Všetko bude…
Auto uháňalo nočným mestom. V ňom sedeli muž a žena. Zvonku by sa mohlo zdať, že manželia sa ponáhľajú domov k deťom, ktoré tam nechali.
„Nemohol by si ísť rýchlejšie?“ žena sa nervózne spýtala.
„Je to nebezpečné. Mesto len vyzerá prázdne. Kedy mu konečne povieš o nás? Koľko ešte budeme tajne chodiť a báť sa, že nás odhalia? Prečo to ťaháš? Povedz mu, všetkým bude ľahšie,“ povedal muž.
„Ľahšie? Komu? Nám možno, ale Zuzanke? Ona miluje svojho otca. A on ju tiež. Čo bude s ňou, s nimi, keď sa to dozvedia? To je kruté,“ snažila sa ospravedlniť žena.
„A klamať celé mesiace nie je kruté? Myslíš, že netuší? Už ma unavuje deliť ťa s ním. Chceš, aby som mu to povedal ja, ako chlap?“
„Nerob to, prosím. Poviem sama. Daj mi čas.“ Žena schmatla jeho ruku na volante a pevne ju stlačila. „Tiež ťa veľmi milujem. Len ma netlač. Sľubujem, že čoskoro to vyriešim.“
Muž sa otočil, zachytil jej pohľad a priklonil sa k nej.
Zza zatáčky sa v mihnutí oka vynorilo čierne SUV a narazilo do nich. Krik ženy utichol v rachote kovu…
***
Melódia mobilného telefóna ho prebrala z hranice spánku a reality. Ján otvoril oči.
Zuzana zavolala večer, že sa zdrží. Kamarátka mala problémy, nemohla ju nechať samú. Sľúbila, že všetko vysvetlí neskôr. Nestihol sa opýtať, aká kamarátka a aké problémy. Mohol obtelefónovať známe, ktoré mal uložené, ale považoval to za ponižujúce.
Začal mať podozrenia pred dvoma mesiacmi. Zuzana sa stále neskoro vracala, občas aj cez víkend. Vždy mala nejakú kamarátku v núdzi, ktorá potrebovala pomoc.
Natiahol sa po telefóne. Neznáme číslo. Srdce mu zastalo.
„Hovorím,“ zakričal chrapľavým hlasom.
„Kapitán Kováč. Ste manžel Zuzany Horváthovej?“
„Áno.“
„Vaša manželka mala nehodu… Odviezli sme ju do nemocnice v ťažkom stave…“
„Je… je nažive?“ spýtal sa triešúcim hlasom.
„Áno, ale…“
„Ocko, je to mama?“ V dverách stála desaťročná Zuzka, vydesená.
Ján prehltol knedlík v hrdle.
„Nie. To… Mama je v nemocnici. Mala nehodu.“
„Zomrela?“
„Nie, čo to hovoríš. Je nažive.“
„Ale pytal si sa… Ocko!“ Vrhla sa naňho a objala ho tak silno, že sa nemohol nadiJán ju pevne objal a zašepkal: „Všetko bude dobre, Zuzka, len sa neboj.“
