Vyber si, mama alebo ja
Telefón zazvoní o pol jedenástej večer, keď Katarína už leží v posteli s knižkou. Peter sedí v obývačke pri svojom notebooku, odkiaľ počuť tlmený hlas moderátora z ekonomického kanála.
Neznáme číslo, predvoľba z ich rodného Poproča.
Haló, povie Katarína a hneď v hrudi cíti, ako sa jej niečo stiahlo.
Tu je Mária Petrovičová, vaša suseda z oproti. Asi ma nepoznáte. Vie sa taká vec… Vaša mama, Anna Štefániková, dnes ráno spadla. Prišla som večer, ležala na podlahe, nevie rozprávať, polovica tváre spadnutá…
Katarína už vstáva z postele, nohami hľadá papuče.
Je v nemocnici?
Odviezli ju pred hodinou. Prišla sanitka, povedali, bude to asi mozgová príhoda. Váš číslo som hľadala v jej mobile…
Ďakujem, pani Petrovičová, veľmi pekne ďakujem.
Položí telefón a pár sekúnd stojí v izbe uprostred, telefón zviera v dlaniach. Potom ide za Petrom.
Sedí v obľúbenom kresle v drahom teplákovom súprave, na opierke minerálku. Päťdesiatsedem rokov, upravený zovňajšok, šediny pekne zastrihnuté. Úspešný muž v úspešnom byte.
Peťo, mame je zle. Mozgová príhoda. Vzali ju do popročskej nemocnice.
Peter sa k nej otočí, stíši televízor.
Kedy?
Dnes. Našla ju suseda večer. Bola sama, celý deň…
Položí pohár na stolík.
No. A čo teraz?
Katarína naňho pozrie.
Musím tam ísť. Ráno vyrazím.
Choď, nebránim ti.
Peter, musíme sa vážne porozprávať. Mama má sedemdesiatosem rokov. Ak je to naozaj príhoda, nemôže ostať sama doma. Treba niečo riešiť.
Peter si vezme ovládač a znovu si pustí zvuk, len trochu, akoby jej dával najavo, že ho rozhovor veľmi netrápi.
Katka, už sme sa o tom bavili. Viackrát.
To boli len reči. Teraz je to tu.
A čo sa zmenilo? Svoje stanovisko som ti vysvetlil. Nemôžeme ju vziať sem. Nie sú na to podmienky.
Katarína si sadne oproti nemu na gauč.
Peter. Máme štyri izby.
Štyri izby, z ktorých dve chcem prerobiť. Sto ráz sme to rozoberali. Chcem si urobiť poriadnu pracovňu, ty si sama chcela šatník. Kde ju dáme? Do chodby?
Jednu izbu necháme mame. Oprava počká.
Oprava nepočká, hovorí vecne, bez hnevu, čo je horšie, než by kričal. Partia je objednaná na marec. Záloha je zaplatená. Vieš to.
Peťo, ide o chorú, bezvládnu ženu. O moju mamu!
Katka, konečne sa na ňu pozrie. Je mi to ľúto, fakt. Ale vieš, čo to v skutočnosti znamená? Cudzia stará žena v dome, choroba, možno plienky, možno nehovoriaca. Nie som na to pripravený. Mám právo povedať to na rovinu?
Nie je cudzia, je to moja mama.
Pre mňa je to skoro cudzia. Za desať rokov sme ju videli štyrikrát. Nikdy o kontakt nestála.
To si nemusel…
Teraz nehľadaj viny. Hovorím o realite. Pracujem, mám veľké zákazky, doma chcem pokoj. Nechcem žiť v nemocnici. Je to aj môj byt, koniec-koncov.
Katarína dlho mlčí. Vonku šumí nočné mesto, známy, ľahostajný hluk.
A ak by som najala opatrovateľku? Tam, do Poproča. Dobrú, vieme si ju dovoliť.
Vieme. Tak ju najmi.
Ale ja tam budem musieť často chodiť.
