Žartík
– Zuzana! Zuzka! Daj mi odpísať!
Šepot Veroniky sa niesol po celej triede a pani učiteľka Mária Števčíková zdvihla hlavu od žiackej knižky, ktorú vypĺňala.
– Titková! Upokoj sa, prosím! Napíš si to sama!
– Pani učiteľka, ale je to ťažké! Veronika sa ani tentoraz nebála ozvať.
– A kto povedal, že to má byť ľahké? A navyše, Veronika, Zuzana má iný variant testu. Takže prosiť ju je zbytočné.
– Akože?! Veď sedí vpredu!
– Nuž, tak to je! usmiala sa Mária Števčíková, opakovala Veronikin tón. Dala som jej samostatné zadanie.
– To nie je fér! Veronika na chvíľu sklonila hlavu do zošita, no už o chvíľu znova obzerala triedu, hľadajúc iný spôsob záchrany.
Nikto si pritom nevšimol, ako sa Zuzana celá napla za svojou lavicou, bojazlivo sa bála otočiť alebo zdvihnúť oči od zošita.
Všetci učitelia vedeli, že je pre triedu taká malá záchranka. Dievča s výnimočnou hlavou! Využívali to všetci, čo sa im práve zachcelo. A skús len raz odmietnuť! Vzápätí by na teba všetci pozerali cez prsty.
Lenže Zuzana nebola prieberčivá. Umožnila občas odpisovať, ale po maminom odporúčaní sa snažila robiť to tak, aby nemali učitelia na ňu sťažnosti.
– Zuzanka, viem, že si veľmi dobré dievča. Ale musíš myslieť aj na seba. Aby si sa dostala na gymnázium, kam chceš, potrebuješ dobré známky. A prečo si ich kaziť kvôli lenivosti tých, ktorí sa ani dve pravidlá nenaučia?
Mamkine slová zneli rozumne, ale Zuzka len ticho povzdychla zakaždým, keď o tom hovorili. Keby len mama vedela, aké je to ťažké byť jednotkárkou v triede, ktorú učiť nič nebaví
Do tejto školy ju mama, Oľga, preradila po rozvode s otcom. Dôvodov na tento krok bolo viac. Jeden z nich bol aj to, že Zuzanin otec už so svojou novou ženou čakal dieťa, keď ešte s Oľgou žil.
Nikto si nedal námahu malej Zuzane niečo vysvetliť. Dospelí riešili svoje veci, zatiaľ čo Zuzka sedela vo svojej izbe s omaľovánkami a ceruzkami a úzkostlivo vypĺňala stranu za stranou čiernou. Precízne, tak, aby nezostal ani pásik svetla.
Prvá si toho všimla babka.
– Čo to, preboha, robíte s dieťaťom?! K čomu ste ho dostali!
Babka bola svokra Oľgy, ale v tomto všetkom stála na jej strane.
– Tiež po otcovi, ten tiež lietal kade-tade, kým sme boli spolu. Povaha zlá… Rovnako, úplne ako cez kopirák. Ale ten sa aspoň vždy vrátil a bez detí
– A odpustili ste mu?
– Čo už som mala robiť, Oľka? Milovala som ho A vedela som, že ma tiež ľúbil. Inak by nechodil späť. Nebolo to ľahké. Ani som mu vlastne nikdy celkom neodpustila, len som trpela. Dnes si hovorím, načo bolo to všetko dobré? Lenže späť to nevezmem. Vieš, podľakuj osudu, že tvoj muž si spravil dieťa naozaj mimo domova. Lebo viem, že by si ho prijala späť, neklam!
– Ale je to strašne ťažké
– Chápem. Ale Zuzana je teraz medzi vami ako medzi kladivom a nákovou. Mysli na ňu! Syn ma nepočúva, tvoj muž je tvrdohlavý. Ale ty si múdra žena. Dúfam, že zariadiš, aby Zuzka netrpela. Veď za nič nemôže
– Áno. Máte pravdu.
