Všetko bolo dokonale, kým ona nevrátila
– Čo tu robíš? – Mária takmer upustila kávu z rúk, keď na prahu videla známu postavu.
– Ahoj, sestrička, – zasmiala sa Zuzana, neochotne odrážajúc sa vlasmi nahnevanej čepelej. – Zas si smutná?
– Ty si… V Amerike… – Mária cítila, ako sa jej ruky chvália. – Osem rokov si tam bola a povedala si, že sa nevrátiš…
– Plány sa Premenú, – odvetila Zuzana, prešliava mimo Марию k vchodu. – Môžem vstúpiť? Alebo ma budeš držať na prahu?
Mária mlčala. Osem rokov. Osem rokov spokojnosti, dobrej príslušnosti, stability. Zuzana pozerala na byt, ktorý kde boli spolu.
– Vyzdobi si sa dobre, – povedala, obzerali sa na bravčili. – Pamätáš si, ako sme detstvo snívali prekážať tieto obrazce?
– Pamätám, – ticho odvetila Mária, ešte stále sa pyšobila tým. – Zuzo, čo sa deje? Prečo si tu?
– Nemožno navštíviť sestru? – Zuzana naháňala kabátra na divane a išla k oknu. – Pohľad nezmenil. Stále tie isté domy, stále ten istý dvor s drobným piesčicom.
Mária oklikou vložila šálku. Ruky sa jej stále chválali. Zuzana vyzerala takmer tír ako pred ôsmimi rokmi, len vlasmi boli dlhší, v jej očiach bol ako niečo zúrné.
– Si žena? – spýtal sa Zuzana, zároveň zistila na prstie sestry.
– Áno, – Mária prikrývala ruku. – Za Ladislavom. Pamiatiš ho? Náš bývalý základný školák.
– Ladislav Bauer? – Zuzana zvedla obočie. – Ten, ktorého písal básne?
– Práve on.
– Poviem. Kde sú deť?
– Čo. Na školu. Oleg ju čoskoro odváža.
– Aká idylla, – povedala Zuzana, v jej hlas niesli sa známe rýhy. – Rodina, dieťa, stability. Všetko to, o čo sme snivovali.
– Zuzo, – Mária sa priblížila, – povedz, čo sa deje? Prečo si vrátila?
Zuzana sa odvrátila od okna a pozrela na sestru. V jej očiach sa hanbil niečo zas osamelosti, ale tiež zmizilo.
– Z Ameriky to bolo zlých. Počuli, výhry okamžite. Krátko. Aspoň vraj.
– Navždy?
– Zatiaľ neviem.
Mária cítila, ako vnútri sa všetko krčí. Pamietala, ako sa deje, keď Zuzana bola vedľa nej. Pamietala, ako sestra vedela knižnú súťažovým v priebehu sekúnd.
– Kde budeš byť?
– Nad hnev. – Zuzana smiala sa tou istou úsmevom, ktorá vždy znamenala prosbu. – Mal by som sa tam pokúsiť? Na pár dní.
– Zuzo, ja… – Mária sa zdržala. – Naša ma malý byt, Natálka…
– Bude to na diváne. Nijaký súťaž.
Mária vedela, že by sa mala odmietnuť. Každá časť jej tela hovorila o nebezpečenstve. Ale to bola jej sestra. Jediná súvislá psychologická pevina po smrti rodičov.
– Skvele, – stlačila ona. – Ale len krátko.
– Ďakujem, sestrička, – Zuzana objala sestru, a na vtehu sa zdalo, že všetko sa vrátilo, že sú opäť tie isté dievčatá, ktoré vzájomne podporili.
Večer vrátil Ladislav s Tatálkou. Mária už mu dávala pred informáciami o Zuzaninej návrate, ale videla, ako sa on stresoval, keď ju videl.
– Ahoj, Ladislav, – Zuzana stála z divána, kde prezerala časopis. – Dlhý čas nespotkali.
– Zuzana, – odvetil on chladne. – Ako je v DA?
– Býva sa lepšie, – ona začala. – A ty, dám ti, si úplne nezmenený. Stále tak v súvislosti.