Koľko chceš, choď.
Peťo, rozumieš, čo ti hovorím? Musím tam byť často. Je to tri hodiny autom.
Chápem. Ja ťa nenútim ostať. Rob, ako uznáš.
To jeho rob, ako uznáš znie tak bežne a ľahko, až v nej niečo povolí. Nie ako úder, ale ako pomalé posunutie krajiny, keď zistíš, že pôda pod nohami nie je pevná.
Vstane a vráti sa do spálne. Do druhej v noci sa díva do stropu.
Ráno odíde do Poproča sama.
Nemocnica ju víta pachom chlóru a zelenou omietkou. Anna Štefániková leží pri okne v izbe pre šesť. Pravá strana tváre ochabnutá, pravá ruka nehybne na prikrývke. Mĺkvo pozerá na dcéru, ktorá vojde, len ľavý kútik úsmevu sa pohne.
Mama, Katarína chytí jej ruku, studenú a ľahkú ako papier. Mama, som tu. Všetko bude dobré.
Mama sa pokúsi niečo povedať, vznikne len slabé zamrmlanie.
Nehovor, mama, som tu. Nikam nejdem.
Dozrelá lekárka jej zhrnie všetko zhruba: Rozsiahla mozgová príhoda. Pravostranné ochrnutie, porucha reči. Prognóza opatrná. Čiastočné zotavenie možné, ale nik nevie, na ako dlho a do akej miery. Minimálne pol roka intenzívnej starostlivosti, cvičenie, logopéd, stále dohľad.
Sama žiť nemôže. Pýta sa, ste jediná dcéra?
Jediná.
Lekárka sa na ňu pozrie pohľadom ostro skúseným. Neodsudzuje, nesúcití. Prosto vie, ako to chodí.
Katarína je v nemocnici celý deň. Kŕmi mamu lyžicou kaše, rozpráva jej, hoci odpovede nie sú. Anna ju sleduje živým pohľadom, aj keď slová nevládze.
Večer Katarína zavolá Petrovi.
Ako je tam? spýta sa.
Zle. Pravá strana nefunkčná, porucha reči. Nemôže byť sama.
Krátka pauza.
Rozumiem.
Peťo, chcem ti povedať… Ostanem tu.
Na ako dlho?
Neviem. Koľko bude treba. Nemôžem odísť.
Hlas Petrovi stvrdne.
Máš prácu. Máš život tu.
Donesiem si prácu na diaľku, nejako to zariadim. Mama nemôže byť sama.
Hovorila si o opatrovateľke.
Opatrovateľka nie je dcéra. Vieš to.
Mlčí.
Vieš, že to bude na dlho?
Viem.
A si ochotná žiť v tom… v tom dome?
Som.
Dlhá tichšia pauza.
Dobre, povie po chvíli. Ni teplo, ni výčitka. Konštatuje. Zavolaj, ak bude niečo treba.
Dá mobil do vrecka a pozrie na zapadajúcu ulicu malého mesta. Lampy svietia každá druhá. Po chodníku s taškou v kockovanom obale kráča stará žena. Z dvora je cítiť dym z kachlí.
Dom na konci Sadovej, drevený, tmavý od času, s padnutým gánkom a malými oknami s vyrezávanými rámami. Katarína ho otvorí svojím kľúčom, ktorý vozievala len zvykom, už roky nepoužitý.
Vo vnútri je chlad, mama nekúrila dva dni. Katarína nájde drevo v predsieni, nesmelo a ťažko zakúri, niekoľkokrát ťah zlyhá a musí začať od začiatku. Ruky si ešte pamätajú, ale nesúverene. Tu žila prvých osemnásť rokov života.
Obíde dom: kuchyňa s prasknutou dlažbou, úzky prechod, dve izby, v jednej matkina posteľ, v druhej stará rozkladacia posteľ, kde kedysi spávala ona. Všetko čisté, úhľadne, ale chudobné, ošúchané. Na stenách fotky: ona mladá, zosnulý otec, čiernobiele snímky starých príbuzných. Tá dedinská čistota, kde vecí je málo a každá má svoje miesto.
