Všetko sa začalo tým, že mi zatelefonovala susedka mojej mamy.

Všetko sa to začalo tým, že mi zavolala suseda mojej mamy.
Ahoj, Ivanka, pozdravujem.
Dobrý deň, pani Alžbeta, odpovedal som prekvapene.
Ako sa máš? Ako sa majú deti? pokračovala tým svojím milým hlasom.
Všetko v poriadku, ďakujem, odvetil som, ale vnútri som už začínal mať zlý pocit.
Suseda určite nezavolala len tak, aby sa opýtala na našich. Moja intuícia ma nesklamala.
Ivana, kedy si naposledy bola u mamy?
V tej chvíli ma zaplavila ťažoba výčitiek. Ťažko som si povzdychol. Už roky bývame každý zvlášť. A odkedy syn nastúpil do školy, tak som sa netočil inak ako v kolotoči každodenných povinností.
Ráno pripraviť raňajky, vypraviť všetkých do školy, potom celý deň v práci. Po práci rýchlo nakúpiť a bežať domov, pripraviť večeru, nakŕmiť rodinu, umyť riad, skontrolovať úlohy. Večer som unavený ako pračka, kde by som ešte chodil na návštevy? A cez víkend treba upratať, oprať, ožehliť, aspoň trochu si vydýchnuť… K mame sme chodili na návštevy zriedka, čo si budeme nahovárať.
Dlho som nebola, pani Alžbeta, priznal som sa kajúcne. Tak som to plánoval, ale vždy niečo príde. Tento víkend sa chystám…
Nevšimol si si na mame nič zvláštne? opatrne sa opýtala suseda.
Ako to myslíte? ozval som sa už napäto.
Nuž… v správaní, nepôsobila inak než obyčajne?
Nie, nič také, znútra mi stislo srdce, prečo sa pýtate?
Ach, Ivanka, ani neviem, ako sa ti to… zamračene začala pani Alžbeta. Možno mi do toho nič nie je…
Tak čo sa stalo?! skoro som kričal do telefónu, už som mal v hlave najhoršie predstavy.
Tvoja mama si na staré kolená našla chlapa, vypálila suseda.
No dovoľte! rozčúlil som sa. A to ste usúdili na základe čoho?
Lebo má milenca, preto! Normálny ľúbostný románik!
To nemyslíte vážne! rozosmial som sa s úľavou. Veď mama má po sedemdesiatke, kde také príbehy!
Nerozprávaj, mládenec, urazene odvetila suseda. Viem, čo som videla!
Milenca?
Nie tvojho mamu, tej som sa, práveže, pýtala rýchlo začala vysvetľovať. Počkaj, vypočuj ma!
Včera sme sa stretli na ulici. Ona letela celá rozlietaná, že ma ani nepozdravila, musela som na ňu zakričať. A ona na to: Prepáč, Betka, ponáhľam sa, idem kúpiť rybu. Akú myslíš, že mám vziať, pangasiusa alebo tresku? A ja na to: Anka, ty predsa ryby vôbec nemáš rada. Odpovie mi: To nie pre mňa, to pre Vasiľa. On ich zbožňuje, nevie sa dojesť! A celá rozžiarená. Chápeš?
Čo ja viem… povedal som rozpačito, možno je to len známy… márne som sa snažil spomenúť na niekoho menom Vasiľ v maminom okolí. Ani jeden človek mi však nenapadol.
Žiadny známy, Ivanka! To je milenec, hovorím ti! presviedčala ma pani Alžbeta s istotou.
A to ešte nevieš, že ho mama našla na ulici! A teraz ten Vasiľ býva u nej, v jej byte, chápeš? A čo ak je to bezdomovec, kriminálnik, alkoholik alebo, preboha, nejaký maniak? Vieš, aká je dnes doba, všelijaké živly sa potulujú po meste.
No kde by si už len normálneho chlapa našiel pohodeného na ulici…
Bol som v šoku, neschopný slova. A pani Alžbeta pokračovala:
Presne! Anka mi to všetko vyrozprávala! Vraj ide po ulici, vidí ho ako leží v kaluži celý premoknutý, smutný pohľad, ale keď ju zbadal, hneď sa vystrel, spriamil, pozerá ako hrdina. Taký poriadny chlap!
