Všetko kvôli tebe…
Horúčava v júli bola neznesiteľná. Vzduch ťažký od vlhkosti a prachu. Zuzana ťažko dýchala, rozširujúc nozdry. Srdce jej úpenlivo búšilo v hrudi, žiadajúc si oddych a chlad.
Tej soboty mala svokru narodeniny, s manželom mali ísť na chatu. Zuzana sa veľmi tešila na syna, ale na chate mu bolo lepšie ako v meste. Predstavovala si, ako bude sedieť v tieni rozložitých jabloní, piť chladivú vodu z pramena, dýchať čistý vzduch… Lenže do soboty ešte musela prežiť. A horúčava akoby sa jej vysmievala a nehodlala ustúpiť. Čakali ste leto? Túžili po slnku? Tak tu ho máte a nefňukajte.
Autobusy v špičke boli plné spotených, lepkavých tiel, nad ktorými tesné, dusné priestory pripomínali nevybuchnutú bombu – stačila iskra a napätie by vybuchlo. Kráčať pešo bolo rovnako úmorné, ale aspoň sa dala po ceste schladiť v obchodoch pod klimatizáciou, nabrať sil na ďalší úsek cesty domov.
Pred ňou sa objavila budova obchodného centra a Zuzana pridala na kroku, tak veľmi sa chcela dostať ku chladivému vzduchu. Konečne vošla, zhlboka nadýchla chlad. Srdce jej vďačne zabušilo rovnomergnejšie.
Pomaly kráčala medzi obchodíkmi, obzerajúc si tovar a hľadajúc darček pre svokru. Ta síce vždy tvrdila, že má všetko a netreba utrácať, že hlavné je pozornosť. Ale Zuzana videla v jej očiach iskričku potešenia, keď dostala niečo výnimočné.
Keď nič nevybrala, zamierila k východu. Na ceste jej padol do oka malý stánok s rôznymi maličkosťami, od pier až po zlaté šperky. Zuzana sa zastavila, aby si ešte na chvíľu pred odchodom na rozpálenú ulicu užila chlad. Pohľad jej skĺzol po vitríne s bižutériou a zastavil sa na nezvyčajnej váze s dlhým úzkym hrdlom, akoby vykladanej farebnou mozaikou. Nič podobné doteraz nevidela.
“Ukážte mi ju, prosím,” požiadala mladú predavačku.
Váza bola pomerne ťažká, kovová. Po povrchu viedla hrubá kovová niť, rozdeľujúc ju na asymetrické bunky vyplnené farebnou emaľou, nie jasnou, ale akoby poprášenou prachom. Pôsobila starobylým dojmom. Medzi jasnými, lacnými maličkosťami pôsobila váza cudzo, draho a efektne.
“Koľko stojí?” spýtala sa Zuzana.
Suma, ktorú počula, ju prekvapila.
“Je to ručná práca. Takéto kusy sú jedinečné,” povedala predavačka s hrdosťou.
“Je to nejaká kolekcia? Odkiaľ to je?”
“Vyrába to jeden invalid. Veci sú krásne, ale predávajú sa zle – sú príliš drahé.”
“Vezmem ju,” povedala Zuzana, poslúchajúc náhly impulz. Predstavila si, ako by v nej krásne vyzerala ruža na dlhej stonke. Ozdobila by každý interiér. Svokra by si to určite cenila, milovala všetko výnimočné.
“Dá sa to nejako pekne zabaliť?” poprosila.
“Skúsim niečo nájsť,” povedala predavačka a začala hrabať sa pod pultom.
Zatiaľ čo čakala na zabalenie darčeka, Zuzana si prezerala drobnosti vo vitríne. Ku stánku pristúpila mladá žena s vyčerpaným, bledým tvárou, aj keď v takomto vedre vyzerali takmer všetci.
“Dobrý deň, Natália. Takže váza je predaná?”
“Áno,” predavačka sa narovnala a prešmykla pohľadom k Zuzane. Žena si toho buď nevšimla, alebo ignorovala. “Peníze ti previedem, keď sa uvoľním,” povedala predavačka.
“Dobre, zajtra ti donesiem niečo nové,” žena sa rozlúčila a odišla.
Zuzana sa snažila spomenúť si, odkiaľ ju pozná. Nie len, že sa niekde stretli, ale skutočne ju poznala. Dívala sa za ňou. Niečo jej trhalo spomienky. Mária… To je predsa Mária!
“Bude to takto v poriadku?” spýtala sa predavačka, podávajúc Zuzane pekný balík s červenou mašľou. “Musíte doplatiť dvesto eur.”
Zuzana priložila kartu k terminálu, vzala si darček a bezčakajúc na účtenku sa ponáhľala dobehnúť ženu.
Mária kráčala pomaly, nepozerajúc sa okolo seba, sklopenou hlavou, akoby riešila v myšlienkach zložitú úlohu.
“Mária!” zavolala na ňu Zuzana.
Žena sa zastavila a otočila. Chvíľu sa na seba pozerali.
“NeV ten deň Zuzana pochopila, že niekedy musíme nechať minulosť ísť, aby sme nášli pokoj v prítomnosti.