Napíše Petrovi SMS: Ostávam tu. Neviem ako dlho. Prídem po veci.
Odpovie za dvadsať minút: Rozumiem. Ako chceš.
To je všetko. Asi aj celý ich zväzok.
Prvé dni splývajú do jednej ťažkej, fyzicky vyčerpávajúcej rutiny. Katarína chodí do nemocnice na celý deň. Učí sa: obracať mamu proti preležaninám, cvičiť paralyzovanú ruku, krmiť pomaly, hovoriť pokojne, neukažujúc svoju únavu. Mamu učia znovu rozprávať, ťažké sledovať, ako človek, čo učil matematiku celý život, hľadá jednoduché slová a nevie ich vysloviť.
Katka, povie raz ráno Anna o čosi zrozumiteľnejšie ako inokedy, už v druhej týždni. Katka. Choď domov.
Som doma, mama.
Nie. Ľavou rukou urobí slabé gesto. K mužovi.
Mama, to neriešme.
Peter… Hľadá slová. Peter nie… rád?
Katarína ji popraví deku.
Je to v poriadku, mama. Na to nemysli.
Mama ju pozorne sleduje, až sa Katarína odvráti k oknu.
Z nemocnice ju vypustia po necelých štyroch týždňoch. Domov, s liekmi a zoznamom cvičení a kontaktom na logopédku. Katarína si objedná auto a dovezie mamu na Sadovú. Na gánok ju pomôže vyniesť mladý sused, zariadi v posteli, dokúri v peci, navarí polievku.
Začína sa iný život.
Opatera o ležiaceho znamená: každé dve hodiny obracať, nočné kŕče, prebaľovanie, každé ráno cvičenie neovládanej ruky a nohy, kŕmiť trikrát denne po malých lyžičkách, lekárky na čas, sedem ráno, päť večer. Logopédka, ktorá chodí trikrát do týždňa, mama s ňou maká, lebo nikdy nevedela prehrať.
Katarína pracuje na diaľku, účtovníčka v menšej firme. Šéf jej vyjde v ústrety, dáva jej polovičný úväzok. Peňazí je menej. Peter niečo posiela, občas drobné sumy, nikdy nič nevysvetľuje, vždy len príde správa z banky. Katarína sa nepýta.
Takmer si nevolajú.
Raz v novembri, keď Katarína opravuje rozkývaný schod na verande, pretože mama má začať skúšať chodiť s chodítkom, pristúpi chlap z vedľajšieho domu.
Pozná ho z videnia. Pevnejší, nižší, v pracovnom saku, obyčajná tvár okolo päťdesiatpäť.
Takto to nedržíte správne, povie. Klinec treba pod uhlom, tak ho nevytrhne.
Katarína naňho nechápavo pozrie.
Jozef, predstaví sa. Oproti. Kývne na druhú stranu ulice. Ste dcéra Anny Štefánikovej?
Áno. Katarína.
Ako je na tom?
Pomaly lepšie.
Prikývne, vezme kladivo, čupne a za päť minút opraví, čo ona nedokázala za pol hodiny.
Ak treba doma pomôcť, povedzte. Som tak či tak tu.
Nechcem obťažovať.
Aké obťažovanie, len mávne rukou, samozrejmé. Anna Štefániková kedysi pomohla mojej mame, nezabudol som.
A už je preč.
Katarína ho sleduje a rozmýšľa, že už sa ani obťažuje nebojí. Bolo by horšie bývať vo veľkom byte v meste a vedieť, že mama leží sama na starej posteli.
November je chladný. Pec začína zle ťahať, raz večer sa dnu šíri dym. Katarína otvorí okno, zakašle, stratí hlavu čo robiť?
Zaklope na Jozefa o deviatej večer, s ľútosťou.
