Všetky kamarátky si už usporiadali svoj osobný život – dokonca aj môj bývalý si našiel partnerku. A ja roky žijem v samote.
Mám tridsať. A pravdupovediac, toto nie je práve najšťastnejšie obdobie môjho života. Roky plynú, a ja sa stále nedokážem vymaniť z uzavretého kruhu osamelosti. Už takmer päť rokov uplynulo od rozvodu s manželom. Zdalo by sa, že večnosť, no ja som stále sama.
Niekedy si uvedomujem, že moje najlepšie roky mi plynú medzi prstami. Nestrácim ich v náruči milovaného človeka, nie medzi krikom rodinných raňajok ani detským smiechom – ale v tichu, kde počuť len tikot mojich úzkostných myšlienok. Paradoxne, na výške som bola tá – fakultná kráska, obklopená obdivovateľmi. Vtedy sa zdalo, že výber partnera je len otázkou vkusu. A teraz? Neostal ani tien toho, čo bolo.
Moji bývalí nápadníci sa už dávno usadili – niektorí majú aj dve deti. Dokonca aj tie dievčatá, ktoré som kedysi považovala za „nijaké“, sú dávno vydaté a zverejňujú rodinné fotky z dovoleniek. A ja? Akoby som uviazla medzi „ešte nie je neskoro“ a „už nikto nechce“.
Kamarátiestokrát už skoro žiadne nezostali. Niektoré sa ponorili do sveta detských vystúpení a krúžkov, iné do neustálych rozprávok o manželoch, domácnostiach a rekonštrukciách. V našich svetoch je čoraz menej spoločného, a s každým stretnutím sme si čoraz vzdialenejšie. Na narodeniny ma volajú z zdvorilosti, a ja idem – lebo nemám kam inam.
Snažila som sa. Naozaj. Kúpila som si permanentku do fitka – myslela som si, že možno stretnem niekoho. Dúfala som, že posilňovňa nie je len o zdraví, ale aj o nových známostiach. Ale bohužiaľ. Najlepšie, čo som dostala, bola úsmev pri zrkadle.
Potom som sa odhodlala k poslednému kroku – zaregistrovala som sa na zoznamke. Myslela som si: ako dlho sa môžem báť? Možno je problém vo mne? Ale aj tam ma čakalo sklamanie. Väčšinou muži hľadajúce prchavé dobrodružstvá. Alebo tí, ktorí úprimne čakali, že ich pozvem na večeru. Alebo… ponúkali mi „kávičku“ u nich hneď v prvom rozhovore. Priamosť? Nie. Drzosť a úplný nedostatok úcty.
A keby sa objavil niekto slušnejší, na stretnutie prišiel človek, ktorý nemal nič spoločné s fotkou v profile. Ani s vzhľadom, ani s rozumom, ani s vekom. Začala som sa báť tých stretnutí. Chcela som rovnocenného, dospelého muža. Nie nejakého chlapca, ktorý potrebuje chůvu, nie partnerku.
Takto to trvalo tri roky. Občas si myslím – možno bolo lepšie nerozvádzať sa. Hoci viem, že vtedy to bolo ťažké a dôvodov bolo dosť. Ale on, môj bývalý, si usporiadal život. Mladá manželka, čoskoro dieťa. A ja? Ticho. Prázdnota. Závist, za ktorú sa hanbím. A bolesť. Lebo som stále nikoho nenašla, a pocit vlastnej zbytočnosti sa stal mojou každodennosťou.
Cítim, ako ma začínajú škrtiť moje komplexy. Prestávam veriť, že si lásku zaslúžim. Znižujem pohľad, keď vidím šťastné páry. Zdá sa mi, že som prekliata. A nikto to kliatbu osamelosti nedokáže zlomiť.
Neviem, čo robiť. Ako sa dostať z tohto začarovaného kruhu? Ako opäť uveriť, že nie som len jedna z mnohých, ale tá, ktorú sa dá milovať? Že ešte nie je všetko stratené?
Možno poradíte… Lebo ja už nemám ani silu, ani vieru…
