Všetky moje kamarátky už našli lásku – dokonca aj môj bývalý má svoj vzťah. A ja už roky žijem v samote.
Mám tridsať. A úprimne, toto nie je práve najšťastnejšie obdobie môjho života. Roky plynú, ale ja stále nedokážem uniknúť z tohto začarovaného kruhu osamelosti. Už takmer päť rokov sme rozvedení. Zdalo by sa, že je to večnosť, no ja som stále sama.
Niekedy si uvedomujem, že najkrajšie roky mi pretejkajú medzi prstami. Nestretávam ich v náručí lásky, nie medzi hlukom rodinných raňajok, nie uprostred detského smiechu – ale v tichu, kde počujem iba tikot svojich úzkostných myšlienok. Paradoxne, na výške som bola považovaná za najkrajšiu dievčinu na fakulte, obklopenú obdivovateľmi. Vtedy sa zdalo, že výber partnera je len o chuti. A teraz? Nezostalo z toho ani len tieň.
Moji bývalí nápadníci dávno žijú usedlým životom – niektorí už majú dve deti. Dokonca aj tie dievčatá, ktoré som kedysi považovala za “nijaké”, sú dávno vydaté a zdieľajú rodinné fotky z dovoleniek. A ja? Akoby som uviazla niekde medzi “ešte nie je neskoro” a “už ma nikto nechce”.
Kamarátičky mi takmer všetky zmizli. Jedny sa ponorili do sveta materských a krúžkových povinností, iné do nekončiacich rozprávok o manželoch, domácnosti a rekonštrukciách. V našich svetoch je stále menej spoločného a s každým stretnutím sme si cudzejšie. Na narodeniny ma volajú z zdvorilosti a ja idem – lebo nemám kam inam.
Snažila som sa. Naozaj. Kúpila si permanentku do fitka – myslela som si, že tam možno niekoho stretnem. Dúfala som, že posilňovňa nemusí byť len o cvičení, ale aj o nových známostiach. Lenže… maximálne som dostala zdvorilý úsmev pri zrkadle.
Potom som to vzdala a zaregistrovala sa na zoznamke. Veď koľko sa dá báť? Možno je problém vo mne? No aj tu ma čakalo sklamanie. Väčšinou tam boli muži hľadajúce krátkodobé dobrodružstvo. Alebo tí, čo otvorene čakali, že im zaplatím večeru. Alebo… ma hneď na prvú správu pozývali “na kávu” k sebe domov. Priamosť? Nie. Drzosť a úplný nedostatok úcty.
A keby sa aj objavil niekto slušnejší, na stretnutí sa zjavil človek, ktorý mal s profilovou fotkou spoločné iba meno. Buď vzhľadom, rozumom, alebo vekom. Začala som sa tých stretnutí báť. Chcela som rovnocenného, dospelého muža. Nie nejakého chlapčeka, čo potrebuje chůvu, nie partnerku.
Takto mi prešli tri roky. Niekedy som si myslela – možno bolo lepšie zostať v tom manželstve. Hoci viem, že bolo ťažké a dôvodov na rozvod bolo dosť. Ale on, môj bývalý, si svoj život vyriešil. Mladá manželka, čoskoro budú mať dieťa. A ja? Ticho. Prázdnota. Závist, za ktorú sa hanbím. A bolesť. Lebo som stále nikoho nenašla a pocit vlastnej zbytočnosti sa stal mojou každodennou spoločníčkou.
Cítim, ako ma začínajú dusiť moje komplexy. Prestala som veriť, že si lásku zaslúžim. Zháňam pohľad, keď vidím šťastné páry. Mám pocit, že som prekliata. A nikto ma z tohto kliatiba osamelosti nedokáže vyslobodiť.
Neviem, čo robiť. Ako sa dostať z tohto kolotoča? Ako znova uveriť, že nie som len jedna z mnohých, ale že ma niekto naozaj môže milovať? Že ešte nie je všetko stratené?
Možno mi poradíte… Lebo ja už nemám ani silu, ani vieru.