A Oľga spravila, čo nik nečakal. Posadila si šesťročnú Zuzanku pred seba a vysvetlila jej všetko úprimne a priamo.
– Zuzanka, už viac nebudeme bývať spolu s otcom.
– Prečo?
– Rozvádzame sa. Ty budeš bývať so mnou, s otcom sa budeš stretávať počas víkendov alebo keď bude mať čas. Zuzka, neplač! Pozri sa na mňa! Ocko ostane tvojím ockom! Nikam nezmizne. Sľubujem!
– A ty? Zuzka si utierala slzy do líca. Dospelí sú takí hlúpi! Vždy všetko rozhodnú po svojom!
– Ja ťa nikdy neopustím!
– Ani neodíď Prosím
Vtedy Oľga pochopila, čoho sa Zuzana bála, keď maľovala tie čierne stránky.
Trvalo dlho, kým dievčatku vysvetlila všetko potrebné a zbavila strachu. Nebolo to jednoduché. Časom sa všetko ako-tak upokojilo. Zuzana sa stretávala s otcom, síce nie tak často, ako by chcela. Ale aspoň vedela opustil mamu, nie ju. Otec ju rozmaznával, dohodol sa s Oľgou, aby záujmy dcéry neutrpeli. Zuzana chodila na dovolenky so súrodencami, mala rada novú maminu, pani Júliu, ktorá bola milá a deťom priala.
Napriek tomu Zuzana občas premýšľala, či otec neodišiel preto, že niečo nebolo s ňou v poriadku. Veď s Júliou žil spokojne, mal druhého syna, túžil po ďalších deťoch. Jej, Zuzanu, však nejako nevychovával rád Možno preto, že nebola dosť dobrá?
Aj mama, aj babka jej stále opakovali, že to nie je pravda, a že ju tiež ľúbia, no červík pochybností ostával. Ožíval hlavne vtedy, keď Zuzana potrebovala cítiť istotu a podporu.
Skrátka, navonok sa to zdalo malicherné. Na základnej, keď ju vytiahli pred tabuľu so správou alebo báseňou, týždne dopredu trénovala pred zrkadlom s mamou. Bola si istá, že to zvládne, veď v škôlke jej dávali najťažšie role, lebo ju poznali ako šikovnú. Lenže pred plnou telocvičňou sa jej zrazu úplne vytratili slová z hlavy a namiesto prednesu jej tiekli po lícach slzy. Zástupkyňa školy jej kľakla k nej, pohladila ju a zašepkala:
– Povieš mi to inokedy?
Zuzane neostávalo nič iné, len prikývnuť.
Zaujímavé, že Mária Števčíková nezabudla na sľub. Po vyučovaní počkala Zuzku pred školou.
– Tak čo, povieš mi tú báseň? Rada ju počujem!
To by sa zdalo ako banalita, ale pre Zuzanku to vtedy znamenalo celý svet. Vyrovnala sa, pustila mamine ruku a odrecitovala báseň od začiatku po koniec. Dospelí zatlieskali.
– Výborne! Vedela som, že to zvládneš!
– Ale veď ja som to nepovedala na verejnosti Zuzanine oči sa leskli.
– Akože nie? Ale áno! Veď sme tu všetci boli. To je podstatné! To, že to bolo teraz, nie pred všetkými, nič nemení. Si veľmi šikovná! Vieš, že som na teba hrdá?
– Asi áno
Tento moment si Zuzana zapamätala. A keď neskôr mala Mária Števčíková jej triednictvo, úprimne sa tomu potešila vedela, že táto učiteľka je jej človek. Nepodrazí, podrží, pochopí.
A Mária Števčíková na Zuzanu dohliadala.
– Vaša Zuzka je veľmi citlivé dievčatko! Šikovné, múdre, ale krehké. Treba na ňu dávať pozor, pani Oľga. Nerozmýšľali ste o matematickej škole? Má zjavný talent na matematiku! U nás je to len priemerná škola. Väčšina detí sa neženie za vedomosťami a Zuzane tu nie je ľahko. Snaží sa splynúť s davom, no pre ňu to je, akoby ju zakryli tromi perinami a ešte ju priviazali špagátom. Rozumiete mi?
