Vieš, ako sa Ján Horváth blížil k svojmu sedemdesiatemu sviatku? Vzdelal si traja deti. Manželka ho opustila pred tridsiatimi rokmi a od tej doby sa už nikdy nezasnúžil. Skúšal, hľadal, ale nič sa nevyšlo a to je síce dlhý zoznam dôvodov, ale čo na tom, žeho sa to týka?
Mladí chlapci boli praví rozprávkári a častí hádky. Posúval ich z jednej školy do druhej, kým nenarazil na učiteľa fyziky, ktorý ich rozpoznal ako talentovaných.
A hneď to skončilo všetky hádky, šarvátky a problémy zmizli.
Dievčatko, menom Ľubka, malo problémy s komunikáciou s rovesníkmi. Školský psychológ už navrhol, aby ju vzal k psychiatri. No v tom čase prišiel do ich triedy nový učiteľ literatúry, otvoril krúžok pre začínajúcich spisovateľov.
A zrazu to šlo písala od rána až po večer, a jej príbehy najprv objavili v školskom listíku, potom v miestnom literárnom klube.
Takže chlapci po škole dostali štipendium na jeden z prestížnych slovenských univerzít na Fakultu fyziky a matematiky v Bratislave a Ľubka sa zapsala na Filozofickú fakultu v Košiciach.
Ján zostal sám, a najprv si to uvedomil. Okolo neho bola ticho takí tichý, že by počul aj vlka, keby vykríkalo. Začal chodiť na ryby, pestovať záhradu a chovať svinečky. Mal na to priestor ich rodinný dom a veľký pozemok pri rieke Dunaj. Zarábalo mu to celkom dobre, aj keď inžinier v miestnom úvete zarábal menej.
Uvedel si, že by mohol svojím deťom podriadiť nejakú drobnú pomoc kúpiť im lacnejšie autíčka, pridať na vreckové a zabezpečiť slušné oblečenie. No čas mu takýchto maličkostí zostával menej a menej, pretože sa stále viac venoval hospodárstvu a predaju produktov zo svojej farmy.
Desať rokov plynulo, prišiel opäť ten veľký jubileum sedemdesiatka. Chcel ju oslaviť sám, v pokoji. Chlapci už mali svoje rodiny a pracovali na nejakom tajnom projekte pre Ministerstvo obrany, tak nemohli prísť cez víkend. Ľubka bola často na literárnych symposiumoch a neverila, že by ich zobral do svojho príbehu.
Ako keby niečím iným, pomyslel si Ján. Nič tu nesviatím, som sám.
Ráno vstával, aby sa pozrel na svinečky, pretože mali špeciálnu výživu. Vychádzal zo svojho domu a išiel na osvietenú hviezdami lúku pred domom, keď narazil na niečo zvláštne pod dlhým plachtovým obalom ležal podivný, podlhovastý predmet.
Čo to je? spýtal sa prekvapene. A zrazu sa rozsvietili reflektory! Osvetlili lúku a okolo sebralo ľudí, čo vyšli z rohu domu boli to jeho synovia s manželkami a vnúčatami, plus niekoľko príbuzných. Prišiel aj dlhý muž v okuliaroch s hrubými šošovkami, ktorý bol s Ľubkou.
Všetci mali v rukách balóniky a šumeli do trúb, niektorí tlačili na tlačidlá pískajúcich sprejov. Všetci kričili, mávali rukami a snažili sa ho objať:
Šťastné narodeniny, tati!
Ján skoro zabudol na ten podivný predmet. Hráči ho nepustili späť do domu, kde ich manželky už čakali s jedlom.
Počkaj, tati, počkaj, povedala mu Ľubka. Môžem ti uviazať oči?
No jasné, prikývol.
Zatrhla mu pás so zadnej časti hlavy a točíac sa okolo nej ho odviedla niekam.
Čo ste si vymysleli? pýtal sa.
