Žartík
Katka! Katka, poď, nechaj ma opísať!
Šepot Veroniky sa niesol celou triedou, len čo si to všimla pani profesorka Markovičová, odtrhla pohľad od svojho poznámkového zošita.
Veronika Mrázová, upokoj sa, dobre? Píš si sama!
Ale pani profesorka, však je to strašne ťažké! Veronika, ako vždy, nedala pokoj a odpoveď hľadala na každom rohu.
Kto povedal, že to má byť jednoduché? Okrem toho, Veronika, Katka má inú variantu. Takže volať na ňu je zbytočné.
Akože? Veď ona sedí v prvej lavici!
Presne tak! uškrnula sa Markovičová, napodobňujúc Veronikinu intonáciu. Ja som jej dala špeciálnu úlohu.
To nie je fér! Veronika zaťala pery a na chvíľu sa zahĺbila do zošita, len aby sa okamžite začala obzerať po ďalšom záchrane.
Nikto si pritom nevšimol, ako sa Katka schúlila k lavici, trasúc sa a neodvažujúc sa zdvihnúť pohľad od papiera.
Každý učiteľ v škole už vedel, že Katka je prvá pomoc pre celý ročník. Dievča múdre ako kniha! Kto mohol, ten využíval jej schopnosti. A skús niekomu nevypomôcť! Hneď by sa urazil celý kolektív.
Lenže Katka nebola lakomá. Sem-tam nechala odpísať, ale podľa rady mamy to robila tak, aby sa vyhla problémom s profesormi.
Katka, viem, že si veľmi dobré dieťa. Ale musíš myslieť aj na seba. Aby si sa dostala na školu, kam chceš, potrebuješ dobré vysvedčenie. Nie je treba ho pokaziť pre hlúposť tých, ktorí si nevedia zapamätať ani pár pravidiel.
Mama mala pravdu, no Katka si pri týchto radách len ticho vydýchla. Keby mama vedela, aké ťažké je byť výbornou žiačkou v triede, kde na učivo kašle skoro každý…
Do tejto školy Katku premiestnila mama po rozvode s otcom. Dôvodov na tú zmenu bolo veľa. Nie bez dôležitosti bol aj fakt, že Katkin otec mal v novej rodine syna jej brata. Katka ho stretávala už počas ich spoločného manželstva.
Nikto jej nič nevysvetľoval. Dospelí riešili dospelácke veci, a Katka zatiaľ sedela v detskej izbe s albumom a ceruzkami. Sústredene a starostlivo farbila každý papier načierno, dávajúc si záležať, aby nezostala ani pásik svetla.
Najprv jej výtvory zbadala starká.
Vy ste čo tej malej spravili?! Do čoho ste to dieťa dostali?!
Aj keď starká bola svokra Katkinej mamy, postavila sa za ňu.
Celý po otcovi je! Aj ten mi celý život zahýbal. Taká povaha… otrasná. Podobní ste si, Katka. No ten môj aspoň vždy vrátil späť a deti iné nemal.
A odpúšťali ste mu?
Čo som mala robiť, Olina? Milovala som ho… A vedela, že aj on mňa. Inak by sa nevracal. Ťažké to bolo, velmi. Ani odpustiť sa vždy úplne nedá. Neprežila som, len trpela. Teraz už viem, že načo. Iba nič sa nedá vrátiť. Vieš, možno to bude znieť zvláštne, ale poďakuj osudu, že tvoj muž ten druhý raz mal dieťa. Lebo poznám ťa, Olina. Urobila by si to isté čo ja… Odpustila, prijala späť.
Neviem… Strašne to bolí…
Viem. Ale v tomto je Katka medzi vami, medzi kladivom a nákovou. Ušetríte ju. Syn nepočúva, teba mám rada, si rozumná. Je mi ľúto, že idete každý svojou cestou. Olina, urob všetko pre to, aby Katka netrpela. Ona za to predsa nemôže…
Máte pravdu. Viníme len seba…
Katkina mama teda spravila niečo, čo od nej nikto nečakal. Posadila dcéru pred seba a vysvetlila jej, šesťročnej, ako sa veci majú.
Katka, už viac nebudeme s otcom bývať v jednom dome.