Oľga rozumela, ale zatiaľ nemala možnosť niečo zmeniť. Matematické gymnázium bolo v inom okrese, nemal ju tam kto voziť. Zuzanin otec mal ďalšie malé dieťa, babka bola chorá. Oľga pracovala na dvoch miestach, aby dokázala ušetriť na väčší byt. V jednoizbáku po rozvode im už bolo tesno.
– Zuzka, musíš chvíľu vydržať. Akonáhle vybabreme s problémami, poobzeráme sa po lepšom riešení. Sľubujem! Oľga unavená zatvárala oči a hladila Zuzku sediacu pri nej na pohovke pred telkou.
– Mama, ja to vydržím
– Ako ide škola?
– Dobre! povedala Zuzka čo najsilnejšie, hoci si myslela, že ani zďaleka to nie je pravda.
– Dobre, ale povedz mi všetko do detailov! a začala ju šteklit.
Zuzka sa smiala, uhýbala sa pred maminým šteklítaním a nakoniec vždy vyrozprávala všetko bez prikrášlenia.
Otvorene ju nikto v triede nenapádal, ale aj tak za chrbtom: – Zasa Zuzka machruje! Počuli ste, ako to povedala na dejepise? Po jej odpovedi my nemáme šancu na jednotku!
Tieto výčitky sa jej do tváre nikto neodvážil povedať až do istého momentu.
– Zuz, daj mi desať minút! Nič nestíham! Veronikin zúrivý šepot Zuzanu donútil podať jej svoj návrh na papieri.
Pani učiteľka, ktorá sa zamyslela nad novou správou v mobile, nezapojila sa.
Vlado, jej spolužiak od lavice, jej načrtol zadanie na okraj, čo jej pomohlo opraviť Veronikine chyby bez slova. S Vladom si rozumeli už od prvého ročníka bez zbytočných slov. Pár čísel na papier, jemný kýv hlavy a Vlado už mal chybu opravenú.
A tak papier putoval k Veronike a zostalo ticho až do konca hodiny.
Po zvonení však nastalo peklo.
– To myslíš vážne?! Sedíš si tu jak socha! Koniec polroka! Nič nemám a ty?! Hovoríš si kamarátka! Veronika búchala päsťou o Zuzanu lavicu.
– Veronika, prosím, správaš sa nevhodne Zuzkina odpoveď bola pokojná, no vnútri ju to jedlo.
Prečo mám byť stále tá, ktorá musí pomáhať všetkým?!
Táto rozčarovanosť bola z babkiných slov: keď sa babka hnevala, nahradzovala všetky škaredé výrazy nevinným čo to je za haluz.
– Si dievča! Nie nejaký nakladač z prístavu. Tak sa tak aj správaj!
– Babi, aj ty si dievča! Veď ja ťa počujem, keď nadávaš!
– Ach, už nie som na trhu! babka sa smiala. Tak mne je to prepáčené, tebe nie! To sa pre mladú slečnu nehodí.
– Aj chalani nadávajú!
– To je iné! A pamätaj si, čo je dovolené chlapom, slečna tiež nemôže. Čuduješ sa, keď sa chlap s kamarátkou neožení, však?
– A prečo by nemohol?
– Lebo normálny chlapec si za ženu nevyberie svojho parťáka. To ti hovorím z vlastnej skúsenosti.
– Babi, mala mama s otcom tento problém?
– Čiastočne. Ale o tom ti povedia oni sami. Ja ti môžem povedať, že záhada v žene nie je vymyslená. Je potrebná! A ak dievča veľa nadáva, už to nie je hrozno, ale niečo iné
– Čo?
– Neprikrášľuj to! Nechcem byť až taká úprimná!
A Zuzku to teraz veľmi lákalo povedať vetu, akú by použili Veronika s kamarátkami, ale niečo v nej našepkávalo, že to nebude správne.
