Všetko má svoju cenu! Teraz som osamelý ako zabudnutý pes…
Píšem vám ako sedemdesiatročný muž, ktorého osud môže byť výstrahou pre druhých.
Žijem v rušnom krajskom meste, no medzi cudzími ľuďmi. Steny môjho domu chladnú, ulice, ktoré som kedysi dôverne poznal, sú teraz prázdne a nepriateľské. Nikto ma nečaká, nikto sa nepýta. Taká je pokuta za minulosť…
V zrkadle vidím cudzieho človeka – vyhubenú tvár, šedivé vlasy, ohnuté chrbát a oči bez iskry. Kde je ten chlapík, čo žil naplno, miloval ženy, hostiny a luxus? Kde je ten sebavedomý švihák, čo veril, že mu patrí svet? Zostal po ňom len unavený starý muž, ktorého nikto nepotrebuje…
Hriechy mladosti
Kedysi som bol záletník, obľúbenec šťasteny. Okúzľoval som krásne ženy, hral sa s ich citmi, potom ich zabudol. „Žijeme raz!“ opakoval som si. Vtedy som si myslel, že mám vždy pravdu.
Moja manželka Zuzana bola trpezlivá a dobrá. Znesla so mnou pätnásť rokov manželstva, hoci som jej nedal pokoja. Chodil som po baroch, vracal sa opitý, občas privliekol nejakú dievku. Zuzana mlčala, trpela, dúfala, že sa zmením.
Ja však nepolevoval. Myslel som si, že nikam neodišla. Veď som predsa šarmantný, zábavný, mám peniaze! Raz mi však dala ultimátum: buď sa zmením, alebo odíde. Zasmial som sa: „Kam by si išla, zlatá?“
Ukázalo sa, že vedela kam. Jedného dňa si zbalila veci, vzala deti a odišla na druhý koniec Slovenska. Bez scén, bez krikotu. Proste zmizla – navždy.
Spočiatku som to ignoroval. Žil som ďalej, občas si spomeniam na rodinu. Alimenty som posielal nepravidelne, oni nikdy nežiadali viac. Raz som im chcel urobiť vianočné prekvapenie – poslal som darčeky. O pár dní sa balík vrátil…
Mávol som rukou. „Čo už, určite sa ozvú.“ Roky plynuli, telefón mlčal.
Osamelá staroba – trest bez súdu
Na starobu som nemyslel. Keď som bol mladý, zdalo sa mi, že večne ostanem silný. Pravá práca ma nebavila, radšej som šantil. Menil zamestnania, kým som neostal s minimálnou penziou, ktorá stačí len na lieky. Teplé jedlo? To už je pre mňa luxus. Občas zaspím hladný, ale komu by som sa sťažoval?
Pred týždňom som stretol starého známeho. Aj on zostarel, no upravený, pokojný. Mal dom, vnúčatá, rodinu. Poklepal mi po pleci:
„Mikuláš, býval si kráľ. Čím si teraz?“
Nemal som odpoveď. V hrdle mi uviazlo. Ostali mi len spomienky a ľútosť. Nechcem, aby ma ľutovali. Toto si zavinil ja sám.
Keď iní budovali domovy, ja som pil s falošnými kamošmi.
Keď iní šetrili, ja som míňal na milenky.
Keď iní mysleli na zajtrajšok, ja som žil pre noc.
Teraz, keď potrebujem deti, neviem im zavolať. Možno mám vnúčatá, no zomriem, bez toho aby som ich videl.
Rada pre tých, čo ešte majú čas
Neopakujte moje chyby. Neverte, že mladosť je večná. Nekladte rodinu na druhú koľaj. Milujte tých, čo sú pri vás.
Lebo raz môžete stáť v prázdnom byte, kde ani ozvena neodpovie na vaše „Ahoj“…