Natálka sa držala otca, obzerala sa na neznámu ženu.
– A to je? – spýtala sa dievčina.
– Teta Zuzana, – Mária sedala k dcére. – Moja sestra.
– Máš sestru? – prekvapená sa Tatálka. – Prečo som ju nikdy nevidela?
– Teta Zuzana dlho žila vďaľa, – vysvetlil Mária. – A teraz mala k nám návštevy.
Zuzana sa priblížila k dievčinku a pribla.
– Ahoj, Tatko. Tak úžasné. Každý je v mama.
Tatálka nevedela, ale nechala sa usmievať.
– Áno, twy sester? Ste úplne podobné.
– Áno, – smiala sa Zuzana. – Tvoja mama bola vždy najkrásnejšia v rodine.
Pri večeri rozprávala rozprávka nepríjemná. Ladislav mlčal, čo o odpovedi na otázky Zuzany jednoduché. Mária sa snažila podporiť konverzáciu, ale cítila napätie v ovzduší.
– Tato, a zas ideme do cirkusu? – spýtala sa Tatálka, končiac polievku.
– Áno, slnčko, – usmial sa Ladislav, jeho tvár sa tiež zmecila. – Ako sme dohodnuté.
– A teta Zuzana ide s nami? – Tatálka sa otočila k Zuzane.
– Ak bude chcieť, – odvetila Mária, pohladila sestru.
– Určite. – Zuzana kývla. – Dlhý čas v cirkuse nie je.
Po večeri Ladislav pomohli Mária na jedálni.
– Je návšteva? – tišie spýtal sa on.
– Hovorí aj na dopredu.
– Maričko, – on položil ruku na jej plece, – pamätáš si, čo bolo, keď…
– Pamätám, – prerušila ho Mária. – Ale to bola moja sestra. Nemôžem len tak ju nahádzať.
– Porozmýšľaj o Tatálke.
– Tatálka s tým nič nemá.
– Mária, ona je deti. Deti vždy citia.
Z miestnosti sa počul смех Tatálek. Mária vykúšala a videla, ako Zuzana ukázala dcére niečo s hrvanmi.
– Pozoruj, ako sa hrvanka skryla! – hovorila Zuzana. – A teraz je tu!
Tatálka smiala a horaponskala.
– Ešte, ešte! – žiadala ona.
Mária usmiala. Možno sa bude všetko prespektíva. Možno sa Zuzana premohla týmto rokom.
Nasledujúci deň ich ide do cirkusu celou rodinou. Tatálka bola v volebníku z predávky, a Zuzana kupovala jej cukr z kóly a balónky. Ladislav sa postupne zmecoval, a pár krát zasmial z jej výkazoch.
– A pametal, – hovorila Zuzana na večeri, – ako sme s týbou, Maričko, detstva snívali byť cirkujúce? Ty by si chcela byť gymnastka, ja – nakladateľ ťaža.
– Pamätám, – usmiala sa Mária. – A ešte si tvrdil, že ty máš niekto, pretože si odvážala.
– Teraz je tajný, – priblížila Zuzana.
– Čo znamená odvážný? – spýtala sa Tatálka.
– Keď nie si báňou robiť to, čo sa želi, – vysvetlila Zuzana. – Aj keď ostatní hovoria, že to nie je bezpečné anebo špatné.
Mária sa obávala. Niečo v tóne sestry nechutila.
– Odvaha je dobre, – vložil sa Ladislav, – ale vyžaduje tiež mysleť na dôsledky.
– Ladislav vždy bol opačný – – – diela Zuzana, a v jej hlas som sluchal spúšť. – Pravda, Maričko?
– Opática nie je zlý, – obhájila manžela Mária.
– Áno, nie je zlý. Ale niekedy to zdržuje živej volebníku.
Večer, keď Tatálka ležala ťažko spánkom, a Ladislav šel do sprchy, sestry znova sa zvádali samy.
– Tvoja život, – povedala Zuzana, obzerala sa jednotlivé fotky mien na pulte. – Tichý, mierový, predpokladateľný.
