Všetko má svoju cenu! Teraz som osamelý ako zatúlaný pes…
Píše vám muž, ktorý prekročil sedemdesiatku. Chcem rozprávať príbeh, ktorý možno bude varovaním pre ostatných.
Žijem vo veľkom meste na východe, no okolo mňa sú len cudzie tváre. Steny mojho domu už dávno stratili teplo, ulice, ktoré som kedysi dôverne poznal, sú teraz prázdne a chladné. Nikto ma nečaká, nikto sa nepýta. To je účet za minulosť…
Pozerám sa do zrkadla a nepoznám seba. Vpadnutá tvár, sivé vlasy, zhrbený chrbát a oči bez iskry. Kde je ten človek, čo žil naplno, miloval ženy, hostiny a prepych? Kde je ten sebaistý švihák, čo veril, že svet je jeho? Teraz je tu len unavený starý muž, o ktorého nikto nezakopne…
Hriechy mladosti
Kedysi som bol záletník, obľúbenec šťasteny. Miloval som krásne ženy, ľahko som ich očaril a ešte ľahšie zabudol. „Žijeme raz, treba si užiť,“ opakoval som si. Vtedy som si myslel, že mám pravdu.
Mal som manželku, Zuzanu, milú a trpezlivú ženu. Znesla so mnou pätnásť rokov manželstva, hoci som jej nedal pokoja. Chlastal som do noci, vracal sa opitý, občas priviedol nejakú prilezavú dievku. Zuzana mlčala, trpela, dúfala, že sa zmením.
Ale ja neprestal. Myslel som si, že nikam neodíde. Veď kde by šla? Som šarmantný, zábavný, mám kopu peňazí! Raz mi však dala ultimátum: buď sa zmením, alebo odíde. Len som sa uškrňal: „Kam by si, zlatá, šla?“
Ukázalo sa, že vedela kam. Jedného dňa si zbalila veci, vzala deti a odišla na druhý koniec Slovenska. Bez výjavov, bez sĺz. Proste zmizla – navždy.
Najprv som to ignoroval. Žil som ďalej, občas si spomenul na rodinu. Alimenty som posielal nepravidelne, oni si nepísali. Raz som im chcel urobiť vianočný prekvap – poslal darčeky. O pár dní sa balík vrátil…
Mávol som rukou. „Čo už, raz sa ozvú.“ Ale roky plynuli a telefón mlčal.
Osamelá staroba – trest bez súdu
Na starobu som nemyslel. Pokiaľ som bol mladý, zdalo sa mi, že to tak bude naveky. Pracovať stabilne? Nuda! Radšej zábava. Menil som práce ako rukavice, smial som sa tým, čo šetrili a stavali domy.
Teraz moja „sloboda“ znamená dôchodok, ktorý sotva stačí na lieky. Teplé jedlo? To už nepoznám. Občas zaspím hladný, ale komu by som sa sťažoval?
Predtým som stretol starého kamoša. Zostarelý, no upravený, pokojný. Mal dom, rodinu, vnúčatá. Poklepal mi po pleci:
„Mikuláš, bol si kráľom života… A čo si teraz?“
Nemal som čo odpovedať. V hrdle knedlík. Ostali mi len spomienky a ľútosť. Nechcem, aby ma ľutovali. Čo sa stalo, je moja vina.
Keď iní zakladali rodiny, ja som chlastal v putykách s falošnými kamarátmi.
Keď iní šetrili, ja som míňal peniaze na milenky.
Keď iní mysleli na zajtrajšok, ja som žil pre noc.
Teraz, keď potrebujem deti, neviem im zavolať. Možno mám vnúčatá, no zomriem, aniž by som ich videl.
Neskorá rada tým, čo ešte môžu niečo zmeniť
Neopakujte moje chyby. Neverte, že mladosť je večná. Neriešte rodinu ako samozrejmosť. Milujte tých, čo sú pri vás.
Lebo raz sa môžete prebudiť v prázdnom byte, kde ani ozvena neodpovie na vaše „Ahoj“…