Vraj si ho zobrala domov, osušila, vyumývala, a zistila, aký je fešák… No hovorím ti, Ivanka, aj ja by som išla rýchlo zistiť, čo má vlastne za lubom.
Ďakujem Vám, ledva som zo seba dostal, a zložil som telefón.
Bol som taký otrasený, že som chvíľu nedokázal rozmýšľať. V hlave sa mi preháňali predstavy, ako mama ťahá do bytu akéhosi ochlastu. Brr… Nevedel som sa dočkať, kým príde z práce manželka, aby sme si o tom urobili rodinnú poradu.
Moja mama má milenca, povedal som rovno.
Volá sa Vasiľ, a všetko som jej rozpovedal, ako mi to vykreslila Alžbeta.
Manželka s vykulenými očami počúvala. Potom s nádejou povedala:
Čo ak si tá stará klebetnica vymýšľa? Volal si mame?
Nie, priznal som sa rozpačito.
Nuž, tak jej zavolaj, možno sa o nič nejedná. Uvidíš, vysvetlí sa to.
Šiel som po telefón, vytočil číslo a pustil hlasitý odposluch.
Ahoj, ozvala sa mama.
Ahoj, Ivanka, ako sa máš?
Mami, si doma sama? opatrne som sa opýtal.
Nie, rozosmiala sa radostne, som tu s Vasiľom.
Srdce mi padlo až do žalúdka. Takže je to fakt!
A odkiaľ sa vzal?
Oj, to je teda príbeh… bez jedinej známky rozpakov začala mama. Našla som ho na ulici. Celý mokrý, ľutovala som ho nemohla som prejsť len tak. Teraz mi robí spoločnosť, už nie som sama. Aspoň niekto v dome, nejaký ten mužský element.
Vylomeniny robí, to by si mal vidieť, a spokojne sa zachichotala.
Sadol som si s vyčerpaním na stoličku. Môže byť vôbec pravda, že by mama stratila rozum?
Mamička, ale to sa nesmie robiť, nabral som odvahu. Len tak brať niekoho z ulice a ešte ho dovliecť domov… Mala by si ho vyhnať!
Hanbi sa, Ivanko! Sme zodpovední za tých, ktorých sme si osvojili, nezabúdaj. A navyše, keď ku mne chodievate tak málo, je mi samote smutno. Teraz mám zas dôvod tešiť sa na ďalší deň.
Už sa necítim sama. Vasiľ u mňa zostane a hotovo! a položila telefón.
Manželka sa postavila rozhodne:
Tak toto nemôžeme nechať tak! Obleč sa, ideme k mame!
Začal som pobehovať po byte, obliekať sa narýchlo, manželka rovnako.
Tvoja mama je príliš dobrosrdečná! Aj každý podvodník ju môže oklamať na dve doby. Čo ak je to nejaký špekulant?
Možno túži len po jej byte! Vasiľ, no to som zvedavý, ako vyzerá!
Za polhodinu, po šialenej jazde cez Bratislavu, sme zaparkovali pred jej domom. Manželka otvorila kufor, vytiahla železnú tyč a vážne na ňu pozrela.
Prečo to? zhrozil som sa.
Človek nikdy nevie, zamračene vysvetlila. Čo ak nebude chcieť Vasiľ odísť.
Prosím ťa, žiadne násilie, poprosil som, predstavujúc si hrozné scény.
Len čo sme vošli na chodbu, manželka zakričala:
Tak kde je?!
Spí v obývačke na kresle, prekvapene odpovedala mama. Čo sa deje? Vás som nečakala…
Ale manželka už bola v obývačke a ja za ňou.
Na maminom kresle sa vyvaľoval… veľký ryšavý kocúr! Keď nás zbadal, popoťahol svoj huňatý ryšavý chvost a hlboko zamraučal.
Zoznámte sa, toto je môj Vasiľ, povedala mama s úsmevom, keď vošla za nami.
To je predsa kocúr! vykríkli sme obaja naraz.
Samozrejme, že kocúr, čo ste si mysleli? so smiechom skonštatovala mama, a my sme stáli s padnutými sánkami.