Mária Horváthová, pozrite sa, aký krásny záhon! Zuzana Kováčová mávala pred susedkou fotkami z mobilu. Tu je naša nová chata, tu auto syna – predstavte si, také drahé! Tu vnučka hrá na klavíri, chodí do hudobnej školy!
Áno, áno, to je pekné, prikývla Mária Horváthová stojaca pri poštových schránkach a triediaca listy. Lenže sa ponáhľam, Zuzka, prepáčte…
Kam už toľko ponáhľate? Susedíme toľko rokov a nemáme čas na reč! Zuzana neprestávala. Pozrite, tu sme s manželom v Turecku, minulý mesiac. Penzión s piate hviezdičky, all inclusive! A vy kedy ste naposledy oddychovali?
Mária Horváthová si povzdychla a otočila sa k susede. V jej sivých očiach preblesla únava.
Neoddychujem, Zuzana Kováčová. Nemám na to čas.
Akože nemáte čas? Čudovala sa tá. Veď deti máte dospelé, vnúčatá ste už… ste na dôchodku…
Dospelé deti áno, ticho súhlasila Mária Horváthová. Lenže bývajú ďaleko.
No a čo? Môj syn tiež pracuje v Prahe, ale neustále si voláme, cez víkendy vždy príde! A jeho plat – panebože! Zuzana znova siapla do mobilu. Pozrite, toto mi kúpil nový kožuch, z norky!
Mária Horváthová mlčky vyšla na druhé poschodie, nechajúc susedu s jej fotkami dole.
Doma ju privítala obvyklá tichota. Dvojizbový byt, ktorý kedysi pre rodinu štyroch ľudí bol tesný, teraz pôsobil prázdnym. Na parapete stáli fialky – jediné živé tvory v tomto dome.
Moje dievčatká, zašepkala Mária Horváthová, pristupujúc k kvetinám. Aspoň vy ma neopustíte.
Zapnula televízor skôr pre zvuk ako pre sledovanie. V správach hovorili o zvýšení dôchodkov, o nových sociálnych dávkach. Mária Horváthová sa trpko usmiala – jej dôchodka stáčala na to najnutnejšie, nič viac.
Zazvonil telefón. Srdce jej poskočilo – možno Adam volá? Alebo Zuzana?
Mária Horváthová? Hovoril neznámy hlas. Som zo správcovskej spooľnosti. Máte dlh na príplatku spoločného údržbárskeho…
Aký dlh? Čudovala sa. Ja vždy platím načas!
Tu nám ukazuje, že za minulý mesiac platba neprišla…
Mária Horváthová dlho vysvetľovala, že platila, popisovala potvrdenky po telefóne, ale do slúchadla už pískalo prerušené.
Večer, keď za oknom stmavlo, sedela v kuchyni s hrnčekom čaju. Na stole ležali fotografie – staré, ešte na klietkový film. Tu je Adam v prvej triede, vážny, s obrovskou kyticou. Tu Zuzana na maturite, krásna, usmiata. Tu všetci spolu na svokrinej chate, ešte keď manžel žil…
Kde teraz ste, rodinká moja? Opýtala sa fotografií. Prečo sa stalo, že som sama?
A ráno opäť stretla Zuzanu Kováčovú na dvore. Tá niesla obrovské tašky z obchodu.
Ach, Mária Horváthová! Tešila sa susedka. Práve som vám chcela povedať! Vťučka včera volala, dostala sa na vysokú školu, na štát! Predstavte si, aká šikovná! A syn jej sľúbil k tomu nový mobil!
Gratulujem, povedala Mária Horváthová.
A u vás ako? Vnúčatká ako? Opýtala sa Zuzana, ale bolo jasné, že sa pýta zo slušnosti.
Nemám vnúčatká, ticho odpovedala Mária Horváthová.
Akože nemáte? Čudovala sa susedka. A vaše deti?
Deti mám. Adam a Zuzana. Len oni… veľmi zaneprázdnení. Adam pracuje v Nemecku, programátor. Zuzana žije v Amerike, vydala sa tam…
No a výborne! Zvolala Zuzana. Takže máte skvelo! Deti sa uchytili, žijú v zahraničí! Veď vy by ste mali byť hrdá!
Mala by som, súhlasila Mária Horváthová. A som hrdá.
No vidíte! A niekedy chodíte taká smutná. Peniaze vám snáď posielajú? Pomáhajú?
Posielajú, zalhala Mária Horváthová. Samozrejme, pomáhajú.
V skutočnosti Adam poslal peniaze naposledy k jej narodeninám, pred polrokom. Desať eur. Zuzana neposlala nič – má tam v Amerike, povedala po telefóne, veľké úvery, kúpili si dom.
Doma Mária Horváthová sa posadila k počítaču – starému, ktorý Adam nechal pri odchode. Otvorila Skype, pozrela na zoznam kontaktov. Adam bol online, ale stav bol “Zaneprázdnený”. Zuzana sa neobjavila už tri týždne.
Napísala správu synovi: “Adámko, ako sa máš? Ako zdravie? Chýbaš mi.”
Odpoveď prišla po dvoch hodinách: “Ahoj, mamka. Všetko OK. Veľa pracujem. Píš na Telegram, Skype už nep
Mária Šimonová sa pozerala, ako sa lístky jej fialiek ticho natahujú za slnkom, presne ako ona dúfajúco naslúcha každému zvuku telefónu, ktorý mlčí už toľko dní. Až napokon si sľzy vytierajúc zo starej fotografie ušepká: “Všetko mám pri sebe – okrem vás, deti moje drahé,” zatiaľ čo ticho jej prázdneho bytu sa stáva ešte hlbším a nehostejnejším aj keď slnko žiari vonku do plných pľúc. Nedaleko za oknom znie smiech detí z ihriska, ktorý sa mieša so zvukom klavíra z vyššieho poschodia, ale jej srdce bilo len kvôli mlčaním z úst jej vlastných detí, ktoré sa volajú Janko a Zuzka, žijúce v Berlíne a Chicagu. Riadnešený strach, že ich otravuje, ju drží stále ďalej od tlačidiel telefónu, no túžba po ich hlase stúpa s každým zatvorením dverí výťahu v dome. Prebíra sa znova fotografiami zo žltnúcej škatuľky, kde ich vidí malých, ako sa so ženou a ňou objímajú pri jazere Štrbské Pleso, a nechápavo si zakryje tvár: “Čo som urobila zle, že už nie som vaším domovom?” V tom zamrzutom povedomí zostáva kľúčovým moment žiaden hovor a žiadna správa so srdiečkom, ktorá by jej dokázala, že na nich stále niekde v tom veľkom svete myslia. Podvečer, keď ulice Bratislavy zahlcuje zhon z práce, ona si pripravi večeru s jedným tanierom na kuchynskom stole z topoľovej dosky a pozoruje, ako tie isté fialky, ktoré pestuje už roky, akoby mlčky prikyvovali jej nevyrečeným otázkam; napokon sa k nim pohrbenejšie než obvykle poníži a zašepká do tichej, dusnej miestnosti: “Všetko je pri mne – okrem vás.”.
