Výborne, Ivetka. Našla si svoj osud.
Ivana bola najmenej nápadným hosťom na narodeninách Martiny. Spolu študovali na strednej škole. Martina s veľkorysým gestom pozvala každého, kto mohol prísť, no väčšina dievčat o víkendoch odchádzala domov na dedinu. Tichá a skromná Ivana sa však odhodlala využiť túto príležitosť.
Kam by aj chodila? Nedávno jej, rovnako ako Martine, osemnásť. Lenže oslavovať s hosťami sa neodvážila. Nemala blízke kamarátky a rodičia ju presvedčili, aby sviatok strávila v kruhu rodiny s babičkou a dedkom.
A tak to dopadlo narodeniny v piatich rokoch aj osemnástich sú rovnaké, pomyslela si smutne.
Milovala svojich, no nechápala, kedy sa konečne stane dospelou a samostatnou. Kedy si ju niekto všimne jej ženskosť, nenápadnú krásu, nežnosť? Snívala o láske, no hanbila sa sama za seba. Nebola výrazná ako Martina či jej kamarátka Zuzana. Dievčatá sa odvážne líčili, obliekali podľa módy, niekedy až príliš odvážne, čo im na hodinách často vyčítali učitelia.
Ivany šatník vždy vyberala mama, svetre pletla babka. A hnevala sa, keď vnučka jej výtvory nenosí. Ivana však nemohla vyjsť von v babkiných staromódnych svetroch nosila ich len doma, a to ešte len v zime.
Dnes sa u Martiny zhromaždili spolužiaci. Bolo ich dvanásť. Keď sa jedlo dojedlo a začali sa tance, Ivana vyšla z bytu a posadila sa na lavičku pri vchode. Nikto si ani nevšimol, že odišla. Hanbila sa pred neznámymi chlapcami, hoci ani tak na ňu nikto nepozeral. A to ju trápilo najviac.
Pozrela na hodinky. Mohla by som ísť, mama už asi zúri, pomyslela si. Sľúbila som, že neprídem neskoro…
Zrazu z vestibulu vyšiel chlapec. Nebol medzi Martininými hosťami. Posadil sa na okraj lavičky a smutne pozrel na jej okná na druhom poschodí. Odtiaľ sa linula hudba a smiech.
Ty si odtiaľ? spýtal sa znenazdania.
Ivana prikyvla smerom k oknám.
A ako tam je? Martina tancuje? Zabáva sa? opýtal sa chlapec so smutnými očami.
Tentoraz sa Ivana odhodlala opýtať: A čo? Nečuješ? Áno, zabávajú sa…
No áno. Narodeniny sú na to, odpovedal. Ja som vo svoje len smútil. Ani som neoslavoval. Iba čaj s tortou v rodine. Ako v škôlke.
Ivana prekvapene zdvihla obočie. Presne ako ja. A ty si jej kamarát? Ukázala na Martinine okná.
Áno… a nie. Rád by som s ňou kamarátil, ale nevšímá si ma. Ani na narodeniny ma nezvala. A predsa sme dlhoroční susedia. Vidí, ako sa k nej správam…
Chlapec umlkol. Ivana porozumene vzdychla. A potom zrazu povedala:
Nerob si starosti. Ja tiež všetko prežívam. A na čo? Nikto si toho nevšímá. Teraz som odišla a nikto ma nepostrehol. Som ako neviditeľná človek. Nezáleží na tom, či som tu, alebo nie…
No tak, čo to hovoríš… pokúsil sa ju upokojiť. Aj keď… máš pravdu. Sú takí ľudia. Ako my. Smoliari.
Nie. Skôr nenápadní. Možno je to aj výhoda. V tom je istá sloboda.
Myslíš? podivil sa jej úvahám. Mimochodom, volám sa Peter. A ty?
Ivana.
Ešte chvíľu počúvali hudbu, občas pozerajúc na okná. Možno obaja dúfali, že Martina vyzrie z okna a pozve ich dnu tancovať a zabávať sa. Nikto ich však nevolal…
Bolo pekné spoznať ťa, slušne sa rozlúčila, ale už musím ísť. Sľúbila som, že sa nebudem zdržiavať…
Poď, aspoň ťa odprevadím k zastávke.
Išli cez park, rozprávali sa a mimovoľne sa na seba usmievali. Peter zrazu pocítil, že jeho pozornosť ju teší potrebuje ju! Videl to v jej ružových líčkach s jemnými jamkami, v očiach, ktoré odvracala, keď sa s údivom pozeral na jej dlhé riasy.
Začal žartovať, rozprávať vtipné príhody zo svojho života. Hovoril by naveky, len aby počul jej zvonký smiech a mohol byť s ňou čo najdlhšie.
Došli k zastávke. Ivana poďakovala a lúčila sa, no Peter neodchádzal, kým nenastúpila do autobusu. Ivana náhodou prvý autobus prepásla a nastúpila až do druhého…
Keď nastupovala, zamávala mu, akoby boli starými priateľmi.
On ešte chvíľu stál na zastávke, nemohol odísť. Akoby ho očarilo to milé dievča s výraznými očami a jamkami v líčkach.
Peter sa otočil a kráčal domov. A zrazu si uvedomil, že ju chce znova vidieť. Ale nezobral si jej číslo ani adresu… A mohol by? Tak zrazu? Bolo by to divné…
Ráno sa zobudil a hneď vybehol k Martine. Vyzbehal schody a zazvonil na jej dvere.
Dievča otvorilo so skrivenou tvárou: Čo zas chceš… Nepôjdem s tebou von, Peto. Nikdy. Hovorila som ti…
Nie… zapotil sa. Chcel som ťa pozvať… Ale potrebujem číslo tvojej spolužiačky. Včera bola u teba. Musím jej niečo vrátiť… Nechala to na lavičke… Daj mi jej číslo, prosím.
Čí?
Volá sa Ivana.
Ivana? Ktorá Ivana? Zamyslela sa. Aha, Ivka… No to teda! Počkaj.
Za pár minút mu podala papierik.
Tu máš. Hmm, Ivka, tá tichá… A kedy to stihla? Usmiala sa a zavrela dvere.
Peter so zázračným papierikom v ruke vybehol domov.
Celý deň vymýšľal slová a nervózne krútil po izbe. Večer jej zavolal.
Pozval ju na ďalšiu prechádzku a sľúbil zmrzlinu. Na jeho radosť Ivana súhlasila.
Akoby čakala na jeho hovor jej hlas bol e