– A čo v tom je Špatné?
– Nič. Proste… nudné, pravdepodobne.
– Nenudím.
– Skutočne? – Zuzana sa otočila k nej. – A pamätáš si, ako sme snivovali cestovať po svete? Ty chcela vidieť Paríž, ja – New York.
– Snívanie sa mení.
– Alebo ich nevyhodiť, – Zuzana si sedla k sestre na diváne. – Maričko, čo si šťastná?
– Áno.
– Niekedy sa nie opýtaš, čo by bola tvoj život, keby si nevstúdila tak ťažko? Keby si nemala dieťa pri veku 25?
– Zuzo, čo to má?
– Nič. Len kúri.
Mária vedela sáhl, ale nevedela s vlastnou možnosťou.
– Ja mám obľubu svojej rodine.
– To bravčili. Ale obľubu a zvyk – to sú iné veci.
– Čo si myslela?
– Nič zvlášť. – Zuzana zívala. – Utúl som z cesty. Idem spať.
Za ďalších niekoľko dní Zuzana ako by sa zmenila v ich rodinnej život. Pohrala s Tatálkou, pomáhala Máriove domácnosti, dokonca hustali aj ranné polievky. Ladislav sa postupne zvykli na jej prítomná a prestal byť napätý.
Ale Mária si uvedomila, že niečo nie je v poriadku. Príliš často zistovala tír, ako Zuzana dokonale študoval ich rodinnej obyčajnosti, príliš mnoho refovovala o práci Ladviva, o ich plánoch na budúcnosť.
– A Ladislav pečuje dobre? – spýtal sa Zuzana niektoré ráno, keď pili kávu v kuchyni.
– Dostatočne pre nás.
– Čo presne robí v tej firme?
– Je manažér predaja. Zuzo, čo ti to potrebuješ?
– Len základné. čo znamená, že vo väzby s ľuďmi, hovorí veľa?
– Áno, a čo to?
– Nič. On je len takej… chúlostivý. Pravdepodobne klientov ho rada.
Čo-čo v tóne sestry na Máriov žiaduc. Ale ona neprosila hlboko.
Večer toho istého dňa Ladislav vrátil domov pozdnejšie ako bylo.
– Oprostím, moja, – povedal, líbici Mário. – Strávila sa stredec.
– Nič sa nestalo, – zasmiala sa ona. – My s Anou si pripravili.
Na stole bola Zuzana špecifikovanej bolestlivšie. Vyhľadávala Ladislava o práci, smiala z jeho výrokov, a ked hovoril niečo zaujímavé, strachovala si, podperená rukou.
Mária hladila za sestrou a cítila, ako vnútri sa všetko chladilo. Počula túto Anu – tú, ktorá vedela byť všetko vedľa mužov. Tú, ktorá ôsmich rokov nazad ukradla jej prihliadcom stretnutom pred výmenou.
– Ladislav, a ty by si mohli mne vozíť na stred? – žiada Zuzana. – Musím len do banky, a metro je čoskoro problematické s dokumentami.
– Áno, – kývne on. – V aký čas?
– V jedenáste, ak sa dá.
– Bez problémov.
– Ďakujem, si veľmi milý.
Mária sklapala počet. Videla túto tónu. Pamätala, ako Zuzana takto dôkazovala Denisovi – jej bývalému prihliadcom.
Noci Mária dlho nezaspala. Ladislav sopl vedľa, a v hlavo byli sa krútli tretiatky. Niečo sa Zuzana znova za svoje? Niečo ôsmich rokov sa niču naučil?
Ráno Mária prebúrla čoskoro a šla do kuchyne. Zuzana už sedela za stolom s kávou.
– Nevaľaš? – spýtal sa sestra.
– Zvykla晨报, – odvetila Mária, naliala si vodu.
– Maričko, – Zuzana pozerala na ňu, – všetko v poriadku? Tvoje tvár je niečo stresová.
– Všetko v poriadku.
– Skutočne? A to mi sa zdá, že ma prehralo.
– Prečo by?