Príde, bez podráždenia, bez divadla. Vylezie na strechu, vyčistí komín, vysvetlí, že to treba každý rok na jeseň. Peniaze odmietne tak rozhodne, že už viac netlačí.
Dáte si čaj? spýta sa.
Ak nie je na ťarchu.
Sedia na kuchyni, popíjajú čaj s kupovanými sušienkami. Mama spí za stenou, zvonku vietor kýva starou jabloňou.
Bývate tu odjakživa? spýta sa Katarína.
Odjakživa. Päť rokov som bol v Košiciach, v továrni. Potom som sa vrátil.
Prečo?
Odmlčí sa.
Tu je človek svoj. Inde cudzí. Niekomu to vyhovuje, mne nie.
Katarína objíma hrnček oboma rukami. Kuchyňa je už teplá, pec vrčí.
Celý život som bola tam, v mestskom byte. Dvadsať rokov. Myslela som, že som si zvykla. Teraz sa pýtam, prečo som sem nechodila častejšie.
Jozef mlčí, neutisuje. Len povie:
Teraz ste prišli. To je hlavné.
V decembri mama začne sedieť na posteli. Malé víťazstvo, veľké. Logopédka, Svetlana Ivanovna, energická žena okolo štyridsaťpäť, chváli pacientku, až sa Anna Štefániková usmeje ľavou stranou tváre.
Reč sa pomaly vracia, nie všetka. Slová, čo chýbajú, hnevajú, ale krátke vety už utiahne.
Schudla si, povie raz Kataríne.
Nie, mama.
Schudla, mama sa na ňu díva. Peter volá?
Občas.
Príde?
Neviem.
Dlhé ticho.
Nepríde, povie mama. Nie trpko, len konštatuje. Zvykla si rozlišovať pravdu od nádeje.
Peter nepríde. Raz týždenne zavolá, povie “ako sa máte”, vypočuje stručné správy, povie “držte sa”. Raz spomenie, že prerábka ide podľa plánu. Raz, že bol na firemnom večierku v reštaurácii. Katarína cíti, ako medzi nimi vzniká niečo neviditeľné, nie hnev, nie hádka iba vzdialenosť, dva rôzne svety.
V januári príde Katarínina priateľka, Barbora. Cez celé Slovensko, s tortou a ochotou pomôcť. Je dobrá, Katarína sa úprimne poteší. Ale rozhovor škrípe.
Katka, nemyslíš, že je to už prehnané? chce Barbora vedieť. Mesiac, dobre. Dva, ale dokedy? Zničíš sa.
Barborka, čo mám podľa teba urobiť?
Najmi poriadnu opatrovateľku. Alebo domov dôchodcov. Sú aj dobré súkromné…
Mama sa ich celý život bála.
No a čo, veď nevie, čo tu musíš znášať…
Vie všetko, ticho povie Katarína. Hlavu má stále dobrú, chápe veľmi dobre.
Barbora mlčí.
Peter nepríde?
Nie.
Tak čo budeš navždy takto?
Neviem.
Katka. Si rozumná žena. Vieš, že pre toto nemôžeš opustiť chlapa. Máte byt, postavenie…
Katarína sa na ňu pozrie.
Barbora. Mama ležala celý deň na podlahe. Má sedemdesiatosem. Bola sama.
Chápem…
Nie, nechápeš. Prosím, nehovor mi viac o “chlebodarcovi”.
Barbora odcestuje ešte v ten deň, trochu dotknutá. Uzmieria sa neskôr cez SMS, ale niečo sa pohne.
Staršie susedky, ako Mária Petrovičová, začnú Katarínu ticho obdivovať. Občas prinesie uhorky, koláč, postaví pred dvere. Iná, Zina Magdolenová, pridalá rovesnica mami, raz dve hodiny sedí pri Anne, kým Katarína zbehne do lekárne. “Sme takmer rovesníčky, poklábosíme,” povie, nič viac.