Darček pre teba, odpovedal jeden zo synov.
Dúfam, že nie je drahý? znepokojil sa Ján. Ja nič nepotrebujem.
Netráp sa, tati, povedal druhý. Je to iba malá, lacná vecka, len znak vďaky.
Prišli k tomuto predmetu, a Ľубka mu sťahla pás. Z reproduktora vybuchla hudba a bicie. Stál pred ním ten istý plát, ktorý teraz odhalili.
V jasnom svetle reflektorov sa zjavila stará Oldsmobile F88! Ján málem zrútil zo šoku a spadol na zem, ale chytili ho a posadili na stoličku.
Ó Bože, Bože, Bože, opakoval neustále.
Uvoľni sa, tati, striekala mu do tváre vodu Ľubka. Celý život si chcel tento auto.
Ale je to iste veľmi drahé, namrhol otec.
Nie drahšie než peniaze, rýchlo povedal jeden zo synov.
Poďme, sadni do kabíny, chceme spraviť fotky, doplnila Ľubka.
Otvorel dvere a chcel vstúť, ale vo vnútri bola len kartónová krabica.
Čo je to? spýtal sa.
Otvor, povedala mu Ľubka.
Rozbalil ju a z dna na neho pozerali dva oči. Vybral malé, chlpaté telíčko a pritiahol ho k sebe:
Skutočný tiber! Ako ten, čo sme mali s tvojou manželkou. Pamätáš? Bomba. Keď ste boli ešte maličké, tak ste ho milovali
Samozrejme, tati, odpovedali deti.
Nesedel do auta, šiel hore na druhé poschodie, do svojej izby a ukázal mačiatku fotku manželky Márty. Pošmykly mu po lícach slzy:
Marta, vidíš? Dokázal som. Nič nečerpali Vidíš?
Deti ho však neopustili dlho osamote. Stôl dole už bol natretý a začali sa prípitky. Ľubka mu pošepkala do ucha, že je v štvrtom mesiaci tehotenstva a že prichádzajú so svojím snúbencem na návštevu. Zostane tu bývať, keďže práca na jej novej knihe môže byť kdekoľvek, a on… jej snúbenec. Ten si poďahuje rodičov v Novej Anglicke a za pár týždňov bude svadba v ich mesteckom kostole.
Nie si proti, tati? spýtala sa Ľubka.
Je to ako čarovný sen, povedal Ján a pobozkal ju na čelo.
Deň prešiel pri rozhovoroch, požitkoch a spomienkach. Všetci boli šťastní. Večer šiel k hrobku Márty, dlho sedel a rozprával sa s ňou. Život sa mu zrazu začal znovu tváriť. Ten autíčko mu dávalo dôvod vstáť a ísť do veľkého mesta, kúpiť si nové šaty a rozbehnúť sa po ceste.
Na posteli spalo malé mačiatko Tomko.
Tomko, povedal muž a zopakoval: Tomko.
Tomko zamňaukal a natiahol sa do svojho ešte malého výšky. Muž si ho pohladil po teplom, chlpatom bruchu a zaspal.
Ráno musel vstávať kŕmiť svinečky, starať sa o záhradu a ísť na ryby. V dolnej izbe spali Ľubka so snúbencem. Chlapci s rodinami odcestovali a nastala ticho. Tomko šiel po stopy svojho pána, spadol do kŕmiva pre svinečky a zaplietol sa do sietí na člníku. Potom sa snažil zožrať návnadu pre ryby. Muž sa smial a hovoril s tou malou šibalou:
Zdá sa, že mladosť sa vrátila, povedal a pohladil ju po chrbte.
Tomko zamňaukal a pazúrikmi sa zachytil do jeho ruky.
Ty zlodej! zvolal muž a zasmial sa.
Taký je ten príbeh len pripomienka tým, čo ešte môžu prísť k svojim rodičom:
Nečakajte na zajtra. Jedzte na cestu hneď teraz!
