Dnes mi napadlo zapísať si jeden príbeh zo svojho života. Snáď sa z neho niečo naučím.
„Katarína, možno by sme si už mali prestať klamať?“ — povedal som a pristúpil som k nej tak blízko, že cítila môj dych.
„Štefan, veď vieš, že on je môj manžel!“ — vykríkla nervózne, lebo tento večer to musela zopakovať už niekoľkokrát.
„A čo že manžel? Máme právo na šťastie! Povedz mi pravdu, veď Viktor je môj syn?!“ — objal som ju za ramená.
Sklonila hlavu a rozplakala sa, už sa nehanbila za svoje slzy…
…Katarína a Marek vyrástli v tom istom byte a poznali sa od detstva. Ich rodiny bývali na jednom poschodí. Neboli najlepší priatelia, ale mali dobré susedské vzťahy.
Pravdepodobne by z nich nikdy neboli dôverní kamaráti. Katarínini rodičia pracovali v divadle. Inteligentná rodina, žili v harmónii, často prijímali hostí. Katarína už chodila do hudobnej školy a chcela nasledovať rodičov — venovať sa hudbe.
Marekova rodina bola úplný opak. Matka pracovala ako predavačka v obchode, otec bol zámočník. Napriek rozdielnemu prostrediu sa Katarína a Marek kamaráti. Ako deti sa hrali v škôlke, potom spolu začali chodiť do školy a sedeli v jednej lavici.
Katarínini rodičia nebránili ich priateľstvu, ale nikdy by neprijali Marka ako zaťa. Jeho rodičia však videli v Kataríne perspektívnu nevestu a občas ich žartom nazývali „ženichom a nevestou“.
…Jedného septembra, v siedmej triede, sa Katarínin život navždy zmenil. Keď sa trieda zhromaždila na prvú hodinu, triedna učiteľka vošla s pekným mladíkom.
„Dobrý deň, deti! Toto je Štefan, váš nový spolužiak. Odteraz bude chodiť do našej triedy.“ — ukázala na voľné miesto v tretej lavici.
Štefan okamžite upútal pozornosť všetkých dievčat — oblečený v elegantnom obleku, s výraznými modrými očami a úsmevom, ktorý oslnil každého. Katarína si ho tiež všimla, ale neodvážila sa ho osloviť.
Začiatkom septembra pokračovali aj hodiny v hudobnej škole. Raz, keď Katarína kráčala na solfégio, zamyslene sa zastavila pred vchodom. Chcela otvoriť dvere, ale vtom sa náhle otvorili. Vystrašená, ustúpila.
Na schodoch stál Štefan.
„Ahoj!“ — usmiala sa rozpakovito.
„Ahoj!“ — odpovedal s úsmevom.
„Ty tiež chodíš do hudobnej školy?“ — spýtala sa.
„Áno, práve mám koniec hodiny.“
„Ja idem na solfégio…“ — povedala s rezignáciou v hlase.
Štefan chcel niečo dodať, ale v tom prišla jej kamarátka Zuzana, prudko ju postrčila a zvolala:
„Katarína, čo tu stojíš?! Za tri minúty začína! Učiteľka nás zabije!“
Katarína sa ešte raz pozrela na Štefana, ale Zuzana ju vtiahla dovnútra…
Na hodine nemohla myslieť na nič iné. Učiteľka si toho všimla.
„Hudecová, chcela by som, aby ste sa sústredili! Dnes ste úplne mimo.“
„Prepáčte…“ — vykoktala.
Po hodine sa vydala domov, keď zrazu počula za sebou hlas:
„Katarína, počkaj!“
Otočila sa a videla Štefana.
„Ty si ešte neodišiel?“
„Nie, čakal som na teba, aby sme mohli ísť spolu.“
Rozprávali sa o hudbe. Štefan jej hovoril o svojom živote, o tom, kde predtým bývali. Ukázalo sa, že aj on sa chcel venovať hudbe…
…Celý víkend naňho myslela. Nevšimla si, že sa do neho zaľúbila. Predtým chodievala domov s Markom, teraz boli traja. Marek Štefana od prvého pohľadu nemal rád, ale neodvážil sa ho odhnať…
…Prešli dva roky. Končili deviateho ročníka. Katarína aj Štefan už vedeli, že ich city sú vzájomné. Medzi nimi však stál Marek…
„Katarína, pôjdeš dnes na diskotéku?“ — spýtal sa Marek.
„Nie, inokedy. S Štefanom ideme do divadla.“
„A prečo neberieš mňa? Prečo toho slabocha?“
„Ty by si sa tam nudil… Nabudúce pôjdeme všetci traja.“
„Dobre…“ — zamrmlal, aj keď myšlienka na Štefana sa mu nepáčila…
Po škole Marek odišiel na učilište. Katarína a Štefan zostali dokončiť strednú školu. Pre Katarínu to bol čas šťastia. Sedeli spolu v jednej lavici, chodievali domov za ruky.
Raz, po návrate z divadla, sa pobozkali. Rozhodli sa, že sa vezmú, pôjdu spolu na vysokú školu a nikdy sa nerozídu…
Po maturite prišiel čas naplniť plány.
„Aký Štefan, aká svadba?! Čo si to vymyslela?!“ — rozčúlila sa Katarínina matka.
„Katarína, musíš študovať! Ak chceš hudbe naozaj venovať život, musíš odložiť rodinu.“ — presviedčal ju otec.
V Štefanovej rodine to bolo podobné.
„O žiadnej Kataríne nechcem počuť! Kamarátstvo — dobre. Ale svadba v osemnástich?! To je šialenstvo! Budeš musieť živiť rodinu, nie sa venovať hudbe!“ — kričala jeho matka.
„Mami, ale ja ju milujem…“
„Miluj si ju, koľko chceš! Ale budeš študovať tam, kde som študovala ja a tvoja babka.“
Rodičia ho donútili odísť do iného mesta. Spočiatku si s Katarínou písali, dokonca uvažovala, že ho navštívi, ale časom sa ich vzťah rozpadol…
Katarína študovala na konzervatóriu. Pred skončením školy ju poslali na súťaž, kde stretla Štefana.
Ich city znova ožili. Strávili spolu noc…
„Štefan, som tak šťastná, že sme sa našli. Za dva mesiace dokončím školu a pripojím sa k tebe.“
„Katarína, to nepôjde…“ — povedal smutne.
„Prečo?!“
„Po škole sa žením s dcérou maminej kamarátky. Volá sa Monika a je tehotná…“
Bolo to pre ň