Ročníčky Kataríny, tie, čo ju poznali ako manželku úspešného Petra z mesta, sa pýtajú inak. Jedna bývalá spolužiačka v obchode dlho skúša, ako Peter, prečo nepríde, ako žijete. V otázkach čosi škodoradostné.
Žijeme, odpovie Katarína a nič viac.
Jozef pomáha. Tak, že je to už prirodzené. Opraví plot, prinesie drevo, keď Katarína ochorie, dve dni nosí jedlo, kúri, raz vymení mame posteľ bez rečí, pokojne.
Jozef, neviem, čo by som bez vás… povie Katarína, keď sa uzdraví.
Povedzte, odpovie Susedia sú na to.
Nie všetci.
Pravda, prikývne.
Mama drieme. Vonku je február, fádny, s ojedinelým snehom.
Máte rodinu? spýta sa.
Mal som. Žena zomrela pred ôsmimi rokmi. Dcéra v Bratislave, volá málokedy. Som sám. Zvykol som si.
Nie je vám smutno?
Niekedy hej. Ale keď je robota, nemám čas na smútok.
Katarína myslí na Petra vo veľkom byte, s koženou sedačkou, dobrou telkou, so správami. Jemu smutno nie je?
Večer mu volá.
Peťo, musíme hovoriť.
Čo sa stalo?
Nič. Len sme dávno nemali skutočný rozhovor.
Pauza.
No tak hovor.
Ako tam žiješ?
V pohode. Prerábku finišujeme, jeden zaujímavý projekt je na spadnutie. Pomlčí. Kedy sa vrátiš?
Peťo, myslím… že sa nevrátim.
Dlhé ticho.
Nikdy?
Nikdy.
Nekričí, nevyčíta. Iba sa spýta:
Je to kvôli mame alebo kvôli mne?
Katarína rozmýšľa asi tri sekundy.
Možno kvôli sebe.
On v telefóne dýcha.
Rozumiem, povie nakoniec. Chceš rozvod?
Áno.
Dobre. Nech je rozvod.
A to nech je rozvod, vyslovené jeho rovnakým, vecným tónom, ako keď hovorí o prerábke, je bodka za všetkým.
Na jar mama začne chodiť. Najprv s chodítkom, opatrne, po izbe, potom do kuchyne, neskôr na verandu. Je to pomalé, ťažké, padá duchom, niekedy zaplače, v živote to robila málokedy, bola tvrdá. Ale ide vpred.
Logopédka Svetlana usmieva sa: Veľká vec. Nie každý sa dopracuje tak ďaleko.
Je to motivácia, hovorí Kataríne. Má, pre koho žiť. To je polka úspechu.
Katarína si nie je istá, či je to ona sama, alebo matkina tvrdá vôľa. Bolo pekné tomu veriť.
V máji, v teplý večer, sedia s Jozefom na lavičke pred bránou. Mama zaspáva sama, a Katarína má konečne hodinu pre seba.
Neuvažujete, že odídete? opýta sa Jozef.
Nie, odpovie Katarína po chvíli a pevne. Rozmýšľala som. Nechcem. Divné však? Dvadsať rokov som túžila po meste, inom živote. A teraz tu sedím a nechcem nikam.
Nie je to divné, povie zamyslene. Človek dlho blúdi, kým nájde, kde je mu dobre.
Niekedy tu dobre nie je. Niekedy je to veľmi ťažké.
Ťažko a dobre to nie je to isté. Pozerá do súmraku, na červené nebo nad strechami. Dobre je vtedy, keď je to správne. Nie keď je ľahko.
Katarína sa naň pozrie bokom. Jednoduchý muž. Ruky mozoľnaté, okolo očí vrásky. Nemudruje, ale niečo na jeho slovách sa drží v hlave ešte dlho.
Jozef, povie. Viete, že sa rozvádzame?
Počul som. Dedina je malá.
Nesúdite ma?
Otočí sa k nej.
Začo?
No, nechala som rodinu. Odišla som.
Rodina je vtedy, keď sú ľudia spolu. Aj v dobrom, aj v zlom. Dvaja v byte ešte nie je rodina.
