V malebnom mestečku obklopenom pochmúrnymi horami a sivými poľami, kde jeseň voňala vlhkosťou a túžbou, život plynul pomaly ako rieka v nížine. V dome na okraji mesta, ponorenom do tienia starých lip, žila Alena. Jej život vyzeral ako rozprávka: bohatí rodičia, priestranný dom, starostlivá teta Mária, ktorá jej nahradila druhú matku. Ale za týmto idylickým obrazom sa skrýval tieň pripravený každú chvíľu všetko zničiť.
“Už dva týždne sa vŕtaš v jedle, zamilovaná, čo, Alenka?” spýtala sa Mária, utierajúc si ruky o zástierku.
“Áno, je tam jeden chlapec,” priznala sa Alena, začervenajúc sa. “Študuje na inom odbore, je sympatický, ale akoby ma nevidel. Neviem, ako sa k nemu priblížiť.”
“Ani sa neopováž ísť prvá!” zamračila sa Mária. “Dievčaťu nesluší behať za chlapcom. Za našich čias…”
“Ó, teta Maša, nezačínaj s tými tvojimi časmi!” zasmiala sa Alena, dojedávajúc raňajky. “Dobre, už musím ísť, dnes nesmiem meškať. Profesor je prísny, vyhodí ma z prednášky.”
“Bež, bež,” Mária ju pokrižmala a zavrela dvere, s úzkosťou si povzdychla.
Alena vyrastala v hojnosti, bez starostí. Rodičia, zamestnaní kariérou, zverili jej výchovu tete Márii, starej matkinej sestre. Všetci ju volali Mária Pavlovna, no Alena ju oslovovala “teta Maša”. Bola dobrosrdečná, ale prísna, učila dievčatko životu, akoby tušila, že osud k nej nebude vždy láskavý.
Mária mala svoju vlastnú bolesť. V mladosti sa vo vidieckej dedine vydala za lesníka Jozefa. Láska netrvala dlho – po roku zmizol. Hovorili, že sa utopil v močiari. Hľadali ho, no nenašli. Mária zostala sama, bez muža a detí. Chcela ísť do kláštora, ale rozmyslela si to: “Čo som ja za mníšku? Ešte som mladá, a jazyk za zubami neudržím.” Zostala v dedine, až kým ju sestra Zuzana nepozvala do mesta.
“Maša, presťahuj sa k nám,” presviedčala ju Zuzana. “S manželom sme v práci, pohladíš nám po Alenke, pomôžeš po dome.”
“Ach, Zuzka, s radosťou!” odpovedala Mária. “Jozo bol dobrý, všetky slzy som za neho vyplakala. Bojím sa, že na dedine zo smútku zvädnem. Do manželstva už nechcem. Pôjdem, všetku prácu po dome zvezmem na seba.”
Tak sa Mária stala súčasťou ich rodiny, nazývajúc sa hospodynkou. Varila s láskou, starala sa o záhradu, sádzala kvety. Alena bola pre ňu ako dcéra. Vodila ju do školy, kupovala jej hračky, šila šaty. Dom bol plný pohody, no Mária Alenu učila: “Zvykaj si na prácu, Alenka. Dnes máš všetko, a zajtra – kto vie? Nauč sa variť – to je ženský trumf. Keď variš s láskou, muža k sebe pripútaš.”
“A ty máš svoje tajomstvá?” zvedavo sa spýtala Alena.
“A čo! Každá gazdiná ich má,” usmiala sa Mária.
Alena sa zaľúbila do Daniela, vysokého chlapca z vedľajšej fakulty. Myslela si, že ju nevníma, no mýlila sa. Na vysokškej všetci vedeli, že Alena pochádza z bohatej rodiny. Daniel, syn samoživej matky, bol šarmantný, no prostý. Mária okamžite zachytila nepriaznivý signál, keď sa Alena vrátila domov žiariaca.
“Teta Maša, všimol si ma!” vykríkla. “Po škole sme sa prechádzali, kúpil mi zmrzlinu.”
“Prefíkaný, vie, že dievčatá majú radi sladké,” zamračila sa Mária. “Priveď ho, pozriem si ho.”
O mesiac neskôr Daniel prišiel na návštevu. Mária ich pohostila, bedlivo sledujúc hosta. Keď odišiel, Alena k nej pribehla: “Tak ako sa ti páči? No nie je skvelý?”
“Pekný chlapec,” surovo odvetila Mária. “Ale nie pre teba. Oči má chamtivé, len vošiel, hneď všetko obzeral. Závidí ti, Alenka. Nie je tvojím partnerom.”
“Aj, teta Maša, čo si vymýšľaš!” urazila sa Alena. “To je moja vec, s kým budem!”
Mária si povzdychla, obávajúc sa o dievča. “Nech ľúbi,” myslela si. “Na vlastných chybách sa naučí.”
Jej predtuchy sa naplnili. Po štyroch mesiacom Alene zmizol zlatý prsteň. Okrem Daniela v dome neboli žiadni cudzí. Alena mlčala, neprezradila to rodičom, no priznala sa tete.
“Povedala som ti, že ho zobral,” povedala Mária. “Musíme nahlásiť.”
“Netreba,” zľakla sa Alena. “Rodičom to nepovieme, nech sa nermútia. To bude naše tajomstvo. S Danielom je všetko jasné.”
Spýtala sa ho: “Viem, že si zobral prsteň. Nikto iný to byť nemohol.” Daniel zčervenDaniel sa zbláznil: “Čo si, pomätená? Na čo mi je tvoj prsteň!” pohľadal sa s ňou a rozišli sa.