Prečo?
Rozvádzame sa. Budeš bývať so mnou, s otcom sa budeš vídať cez víkendy, keď bude môcť. Katka, neplač… Pozri sa na mňa! Otec vždy zostane tvojím otcom! Nikam neodíde. Sľubujem!
A ty? Katka si rozmazala slzy po lícach. Akí sú dospelí hlúpi! Vždy urobia veci po svojom!
Ja neodídem nikam bez teba!
Neodchádzaj…
Až vtedy si Olina uvedomila, čoho sa Katka bála, keď kreslila len čiernou farbou.
Trvalo dlho, kým jej vysvetlila, čo sa vlastne deje, kým jej strach zmizol. Nebolo to ľahké, ale časom sa všetko ako-tak upokojilo. Katka sa stretávala s otcom, síce menej, ako by chcela, ale stačilo to na to, aby pochopila opustili mamu, nie ju. Otec jej stále nosil malé výhody, dohodol sa s Olinou, že dcéra nebude trpieť. Katka chodila s otcovou rodinou k moru, hrávala sa s bratom a vychádzala aj s otcovo novou ženou. Iveta bola milá, deti mala rada, a Katka jej neprekážala. Nebolo čo deliť.
To všetko malo vplyv na Katku, ktorá občas rozmýšľala, či otec neodišiel preto, že jej niečo chýbalo. Veď s Ivetou bol vo všetkom spokojný, deti chcel, syna vychovával. Prečo tú vlastnú dcéru od seba akoby odstrčil? Asi preto, že nie je taká, akú by si prial?
Aj keď mama a starká jej opakovali, že ju všetci veľmi ľúbia, ten červík pochybností stále hlodal. Najviac vyčíňal, keď Katka musela veriť v seba.
Najprv to nebolo veľmi vidieť. Kto by si všímal, že jej drkocú kolená, keď mala ako prváčka recitovať na slávnosti.
Týždeň predtým sa s mamou učila krátky veršík, skúšala ho pred zrkadlom, bola si istá, že to zvládne. V škôlke dostávala zložité úlohy, verili jej.
Lenže tentoraz zlyhala. Postavila sa pred mikrofón, pohľadala očami rodinu… a zabudla všetky slová. Slzy jej tiekli po tvári, slova sa nedočkala.
Zástupkyňa školy, ktorá jej podávala mikrofón, sa zohla k nej, pohladila ju po líci a pošepkala:
Povieš mi ho potom?
Katka len prikývla.
Našťastie, Markovičová nezabudla na svoje slová. Po vyučovaní čakala Katku pred školou.
No poď, Katka, povieš mi ten veršík? Veľmi rada by som si ho vypočula!
Taká drobnosť, že dieťa nezarecitovalo pred všetkými… Ale pre Katku vtedy nič nebolo dôležitejšie. Napriala sa, pustila mamine ruku a predniesla basničku tak krásne, že všetci dospelí zatlieskali.
Výborne! Vedela som, že to zvládneš!
Ale… nezvládla som…
Akože? Jasné, že áno! Pozri, koľko nás je a všetci ti tlieskajú! Úplne jedno, či si to povedala teraz, alebo na slávnosti! Katka, si šikovná! Hovorím ti to ako zástupkyňa školy. Rozumieš?
Asi áno…
Ten okamih si Katka zapamätala na celý život. A keď Markovičová neskôr bola jej triedna, bola za to vďačná, lebo vedela na pani profesorku sa môže spoľahnúť.
Veľmi krehké máte dievča, Olina. Dobré, rozumné, ale veľmi citlivé, hovorila Markovičová mame. Treba ju ochraňovať. Nerozmýšľali ste o škole so zameraním na matematiku? Má veľký talent a tu… Viete, lepšie by bolo medzi deťmi, ktoré sú rovnako nadšené pre učenie. U nás je škola fajn, ale… Obyčajná. Väčšinu detí nezaujíma nič okrem základov. Katka sa snaží schovať, zapadnúť medzi ostatných. Ale taký talent dusí v sebe. Rozumiete?
