**Drahý denník, 22. jún 2026**
Dnes som sa opäť ohlédol za svoj život, ktorý sa práve blíži k sedemdesiatej jarnej sezóne. Vyrastal som trojčata dvoch chlapcov a dcéru. Manželku, Marťu, som stratil pred tridsiatimi rokmi a od tej chvíle som sa nikomu viac nevenoval. Nepodarilo sa mi nájsť novú lásku, nepáčil som sa, alebo jednoducho som nemal šťastie. Koľko príčin by som mohol napísať, ale má to vôbec nejaký zmysel? Vtedy sa mi nedialo.
Obaja synovia, Marek a Peter, boli skôr hádaví a často sa hádali. Školy som ich posúval z jednej na druhú, kým neprišiel učiteľ fyziky, pán Viliam, ktorý si všimol ich skrytý talent. Od tej chvíle prestali všetky bitky a hádky.
Moja dcéra Viera mala problémy so sociálnymi kontaktmi. Školský psychológ už navrhoval, že by som ju mal poslať k psychiatrickému poradcu. Avšak do školy prišiel nový učiteľ literatúry, pán Ján, ktorý založil krúžok pre začínajúcich spisovateľov. Viera sa od rána do večera pustila do písania; čoskoro sa jej príbehy objavili v školskom listíčku a neskôr v miestnych literárnych kluboch.
Takto sa všetko vyvinulo: chlapci dostali štipendium na prestížnu univerzitu v Košiciach na Fakultu matematiky a fyziky, a Viera nastúpila na štúdium slovenskej literatúry v Bratislave. Zostal som sám. V tom okamihu som si uvedomil, aká ticho je okolo mňa tak ticho, že by som ho počul aj ako vlk zavýja.
Začal som sa venovať rybolovu, záhradkárstvu a chovu ošípaných. Našťastie sme mali veľkú pozemku pri rieke Dunaj. Štandardne som si vydieral slušný príjem viac než zamestnanec v miestnom závode, ktorý zarába menej. S peniazmi som mohol svojím deťom kúpiť lacnejšie, no použiteľné autíčka, doplniť im vreckový rozpočet a zabezpečiť slušné oblečenie. Zrazu som však zistil, že mi zostáva menej času všetko odchádzalo na údržbu hospodárstva a občasný obchod. Napriek tomu mi to prinášalo radosť.
Ďalších desať rokov letelo, a blížil sa môj sedemdesiaty výročný deň. Plánoval som ho osláviť v samote. Chlapci už mali svoje rodiny a pracovali na tajnom projekte pre Ministerstvo obrany; nevedeli si nájsť čas na víkendové návštevy. Viera cestovala po celom Slovensku, účastnila sa literárnych sympózií a konferencií. Nemal som teda v úmysle ich rušiť.
Jednoducho to spravím sám, pomyslel som si. Nemám tu čo sláviť, som sám Plánoval som prejsť hospodárstvo a večer si pripíjať pohár whiskey, spomínať na Marťu a rozprávať jej, akí sú moji potomkovia.
Ráno som vstával podľa svitu hviezd, aby som pozrel na prasiatka špeciálny kŕmenie nevyhnutné. Keď som vyšiel von, na osvetlenej ešte hviezdami lúke pred domom som narazil na niečo podivné, okladané plachtou.
Čo to sakra je? vykríkol som a v tom…
Zrazu sa rozsvietili projektory! Ospravedlňovali lúku a ľudí, ktorí sa vynorili z rohu domu to boli moji synovia s manželkami a vnúčatami, aj nejakí vzdialenejší príbuzní. Vedľa nich stála Viera s vysokým mužom v okuliaroch s hrubými šošovkami. Všetci mali v rukách balóniky a púčali do piškót, niektorí tlačili tlačidlá na vzduchové pištole, kričali, mávali rukami a snažili sa ma objímať:
Všetko najlepšie, ocko!
Zabudol som úplne na tú podivnú podstatu uprostred lúky. Malí šibale chlapci, vnučky a Viera ma neodložili späť do domu, kde ich manželky už čakala veľká tabula s jedlom.
Zastav sa, ocko, zastav sa, povedala mi Viera. Môžem ti prekryť oči?
No tak, súhlasil som.