– Veronika, daj jej pokoj! Vlado si balil učebnice fyziky. Sama si na vine! Nemusí ti pomáhať!
– Lebo skutočný kamarát takto nekoná! Veronika ešte raz treskla do lavice. Zastávaš sa jej! Veď aj ty odpíšeš!
– Nie je to pravda! Zuzke to prišlo už príliš, nevydržala. Vlado si robí úlohy sám! Len občas mu pomôžem, keď urobí chybu!
Zbalila si ruksak, prešla popri Veronike a vyšla z triedy. Vedela, že keby zostala, rozplače sa pred všetkými. Trieda so záujmom sledovala ich roztržku.
Veronika ju nešla nasledovať, len zamrmlala potichu:
– Ach, no veď vieme, čo si zač, Zuzana. Len počkaj, všetko sa ti raz vráti…
Týždeň neprehovorili. Neskôr sa Veronika rozhodla, že už hnev nemá význam.
– Zuzka, prestaň trucovať! Týždeň sa so mnou nerozprávaš! Poď, udobriť sa! usmiala sa. Zuzana na chvíľu zaváhala.
– Ja sa nehnevám.
– To vidieť! Dobre, to nechajme! Radšej mi povedz, kde budeš na Silvestra? Doma či niekde s rodinou?
Veronika sa ani len netvárila urazene, a Zuzana sa trocha upokojila. Veď pohádalo sa, stáva sa.
Ale nemala sa upokojovať.
Keď Zuzana našla zvláštny lístček v batohu, Veroniku s tým nespájala.
Zuzana, veľmi sa mi páčiš! Vladimír
Písmo vyzeralo ako Vladove. Nenapadlo jej, že by lístoček mohol byť falošný.
Ako mohla tušiť, že Veronika nahovorila dievča z paralelnej triedy s podobným písmom, a potom so svojimi kamarátkami nenápadne pripravila celý podfuk.
– Tak, Zuzka, teraz si poplačeš! Nielen ja budem v strese usmievala sa Veronika a šupla lístok do ruksaka.
V šatni za telocvičňou nebolo nikoho. Zuzana trénovala podania vo volejbale a Veronikine kamarátky ju zabávali.
– Zuzka, poriadne, silnejšie! Poď ešte raz!
Nikto nedal najavo, keď si Zuzana našla lístoček.
– Čo je to? Zuzka! Ty si ale potajomnica! Dievčatá, pozrite! Vlado je z nej hotový! Veronika urobila scénu a kývala lístočkom nad hlavou. Asi to bude vážnejšie!
– Veronika, daj mi to!
– No tak! Ešte, že máme čo riešiť! Vladko! Vladimír! zrazu vyletela z dievčenskej šatne a rozbehla sa ku chlapcom.
Zuzana zbledla.
O tom, že sa jej Vlado páči, vedel len jej denníček a mama.
– Je to zlé, mama?
– Prečo by to malo byť zlé?
– Lebo je to skoro
– Je skoro na lásku?
– Je to láska?
– Vyzerá to na zaľúbenosť, to je pekné, Zuzka. Veď život bez nej by bol smutný Strašne túžime, aby niekto bol s nami, držal nás za ruku, chápal nás. A keď to nájdeme, je to najsilnejší pocit na svete.
– A nebude bolieť?
– Aj áno, aj nie Ale bez risku nie je výhra, Zuzka. Treba tomu veriť.
Zuzka si svoju tajomstvo chránila ako poklad.
A Veronika všetko pochopila z rozpakov, z pohľadu, z toho, že Zuzana rýchlo lístoček schovala. Neprekvapilo ju, že Vlado nemohol tajne podstrčiť lístoček do batohu, keď spolu hrali volejbal v rovnakom tíme.
Chlapci vyšli zo šatne a smiali sa, keď Veronika predvádzala lístoček a vystrašená Zuzana sa krčila v kúte.
– Čo sa tu deje?
Z ničoho nič prišla pani učiteľka Števčíková a všetci stíchli.