Olina rozumela, ale zatiaľ nemohla urobiť nič. Škola, o ktorej hovorila Markovičová, bola ďaleko, ona pracovala cez dve práce, babka chorá, v otcovej rodine čakali ďalšie dieťa, v jednoizbovom byte už nemali miesta…
Katka, vydrž chvíľku. Poriešim naše veci a vyriešime aj tvoje štúdium, platí? Olina ju objala na sedačke pri telke.
Maminka, nerob si starosti. Ja to vydržím!
Ako je v škole?
Ale, dá sa! Katka sa snažila znieť vesele, i keď vnútri to celkom ružové nebolo.
Ale, že dá sa! Olina ju začala štekať, až sa smiala Katka a nakoniec jej aj všetko porozprávala.
Nikto ju v triede otvorene neosočoval, ale za chrbtom sa ozývalo:
Zase sa Katka predvádza! Počuli ste, ako na dejepise hovorila? Samozrejme, po takom odpovedi my už na jednotku nemáme šancu! Nemohla odpovedať normálne?!
Do očí jej to nikto nedovolil, až do osudného dňa.
Katka, desať minút! Nestíham! Veronikin šepot donútil Katku priblížiť ku jej lavici náčrtový papier.
Markovičová, ktorá práve čítala správu v mobile, si to nevšimla.
Jej spolužiak Paľo jej potichu posunul zošit, aby lepšie videla, čo Veronika písala.
Ďakujem! šepkla, a ukázala prstom na chybu.
Viac vysvetľovať nemuseli. S Paľom sedela spolu už od základky, chápali sa bez slov. Pár čísiel, tichý pohľady, a Paľo opravoval, čo mal zle.
Katkin papier putoval k Veronike a trieda utíchla.
A po zvonení začal hotový peklo.
Ty čo si zač? Sedíš tu ako socha! Koniec polroka je a ja mám čisté nuly! Toto je to tvoje kamarátstvo?! Veronika búšila do jej lavice.
Veronika, nie si spravodlivá, Katkin hlas bol tichý, ale v duši narastal hnev.
Prečo všetkým stále niečo dlhuje?
To preboha bola starká. Keď sa hnevala, nadávala len touto vetou a Katke prísne zakazovala tvrdšie slová.
Ty si slečna, nie prístavný nakladač! Podľa toho sa správaj!
Ale veď aj ty si bola slečna a nadávala si!
Ja už som vyradená slečna, smiala sa starká. Môžem si zapáliť a raz za čas zanadávať. Ty nie! Tebe to nepristane, Katka. V mojom veku to je štýl, v tvojom je to vulgárne.
Ale chlapci tiež nadávajú!
To je niečo iné! Pamätaj si, nie všetko, čo je dovolené mužom, platí pre nás. Taký je svet. Chceš byť pre svojho chlapca kamarát? Nikdy sa neožení s kamarátom, ale s tajomnou ženou.
A mama s otcom to tak mali?
Čiastočne. Ale už sa na to nepýtaj. Opýtaj sa mamy alebo otca.
A tajomstvo v žene je teda naozaj dôležité?
Určite. Muži hľadajú v ženách tajomstvá, nežnosť, hĺbku. Vulgarizmy k tomu nepatria.
A čo teda?
Iba niečo iné! Pochopíš neskôr! Katka, nenúť ma hovoriť o tom nahlas!
Už si spomenula, že si bola slečna, starká, však?
Samozrejme! Veď aspoň niekedy treba na to myslieť…
Aj dnes mala chuť si zanadávať, ale niečo jej našepkalo, že to nie je to najlepšie riešenie.
Ale nechaj ju, Veronika! Paľo strkal učebnice do batohu. To ti každý musí pomáhať?
Lebo kamaráti takto nemajú robiť! Veronika ešte raz buchla do lavice. Ochranca! Sám si prepisuješ!
To nie je pravda! Katka nevydržala. O čom tu trepeš? Paľo si píše sám! Ja mu občas napoviem, keď niečo vidím! A už mám dosť! Pomohla som ti? Pomohla! Čo viac chceš?!
Katka schytila batoh, štuchla Veroniku z cesty a vyletela z triedy, len aby sa nerozplakala pred všetkými.