Zapáchla mi na zadku hustá plachta a po niekoľkých otočeniach nás dovedla kamkoľvek.
Čo si plánujete? spýtal som sa.
Darček pre teba, odpovedal jeden z synov.
Dúfam, že nie je drahý? znepokojil som sa. Ja nič nepotrebujem.
Neboj sa, ocko, zasvietil iný. Je to len malý darček, taký drobný, len na pripomenutie.
Viedli ma k tomu, čo bolo zakryté, a Viera rozviazala pásku z mojich očí. Z reproduktorov vybuchla hudba, dýchajúci bubny
Stál som pred tým podivným predmetom, pokrytým hustou látkou. Deti sa rozbehli zo všetkých strán, vytrhli plachtu a v žiarivom svetle projektorov sa ukázal… Škoda Superb!
Zrazu mi srdce zúrilo a sotva som si udržal rovnováhu, no chytili ma, posadili na stoličku a ja len opakovane kvílil:
Bože môj, bože môj
Uvoľni sa, ocko, striekala mi Viera vodu do tváre. Celý život si si chcel toto auto.
Ale to je neuveriteľne drahé, namňaučil som.
Nie je drahšie ako peniaze, odvetil jeden z bratov.
Poďme, posedz v kabíne, chceme fotky.
Otváral som dvere a snažil sa posadiť, keď však uprostred ležala krabica.
Čo je to? spýtal som sa.
Otvoriť, povedala Viera.
Vytiahol som krabicu, otvoril ju a z dňa sa pozerali dva oči. Vytiahol som malé perie plstivé tele a priložil ho k sebe:
Skutočný tajský kocúr! Ako ten, ktorý bol u nás s mamou. Pamätáte si? Bomba. Keď ste boli ešte malé, tak ste ho milovali
Samozrejme, ocko, odpovedali deti.
Neposadil som sa do auta. Šiel som hore na druhé poschodie, do svojej izby, kde som ukázal mačiatku fotky Márty. Pošmykli mi sa po lícach slzy:
Vidíš, Márta, vidíš? pýtal som sa fotografie. Podarilo sa mi. Nič ste nezabudli Vidíš?
Deti ma však nepripustili dlhšie k samote. Stôl dole bol už pripravený a začali sa prípitky. Viera mi pošepkala na ucho, že je už v štvrtom mesiaci tehotenstva a že prišla s jej snúbencom na návštevu. Očakávala, že zostane u nás, pretože práca na novej knihe jej nevyžaduje stálý pobyt. Jej snúbenec plánuje navštíviť svojich rodičov v New Yorku a o pár týždňoch sa zosobí sa v miestnej kostole.
Nie je to pre teba problémy, ocko? spýtala sa Viera.
Cíti sa to ako čarovný sen, odpovedal som a pobozkal ju na čelo.
Tak deň prešiel v rozhovoroch, jedle, nápojoch a spomienkach. Všetci boli šťastní. Večer som navštívil hrob Márty, dlhé hodiny som tam sedel a rozprával sa s ňou.
Život začal naberať nový zmysel hlavne vďaka tomu autu. Musel som si kúpiť staré šaty, nastúpiť a vyraziť do veľkého mesta, napríklad do Košíc.
Na posteli spalo malé tajské mačiatko.
Tomka, povedal som a zopakoval: Tomka.
Tomka zamrkal a natiahol sa na celý svoj malý rast. Ležal som a hladil teplé perie, až som zaslúžil spať.
Ráno som musel vstať skoro kŕmiť prasiatka, pestovať záhradu, rybárčiť nič nezmizlo. V spodnom poschodí spali Viera a jej snúbenec. Chlapci s rodinami odcestovali a prišiel ticho. Tomka ho nasledoval po stope, spadol do kŕmidla pre prasiatka a uviazol v sítach na lodičke. Pokúsil sa zjesť krmivo pre ryby. Smial som sa a hovoril s malým šibalom:
Ako keby sa vrátila mladosť, povedal som a pohladil ho po chrbte.
Tomka zamňaukával, zahnal sa na moju ruku malými zubčikmi.
Ah áno, čertík! zvolal som a rozosmial som sa.
Tento príbeh nie je o ničom inom, len pripomienka pre tých, ktorí ešte môžu prísť k svojim rodičom: nečakajte zajtra, jedzte cestu už dnes!
