, ale zabudol, že žije na jej účet, pokojne som podotkla. Chcel si byť partner? Platícim partnerom. Alebo si hľadaj úroveň lacnejšie.
Lapal po dychu. Otváral, zatváral ústa, mával rukami.
Raz budeš ľutovať! vyriekol nakoniec. Odídem! Nájde sa taká, čo ma ocení, nie metráže! Veľa šťastia, Karol. Nezabudni si z mrazáku balíček pirohov. To je tvoj majetok, cudzie nechcem.
Behal po byte, hádzal si veci do batohu. Kričal, že som obyčajná držgrošská hydina, čo zabila lásku, že odchádza do noci.
Zavolaj mame, nech ti ustelie, poradila som, dolievajúc si pohár toho lepšieho rízlingu. A objednaj si economy taxík, šetri si úroveň.
Tak trieskal dverami, akoby dúfal, že sa z toho zobudí moje svedomie ale zobudila sa len teta Anička pod nami.
Ticho v byte bolo sladké ako med. Sadla som si do kresla, zahľadela sa do nočných Košíc a cítila som obrovskú ľahkosť. Telefón zabzučal. SMS od Terézie Polákovej: Došiel. Dávi sa, vykrikuje spravodlivosť. Povedala som mu, že tá niečo stojí a on nemá nato. Vystavila som účet za večeru a za noc. Nech si zvyká na trh. Ty čo, držíš sa?
Usmiala som sa a napísala odpoveď: Držím, mama. Plánujem kúpiť nové závesy. Z úspor.
Nikdy nemusíte nikomu vysvetľovať, prečo je hlúpy. Oveľa účinnejšie je dovoliť mu, aby si za tú svoju hlúposť zaplatil plnú cenu. Lebo ak vám muž ponúkne samostatnosť, uistite sa, že ju naozaj ustojí, keď mu ju dáte.