Veronika za ňou nešla, len si zamumlala pod nos:
Veď už je mi všetko jasné, Katka. Ešte si zatancuješ… Skromnosť je čnosť, Katka, skromnosť…
Ten deň viac neslovili.
Ani ďalší deň.
Ani po týždni.
Veronika sa s Katkou prestala baviť úplne, trieda napäto čakala, s čím príde bývalá kamarátka.
A Veronika mala vždy fantáziu na vybavovanie účtov. Vedela znepríjemniť život, že by človek ľutoval, že jej niekedy vôbec pomohol.
Katka čakala, čo bude, no Veronika ju prekvapila.
Katka, dosť už! Dva týždne sa tváriš urazene a dýchaš! Poď, zmierme sa! Veronika sa tak úprimne usmiala, až Katka na chvíľu zjemnela.
Ale ja nie som urazená.
Jaj, to iste! No dobre, nechajme to. Povedz radšej, ako budeš tráviť Silvestra? Doma, či niekde?
V hlase nebolo po urážke ani stopy, Katka sa trochu upokojila. Veď, každý sa môže pomýliť, nie?
Lenže bola to chyba. Veronika nevedela zabúdať… a už vôbec nie odpúšťať.
Keď Katka našla v batohu zvláštny papierik, Veroniku s tým nespojila.
Katka, veľmi sa mi páčiš! Paľo
Písmo bolo na nerozoznanie od Paľovho. Katku ani nenapadlo, že by mohol napísať niekto iný.
Kto mohol tušiť, že Veronika celý týždeň pomáhala pani Gale, slovenčinárke, nosiť slohy z triedy do kabinetu, len aby našla písmo podobné Paľovmu. Potom, s pomocou kamarátok z paralelky, po vyhrážkach a presviedčaní získala od nich taký papierik.
Teraz uvidíš, Katka! Nebudem sa trápiť len ja! rozosmiala sa Veronika a hodila papierik do Katkinho batohu.
V šatni bola prázdnota. Katka trénovala podania vo volejbale, aby bola lepšia v družstve, Veronikine kamarátky ju zamestnávali, ako mohli.
Katka, čo tak opatrne? Poď, zabi poriadne! Silnejšie!
Nikto neukázal ani náznak, keď Katka vytiahla papierik.
Čo to je? Katka! No teda! Pozrite, baby, Paľo je do Katky. Veronika jej vytrhla lístok z ruky, rozhojdala ho vo vzduchu. Urobíme plán!
Veronika, vráť mi to!
Ale no, buď rada! Vlastne, máš pravdu! Žiadny plán netreba! Paľo! Paľo! Veronika vybehla zo šatne a zabúchala na dvere chlapčenskej.
Katka zbledla.
Že sa jej Paľo páči, vedel len jej denník. A mama.
Je to zlé, mami?
Prečo?
Veď je to skoro…
Dá sa skoro ľúbiť, Katka?
Je to láska?
Ešte nie. Tomu sa hovorí zaláskovanosť.
Aký je rozdiel?
Predstav si, že stojíš vo dverách, ktoré sú pootvorené. Vidíš tam radosť aj bolesť… Všetko možné. Taká je láska. Je krásna, vie zraniť, aj veľmi povzbudiť. Ale život bez nej by nestál za nič. My všetci hľadáme človeka, čo nás bude držať za ruku, chápať nás. Ale nestačí len ho nájsť. Treba sa aj otvoriť… Nie je to ľahké. Ale aj to čakanie, keď stojíš len na prahu, je krásne. Vieš čo?
No?
Nič krajšie som nezažila. Okrem toho, že som porodila teba.
Takže to nie je zlé?
Je to nádherné! Ak vieš, čo robíš.
Mami…
Dobre, nebudem to rozoberať, však všetko vieš, nevyvedieš hlúposť. Porozprávaj mi o chlapcovi. Poznám ho?
Áno…
Katka to tajila ako zlatú vázu, bála sa prezradiť pohľadom aj slovom, ale bola šťastná, že má tajomstvo.
Teraz však Veronika všetko pochopila podľa nervózneho pohybu, ktorým papierik schovala, a pohľadu na dvere do šatne, nechápajúc, kedy Paľo stihol nechať odkaz. Keby ju nevyrušili Veronikin krik, bola by si uvedomila, že to Paľo nemohol urobiť, keďže bol s Katkou v jednom tíme.
