**Dnešný zápis**
Dnes som sa prebudil skôr, než zvyčajne. Mami, idem rýchlo, trvá to len dvadsať minút, som povedal, keď som stál v prahoch nemocničnej izby a snažil sa usmiať, hoci sa mi pery trasli. Natália, ležala na boku, pevne zahalená do prikrývky, a šeptala: Len nečakaj dlho, lekár povedal, že večer dostane infúznú kvapku.
Prevrátil som si bundu na ramená a vyšiel. Vonku bolo mokro a veterno. Október v Prešove nikdy nešetri chodcov dážď, vietor, kaluže, ktoré odrážajú podstatu slovenskej jesene: nízke nebo, tiché ulice, ľudia s pohľadom upretým k koncu dňa.
Kráčal som k autobusovej zastávke a pocítil, že som v zhone. Nie k autobusu, ale k životu, ktorý búrka neustále odnáša. Pred troma týždňami mi lekári povedali, že maminka je v poslednej fáze. Vtedy som nevyplakal. Sadol som si na lavičku pri mŕtvolníku z nejakého dôvodu som tam skončil a čakal som do noci.
Takže sa chystáš odísť? spýtal sa starý spolubývajúci, chudobný chlap s úzkym krkom a očami plnými večného očakávania.
Čakám na syna, usmiala sa Natália. Sľúbil, že príde večer.
Prichádza často? spýtal sa.
Každý deň. Iba sa neustále zamýšľam možno ho zbytočne držím? Má svoj vlastný život.
Starý chlap zakýval a potichu dodal: Nie ty ho držíš, ale on sám ťa nepustí. Pokiaľ ťa nepustí, neodídeš.
Natália sa odvrátila k oknu. Za skleneným povrchom pršalo. Zvláštne, lebo kedysi milovala dážď. V mladosti bol romantický sedieť v kuchyni s horúcim čajom a počúvať, ako kvapky búšia na parapet. Teraz len zamračené kvapky zakrývali výhľad.
Po ceste som pretiekol starý park, kde som s mamou ako dieťa sánkoval po zasnežených svahoch. Pri tretej breze od vchodu mi kedysi povedala: Vieš, synu, nezáleží na tom, čo robíš. Dôležité je, aby po tebe niekto usmial. Aspoň jedna osoba. Vtedy som to nepochopil. Teraz to vidím jasne.
Telefón vibroval: Mami: Neboj sa, som v pohode. Automaticky som sa usmial posledné dni mi často posielala nebáď sa, aby som nebol preťažený.
V izbe nastalo ticho. Starý chlap spal, sestrička odišla. Natália ležala a pozerala sa na strop, keď náhle počula hudbu. V diaľke, z chodby, znel starý song z Kruh Jesenný dážď. Usmiala sa. Bože, aj tu, pomyslela si a zatvorila oči.
Zrazu niekto sadol vedľa nej tichý ako vietor.
Neboj sa, povedal hlas, všetko je hotové.
Neotvorila oči, len si povzdychla a šepkla: Len aby neplakal.
O štyridsať minút neskôr som bežal späť. Lekári už odišli, sestrička stála pri dverách, oči zapálené červeným. Bez slov som pochopil, čo sa deje.
Môžem? spýtal som sa potichu.
Áno, prikývla sestrička, len na chvíľu.
Sadol som vedľa nej. Mama ležala pokojne, akoby sa jemne usmiala. Na nočnom stolíku svietil telefón s neodoslanou správou: Ján, nečakaj zázrak. Buď zázrak sám. Pozeral som na obrazovku, kým to nezačalo bolieť.
Potom som si všimol na okne, kde dažďové kvapky tvorili tenké čiary, malé srdiečko akoby niekto nakreslil prstom zvnútra. Usmial som sa prvýkrát po dlhých dňoch.
Rok uplynul. Stál som pri vstupe do detskej onkológie s termo kancom a kôšom ovocia.
Ste dobrovoľník? spýtala sa ochrankyňa.
Áno, usmial som sa. Chcem, aby niekto usmial.
A keď mi po chodbe pribehol holáčik a zvolal: Strýko, pozri, uzdravujem sa! pochopil som zázraky sa naozaj dejú. Lenže často prichádzajú skrz nás.
Zapisujem si to, aby som nezabudol, že aj v najtemnejších chvíľach môže jeden úsmev zmeniť celý príbeh.