– Pani učiteľka, máme veľkú novinu! Veronika priložila lístoček k ústam, “poboskala” ho a zdvihla nad hlavu. Tili-tili-štrúdľa! Ženích a nevesta!
– Veronika, prestaň tárať! Čo to máš?
– Lístok od nášho Vlada pre Zuzanku! Priznáva, že ju má rád!
V triede začalo narastať šepotanie.
– No, ticho! Mária Števčíková sa otočila k Zuzane. Zuzanka?
V tej chvíli si Zuzana spomenula na september v prvej triede na pani učiteľku, ktorá bola jediná, čo jej dala druhú šancu. Teraz sa postavila oproti jej vážnemu, no láskavému pohľadu.
– Veronika mi zobrala lístok Nechcem, aby ho niekto čítal.
– Rozumiem. Vlado? obrátila sa na chlapcov.
A vtedy prišlo niečo nečakané.
– Áno, to som ja napísal!
Vlado odtlačil kamarátov, zobral lístok Veronike.
– Je nepekné čítať cudzie listy, Veronika.
– Klameš! rozčúlene vykríkla Veronika, už jej nedochádzalo, že jej zámer vyvolať posmech nevyšiel.
Nebude žiadne hádzanie špiny a šikanovanie. Zuzana bude chodiť po škole vzpriamene no vždy to robila hlavne preto, lebo sa trochu bála.
Lenže práve teraz sa v nej niečo zlomilo. Hlavu zdvihla ešte viac, a hoci sa jej roztriasli ramená, už to nebolo od strachu.
Nie! Niekde vzadu ju jemne pošteklilo Nemá krídla, je to len smiešne ľudia nelietajú. Tak prečo má pocit, že môže doslova vzlietnuť a zabudnúť na staré obavy?
– Veronika? pani učiteľka sa zamračila.
– Čo?! Veď som len žartovala. A on klame Veronika mala slzy na krajíčku.
– Daj to sem Vlado podal lístok Zuzane. Toto je pre teba! Už nikomu neukazuj to, čo ti napíšem! Platí? Pani učiteľka, bude dnes sloh? Pani Janka sľúbila, no ja nie som pripravený!
– Tak si úprimný! Bude! No téma bude iná na zlobu dňa. Šup-šup, poďte do triedy!
A siedmaci sa rozbehli do triedy, nevšímajúc si červenajúcu sa Veroniku, srandovne sa usmievajúcu Zuzanu a Vlada, ani drobný biely lístoček, ktorý si Zuzka ukryla v pästi.
Tento lístok nalepí do svojho denníka. Ako poklad ho bude strážiť, kým ho na vlastnej svadbe neodovzdá Vladovi.
– Tu máš, muž!
– Čo je to, ženo?
– Náš začiatok
– Ty mi naozaj veríš, že dovolíš prečítať to, čo je tam napísané?
– Veď ty už všetko vieš!
– Ale nie celkom. Čo ešte zostalo tajné? Zuzana sa k Vladovi pritúli, nevšímajúc si krik hostí a volanie Horko!
– Pamätáš, ako si hovorila o zaľúbenosti? O prahu a dverách?
– Áno!
– Prešla si cez ten prah?
Zuzanine oči zažiaria a Vlado aj v hluku a hudbe počuje jasne:
– Jasné! A aj dvere som za sebou zavrela. Už nie som zaľúbená ja ťa MILUJEM!
– Ako to? Vlado bol úprimne zarazený.
– Takto! Milujem ťa! Pochopil si?
– Teraz áno! Horko, Zuzka?
– Horko!
—
Každý sa môže splesti a život je plný skúšok, žartov a nedorozumení. Ale ak nepodľahnete strachu, ak budete veriť v seba a otvárate srdce tým, ktorí to myslia úprimne, jedného dňa prídu chvíle, keď sa všetky bolesti a trápenia zmenia na spomienky a vy už len poďakujete za to, že ste našli odvahu odpustiť, dôverovať a milovať. Lebo práve v tom je podstata šťastného života.
