“Dobrá práca, Ivetka. Našla si svoju životnú lásku.”
Ivana bola najmenej nápadnou hosťou na narodeninovej oslave Martiny. Dievčatá spolu študovali na strednej škole v Bratislave. Martina veľkoryso pozvala všetkých, ktorí mohli prísť, no veľa spolužiačok odišlo na víkend domov do dedín. Ivana, tichá a skromná, sa nakoniec rozhodla využiť túto príležitosť.
Nikam inam nechodila, a predsa aj jej nedávno osemnástky, rovnako ako Martine. Lenže oslavu s hosťami si Ivana nepripísala. Kamarátky nemala, rodičia ju presvedčili, aby oslávila v rodinnom kruhu spolu s babičkou a starým otcom.
“Takže výsledok je rovnaký narodeniny v piatich rokoch či v osemnástich,” pomyslela si smutne.
Samozrejme, milovala svojich blízkych, ale nechápala, kedy už konečne vyrastie a bude samostatná. Kedy si niekto z chlapcov všimne jej ženskosť, nenápadnú krásu a nežnosť?
Ivana snívala o láske, ale hanbila sa za seba. Nebola taká výrazná ako Martina či jej kamarátka Zuzana. Dievčatá sa odvážne líčili, obliekali podľa módy, niekedy až príliš odvážne, čo im na strednej vyčítali učitelia.
Ivaninu garderóbu vždy vyberala mama, svetre jej plietla babka. A bola nahnevaná, že vnučka ich veľmi nenosí. Ivana sa jednoducho nemohla ukázať v babkiných staromódnych svetroch, tak ich nosila len doma, samozrejme, v zime.
Dnes pri Martine sa zhromaždili spolužiaci. Bolo ich dvanásť. Keď sa obed skončil a začalo sa tancovať, Ivana vyšla z bytu a sadla si na lavičku pri vchode. Nikto si ani nevšimol, že odišla. Hanbila sa pred cudzími chlapcami, aj keď nikto na ňu tak ako tak nepozeral. Možno práve to ju trápilo najviac?
Pozrela na hodinky.
“Mohla by som už ísť, mama sa asi obáva,” pomyslela si. “Sľúbila som, že nebudem meškať…”
Zrazu z domu vyšiel chlapec. Nebol medzi Martininými hosťami. Sadol si na druhý koniec lavičky a smutne sa pozrel na jej okná na druhom poschodí. Odtiaľ sa ozývala veselá hudba a smiech.
“Ty si odtiaľ?” spýtal sa jej zrazu. Ivana prikývla smerom k oknám.
“A ako tam Martina? Tancuje? Zabáva sa?” opýtal sa chlapec so smutnými očami.
Tentoraz sa Ivana osmiela spýtať:
“A čo? Nečuješ? Áno, zabávajú sa…”
“Veď to tak,” odpovedal. “Narodeniny sú narodeniny. Ja som v ten deň len smútil. Ani som neoslavoval. No, čaj s tortou v rodinnom kruhu. Ako v škôlke.”
Ivana prekvapene zdvihla obočie.
“Presne ako ja. A ty si jej kamarát?” ukázala na okná.
“Áno aj nie. Rád by som, ale ona si ma nevšímá. Ani na narodeniny ma nepozvala. Hoci sme susedia. A vidí, ako sa k nej správam…”
Chlapec odmlčal. Ivana porozumene vzdychla. Potom zrazu povedala:
“Nerob si starosti. Ja tiež všetko prežívam. Ale načo? Nikto si toho nevšimne. Teraz som odišla a nikto nepostrehol. Takže som človek-neviditeľný. Som alebo nie všetkým je to jedno…”
“To nie je pravda. Čo to hovoríš…” pokúsil sa ju upokojiť. “Aj keď… máš pravdu. Sú takí ľudia. Ako my dvaja. Smoliari…”
“Nie, skôr nenápadní. Nie sme vtieraví. Možno je to v niečom aj výhoda. V tom je určitá sloboda.”
“Tiež si to myslíš?” prekvapene vyzrel. “Mňa volajú Palo. A teba?”
“Ivana.”
Ešte chvíľu počúvali hudbu, občas sa pozreli na okná. Každý dúfal, že Martina vyjde a pozve ich dnu tancovať a zabávať sa. Ale nikto ich nevolal…
“Bolo pekné ťa spoznať,” zdvorilo povedala Ivana, “ale už musím ísť. Sľúbila som, že nebudem dlho…”
“Počkaj, sprevádim ťa aspoň k zastávke.”
Išli cez park, rozprávali sa a mimovoľne sa na seba usmievali. Palo zrazu cítil, že jeho pozornosť dievča teší. Bolo jej príjemné a potrebné! Videl to v jej ružových líčkach s jem
