Bol sa raz…
Zuzana sa zobudila chvíľu pred tým, než mal zaznieť budík. Poležala si ešte, pripravujúc sa na nový deň, rovnaký ako včera, pred týždňom, mesiacom, rokom. V jej živote všetko plynulo hladko, podľa ustáleného poriadku, bez prekvapení.
Ale nie, pred pár rokmi im syn pripravil prekvapenie. Dostal sa na vysokú školu a oznámil, že chce bývať sám. Ako sa trápila, odhovárala mu. Hrozil však, že školu nechá a pôjde na vojnu. Čo robiť? Nakoniec sa podvolili, dokonca mu platili nájom. Keď školu dokončil, začal pracovať a pomoc rodičov odmietol.
Zuzana opatrne vstala, aby nezobudila manžela, a odišla do kuchyne. Čoskoro sa bytom rozlial aróma čerstvo pripravenej kávy, pravej, nie instantného náhražky.
Keď do kuchyne vošiel manžel s vôňou sprchového gélu, čakala na neho hrnček s dymiacou kávou a tanier s obloženými chlebíkmi. Vajíčka a kaše neuznával. Potichu sa nasnídal a rovnako potichu odišiel.
„Dnes meškám, máme zasadnutie vedeckej rady,“ zakričal z predsiene.
Zuzana za ním vyšla, upravila mu kravatu a golier košele, zotrela neviditeľnú prachovú čiarku z ramena, akoby dokončovala najdôležitejší ťah na obraze. Bol to zvláštny rituál, ktorý sa v zime líšil len tým, že mu upravovala šálu namiesto kravaty. A vždy zotrela ten neviditeľný prach z jeho saka, kabáta alebo kožucha, podľa ročného obdobia.
Po manželovom odchode sa Zuzana upravila, vypila čaj s citrónom a sadla si k notebooku. Pracovala z domu, prekladala články a knihy z angličtiny a francúzštiny.
Práca jej išla ľahko, kniha sa jej páčila. Často sa pozerala do slovníkov, hľadajúc ten správny význam slov. Prácu jej prerušil telefón.
„Zuzana Pavlovna, dobrý deň. Tu Jana Michalovna z katedry,“ predstavila sa do telefónu.
Keď Zuzana počula bezfarebný hlas manželovej kolegyne, hneď si predstavila vysokú, plochoprsú, nepríťažlivú ženu okolo štyridsiatich piatich.
„Dobrý deň. Čo sa stalo? S Pavlom Michalovičom?“ znepokojila sa.
„Nie, s ním je všetko v poriadku.“ Žena urobila pauzu. „Potrebovala by som s vami hovoriť. Náhodou som tu v blízkosti. Môžem prísť za päť minút? Je vám to vhodné?“
„Áno, samozrejme,“ odpovedala Zuzana s pocitom údivu, ako sa mohla kolegyňa ocitnúť v tejto štvrti počas vyučovania.
Presne o päť minút neskôr niekto zazvonil na dvere. Zuzana otvorila a vpustila hostia do bytu.
„Čaj, kávu?“ ponúkla.
„Nie, ďakujem. Nemám veľa času. Medzi hodinami som sa uvoľnila, tak som…“
Prešli do obývačky a sadli si na pohovku.
„Počúvam vás,“ povedala Zuzana.
„Je mi to nepríjemné hovoriť, ale už nemôžem mlčať. Váš manžel sa stretáva so študentkou, milým dievčaťom okolo dvadsiatich. Býva s invalidnou matkou,“ začala Jana Michalovna.
„Ušetrite ma podrobností.“
„Dobre. Náhodou som počula jeho telefónny rozhovor. Tá študentka čaká dieťa. A váš manžel jej povedal, že ju neopustí, že jej pomôže…“
Zuzana mlčala. Po chvíli, keď žiadne otázky neprišli, hostka pokračovala.
„Už predtým mal pomer. S Veronikou Albertovnou, našou učiteľkou, s Ninou z katedry sociológie… Prepáčte, ale už som nemohla mlčať. A teraz táto dvadsaťročná študentka.“
Pamätáte si, pred tromi mesiacmi mal letieť do Viedne na konferenciu? Nikam neletel. Prenajal si chatu pod mestom a tri dni tam bol s ňou.
„A ako ste sa to dozvedeli?“ Zuzana neverila ani jednému slovu. Pomsta škaredej staršej slečny.
„Neveríte mi. Myslíte si, že stará panna vám len zo závisti kazí život,“ povedala Jana, akoby jej čítala myšlienky. „Uznajte, že to nie je pekné. A čo ak sa to dozvie celá škola? On je o tridsať rokov starší, skôr jej môže byť dedkom než otcom. Je to smiešne.“
Zuzana sa spamätala.
„Ďakujem, pochopila som. Ak máte všetko…“
„Áno, idem už,“ vstala z pohovky Jana.
Zuzana hostiu odprevadila a dlho sedela, pozerala sa do prázdna. Už nemohla pracovať. Príliš dlho trvalo to ticho v ich živote. Niečo také očakávala. Učitelia, ale študentka? Ako to mohol urobiť?
Raz otec priviedol domov neohrabaného, chudého študenta v škaredých okuliaroch. Bol jeho vedúcim záverečnej práce. Dlho sa v otcovom kabinete o niečom rozprávali, potom spolu obedovali.
„Je to talent. Uvidíte, z neho niečo bude,“ chválil otec študenta.
Talent jedol, nezdvihol zrak od taniera, akoby sa rozprávali o niekom inom, a potajme sa pozeral na Zuzanu. Ona vtedy študovala na univerzite, na filologickej fakulte. Volal sa Pavol. Prišiel študovať z malého mestečka na východe. Otec sa ho ujal. Po škole mu pomohol s dizertáciou. Čoskoro sa Pavol stal skoro členom rodiny.
Raz, keď už Zuzana pracovala ako prekladateľka, prišiel k nim.
„Ale otec odcestoval na sympózium do Košíc. Bude tam týždeň. Čudné, že ste to nevedeli,“ čudovala sa.
„Neprišiel som za ním, prišiel som za vami,“ zčervenA zrazu jej došlo, že život nekončí s rozvodom, ale naopak – začína nanovo, plný možností, o ktorých sa jej ani nesnívalo, a čaká ju ešte veľa krásnych dní.