Odpoveď ju netreba.
Rozvod ide cez advokáta, bez hádok. Byt ostane Petrovi, navrhne jej vyplatenie časti, prijme to. Potrebuje peniaze na opravu maminho domu: podlahy, strecha, staré elektrické rozvody.
V lete pomáha Jozef s opravou. Privedie dvoch kamarátov, traja chlapi za tri víkendy vymenia podlahy a zalátajú strechu. Peniaze berú len za materiál.
Prečo? spýta sa Katarína priamo.
Lebo sme susedia, odpovie Jozef vážne.
Nie je to len preto.
Odmlčí sa, pozrie sa jej priamo do očí.
Nie, prikývne, nie je to len preto.
Anna sedí každú jar v sene na verande, každý večer vyjde s paličkou, sleduje dcéru i Jozefa, nič nehovorí, ale oči má jasné. Aj tvár sa jej už čiastočne vzpriamila, reč sa vrátila na sedemdesiat percent, lekárka hovorí, že je to veľmi dobré. Raz Kataríne len povie:
Dobrý človek.
Hej, mama.
Vidíš to?
Vidím.
Mama prikývne a už nič viac nehovorí.
Peter zavolá v júli. Prvýkrát za dva mesiace od rozvodu.
Ako sa tam máte? opýta sa, hlas už nie je taký vecný, trochu ľudskejší.
Dobre. Mama už chodí. Opravy hotové.
To rád počujem. Pauza. Rozmýšľal som… Asi som vtedy, na jeseň, neurobil správne.
Katarína nepovie v poriadku ani to nič. Nebola by to pravda.
Asi nie, povie jemne.
Nehneváš sa?
Už nie.
Dobre. Pomlčí. Si tam šťastná?
Pozrie z okna. Mama sedí na verande v kresle, ktoré tam Jozef doniesol, s knižkou, pozerá do záhrady. Tento rok neskôr kvitli jablone, teraz už malé jabĺčka na stromoch. Na plote sedí škovránok.
Neviem, či je to správne slovo, odpovie Katarína. Ale je mi tu dobre.
Chápem, povie Peter. A na tom tóne je počuť, že tentoraz naozaj pochopil niečo, čo predtým nie.
Rozídu sa v pohode.
Potom Katarína ide na verandu.
Mama, dáš si čaj?
Daj.
Ide do kuchyne postaviť kanvicu. Starý, ošúchaný čajník, vždy si ho chcela vymeniť, ale nestihla. Na okne muškát matkin, krvavý, už tridsať rokov tu kvitne. Za oknom leto, vonia spálenou trávou a smolou z horúcich dosiek.
O pol šiestej príde Jozef, zaklope.
Anna Štefániková, pekný večer. Priniesol som trochu malín, už dozrievajú.
Vďaka, Jozefko. Poď ďalej, povie mama.
Katarína z kuchyne počuje ich hlasy, len tak, tichú konverzáciu, a na chvíľu sa zastaví s hrnčekmi v rukách. Len tak. Pretože je v tej malej kuchyni, v hlasoch, v čaji a muškátoch čosi nesmierne jednoduché a podstatné. A niekde v meste vo veľkom byte s novým nábytkom sedí človek, čo zvolil správnu sedačku, ale zlý život.
A ona zvolila správny život.
Alebo si ho ešte každý deň trošku volí.
Vyjde s hrnčekmi.
Jozef, ostanete na čajíček?
Rád ostanem.
Mama pozrie na dcéru. Ľavý kútik úst sa povytiahne. Nie úplne, ale skutočne sa usmeje.
Sadnite si, povie Anna Štefániková. Obidvaja.
Sadnú si.
Za strechami mizne slnko, dvory pokrývajú dlhé tiene, škovránok na plote spieva svoju zvláštnu, zmesovú pesničku. Maliny v miske sú červené, teplé, voňajú letom.
A netreba už viac hovoriť.