Chlapci sa vyrútili zo šatne, rozplakali sa smiechom, Veronika mávala listom, Katka sa chvela v rohu.
Čo sa tu deje?! objavila sa Markovičová, trieda stíchla. Každý vedel, že ak príde v nesprávny moment, zle to dopadne.
Pani profesorka, novinka! Veronika si pritisla lístok k perám a teatrálne ním zamávala. Čosi ako: Tuleň a tučniak, nevesta a ženích!
Veronika, ty vieš čo hovoríš? Markovičovej stvrdli oči. Čo tam máš?
Tajný list! Paľo napísal Katke, že sa mu páči!
Smiech triedy sa nestihol ani rozvinúť.
Dosť bolo! obrátila sa na Katku. Katka?
A Katka si práve vtedy spomenula na svoje septembrové ráno v prvej triede, keď jej Markovičová jemným hlasom vravela, že sa nemá čoho báť, že to zvládne.
A akosi automaticky sa odlepila od steny, vykročila pred Markovičovú, čo sa na ňu pozerala presne ako mama s jemným strachom a nehou. Presne tak!
Veronika mi zobrala lístok. Ja som to ukázať nechcela nikomu.
Rozumiem. Paľo? Markovičová sa obrátila na chlapcov, vtedy sa stalo niečo, čo nik nečakal.
Áno, ja som to napísal! Paľo odstrčil kamarátov a zobral Veronike lístok z ruky.
Čítať cudzie listy je nepekné, Veronika.
Klameš! vykríkla Veronika, už jej bolo jasné, že jej plán nevyšiel.
Nebudú výsmechy, šikana, nič. Katka bude zas kráčať hrdá po chodbách.
Lenže to, že sa často hrala na hrdinku, bolo len preto, lebo sa stále bála. Bála sa pohľadov, odsúdenia, nepochopenia.
Lenže práve v tom okamihu sa niečo zmenilo. Katkin pohľad nabral odvahu, vystrela sa. A v hrudi ju zašteklil zvláštny pocit. Hádam jej tam narástli krídla? Nezmysel! Ľudia predsa nelietajú!
Ale prečo cíti ľahkosť v celom tele, ako by bola schopná vzlietnuť ponad staré parkety v škole a nechať všetok strach za sebou?
Veronika? Markovičová ohrnula obočie.
Čo? Ja som len žartovala! On klame… Veronike viečka zvlhli.
Daj to sem! Paľo jej vytrhol lístok, starostlivo ho poskladal a vložil Katke do dlane. Toto je pre teba. A už to nikomu neukazuj, čo ti píšem. Dobre? Pani profesorka, dnes budeme písať sloh? Pani Gálová to sľúbila, nie som pripravený!
Len aby! Aspoň si úprimný. Budete, len dostanete novú tému presne na telocvičné zážitky. Poďte už, zvonilo! Ešte nie ste prezlečení.
Siedma B vyletela z miesta, neobzerali sa po Veronike červenej od hnevu, po Katke a Paľovi, ktorí si žiaria oči, a po bielom lístku v Katkinom zovretí.
V ten lístok si Katka neskôr starostlivo vlepí do denníka a bude ho opatruvať ako poklad, až ho raz na svadbe odovzdá Paľovi.
Tu máš, muž môj!
Čo to je, žena?
Náš začiatok…
A naozaj mi dôveruješ? Že mi dovolíš čítať to, čo je tam napísané?
Veď vieš všetko!
Všetko nie. Čo zostalo tajomstvom? pritúli Paľo Katku k sebe, nezáujem hostinu, šum ani Horko! v sále.
Spomínaš, ako som ti rozprávala o zamilovanosti, o prahu a dverách?
Áno.
Už som prešla tým prahom.
Katke zažiaria oči a keď Paľo zašepká, aj cez hluk počuje presne:
Jasné! Dokonca som tie dvere za sebou zatvorila! Už nie som len zamilovaná.
Akože?
Tak že ťa milujem, rozumieš?
Teraz už áno. Horko, Katka?
Horko…
