V malom mestečku, obkolesenom pochmúrnymi horami a sivými lúkami, kde jeseň voňala vlhkosťou a melanchóliou, plynul život pomaly, ako rieka v dolinke. V dome na okraji mesta, ponorenom v tieni starých lip, žila Zuzana. Jej život vyzeral ako rozprávka: zámožní rodičia, priestranný dom, starostlivá teta Mária, ktorá jej nahradila druhú matku. Ale za týmto idylickým obrazom sa skrýval tieň, pripravený kedykoľvek všetko zničiť.
„Už dva týždne sa hráš s jedlom, čo sa miluješ, Zuzanka?“ opýtala sa Mária, utierajúc si ruky do uteráka.
„No, je tam jeden chlapec,“ priznala sa Zuzana so zardelými lícami. „Študuje na inom ročníku, je sympatický, ale akoby ma nevidel. Neviem, ako sa k nemu priblížiť.“
„To si ani netrúfaj prvá!“ zamračila sa Mária. „Dievčaťu nesluší behať za chlapcom. Za nášich čias…“
„Ó, teta Mári, nezačínaj s tými vašimi časmi!“ zasmiala sa Zuzana a dojedla raňajky. „Dobre, už musím ísť, dnes nesmiem meškať. Profesor je prísny, vyhodí ma z prednášky.“
„Bež, bež,“ požehnala jej Mária a zatvorila dvere, s úzkosťou v srdci.
Zuzana vyrastala v luxuse, bez starostí. Rodičia, zaneprázdnení kariérou, ju zverili do opatery tete Márii, sestre jej matky. Všetci ju volali Mária Pavlovná, no Zuzana ju vždy oslovovala „teta Mári“. Bola dobrosrdečná, ale prísna, učila dievča životu, akoby tušila, že osud nie je vždy láskavý.
Mária mala svoju bolesť. V mladosti sa vydala za lesníka Jozefa. Ich láska netrvala dlho – po roku zmizol. Hovorilo sa, že utonul v močiaroch. Hľadali ho, ale nikdy ho nenašli. Mária zostala sama, bez muža a detí. Chcela ísť do kláštora, no rozmyslela si to: „Čo z mňa za mníšku? Ešte som mladá a jazyk za zubami neudržím.“ Zostala v dedine, kým ju sestra Alžbeta nepozvala do mesta.
„Mári, presťahuj sa k nám,“ presviedčala ju Alžbeta. „My s manželom sme v práci, Zuzanka potrebuje dozor, domácnosť tiež.“
„Ach, Alžbka, s radosťou!“ odpovedala Mária. „Jozef bol dobrý, nad ním som už všetky slzy vyplakala. Bojím sa, že na dedine zo smútku zhnijem. Za muža už nechcem. Pridem, všetku prácu na seba vezmem.“
A tak sa Mária stala súčasťou rodiny, hoci sa nazývala len „domácou pomocníčkou“. Varila s láskou, starovala sa o záhradu, sádala kvety. Zuzana bola pre ňu ako dcéra. Vodila ju do školy, kupovala hračky, šila šaty. Dom bol plný pohody, no Mária ju učila: „Zvykaj si na prácu, Zuzanka. Dnes máš všetko, no zajtra – kto vie? Nauč sa variť – to je ženský trumf. Keď variš s láskou, chlapa k sebe pritiahneš.“
„A ty máš nejaké tajomstvá?“ zaujímalo Zuzanu.
„No jasne! Každá gazdiná si niečo necháva,“ usmiala sa Mária.
Zuzana sa zamilovala do Adriána, vysokého chlapca zo susednej fakulty. Myslela si, že ju nevníma, ale mýlila sa. Na škole všetci vedeli, že Zuzana je zo zámožnej rodiny. Adrián, syn samoživiteľky, bol šarmantný, no jednoduchý. Mária hneď vycítila nekalé úmysly, keď sa Zuzana vrátila domov žiariaca.
„Teta Mári, všimol si ma!“ vykríkla. „Po škole sme sa prechádzali, kúpil mi zmrzlinu.“
„Prefíkaný, vie, že dievčatá majú rady sladké,“ zamračila sa Mária. „Priveď ho sem, pozriem si ho.“
O mesiac neskôr Adrián prišiel na návštevu. Mária ich pohostila, no bedáka si pozerala hosta. Keď odišiel, Zuzana k nej pribehla: „No a? Páči sa ti? No nie je super?“
„Líči sa,“ odsekla Mária. „Ale nie pre teba. Oči má lakomé, akoby mu išlo len o majetok. Závidí ti, Zuzka. Nie je tvoj.“
„Ó, teta Mári, čo to vymýšľaš!“ urazila sa Zuzana. „To je moja vec, s kým chcem byť!“
Mária si povzdechla, no nechcela sa hádOstalá v tichosti, ale prvenivo si želala, aby Zuzana čoskoro pochytila, že láska bez úprimnosti je ako dom bez základov.