– Neviem. Možno preto, že som tak dlho v súvislosti? Alebo preto, že som sa ukázala bez podnetu?
Mária milčala.
– Maričko, – Zuzana vstala a priblížila sa k nej, – viem, že mi Škôdším ôsmich rokov. To, čo bolo s Denisom…
– Nech, – prerušila ju Mária. – To bolo v tehách.
– Ale nezabudla si.
– Zabudla.
– Potom prečo me teda tak, ako v súperstvo?
Mária sa odohrala kej sestre.
– A prečo bym mala mať tak, ako druhá? Po čom sa?
– Som práve. – Zuzana náhle mohli mať chlado.
– Ty perfektny viem.
– Áno. Z tých ôsmich rokov veľa mi predal.
– Čo presne?
– Že Šťastie sa neukradne. Že cizaci-zas vždy ostane cizaci.
Mária chcela uveriť. Ale jej vnútny hlas hovoril o nebezpečenstve.
– Ano, – povedala ticho, – veľmi to ka Bau. Neznič to, čo som stavez. Má rodina, dcéra…
– Myslíš, že Formá vyhrabie? – Zuzana zasmiala sa bolestivo. – Maričko, mám 42 rokov. Už som unavila od cizakých mužov. Chcem si vlastný dom, vlastný miesto v živote.
– Tak hľadaj ho. Ale nie tu.
– Kde by? – Zuzana vstala. – Ty si moja sestra.
V tej chvíli do kuchyne vstúpil Ladislav v rube.
– Dobrej ranné, dievčatá, – povedal, zívajúci. – O čo ste tak rané?
– O život, – odvetila Zuzana, týmちe okamžite zmenila tón na lehký. – Ladislav, veľké si nezabudla?
– Áno, nezabudnem. V jedenáste bym bol voľný.
Mária sledovala, ako sestra usmievala na manžela, a jej srdce sa stáčalo z hrozného žiadania. Počula túto úsmev. Presne vtým, čo dala Zuzana Denisovi predtým ako ho ukradla nanadil.
Celý deň prešla v obave, čakali návrat. Ladislav volal v trfine a povedal, že sa zdržaná – Zuzana spýtala spolu, nákup.
– Ona nevedie auto, – vysvetlil on. – A vecí sú mnohokrát, na autobuse je pohoda.
– Áno, – odvetila Mária, aj keď jej všetko kypalo. – Ahoj.
Vrátili sa k večeri. Ladislav bol v dobré nálade, Zuzana – najviac prívetivej.
– Ďakujem veľmi, – povedala ona manželovi, rozkrývacie vrecka. – Bez teba by som nepomohol.
– Áno, niečo, – odmrkol on. – Ako spomínuste, Ano to rozumí o technike. Pomohla mi vybrať nový telefón.
– Skutočne? – Mária smerovala na sestru.
– V DA som sa naučila, – vysvetlila Zuzana. – Tam bez toho nič.
Na večeri Zuzana rozveselila všetkým históriami o svojej život v inom meste. Ladislav poslúchal so záujmom, často spýtal sa. Tatálka žiadala aj aj histórii.
– A prečo si vrátila? – spýtal sa Ladislav. – Ak tam bolo tak zaujímavé?
– Chcela som Žiar, – odpovedala Zuzana. – Zabud. Človek nemôže neustále žiť v cudzom mieste.
– A plány? Zostaneš tu?
– Zatiaľ neviem. Závisí od mnohých okolností.
Mária zachytila pohľad sestry a pochopila: hra začala. Zuzana sa nenávratne. Jej plan.
Noci sa všetky šli spány. Ladislav spal vedľa, a Mária vnímala jeho dych, často sa snažila zistiť, či sa niečo v ňom zmenilo za tých dní.
Držiace sa. Stal sa častejšej, hovoril viac, aj spieval v obťaž. Ako by sa do jeho predpokladateľnej život vstrčil čerstvý vzduch.
Mária vedela: prehrala. Zuzan sa znova v opätovnú rozkúrenie – podarila. A najhoršie, že Ladislav ani nebral, ako sa stáva do úchvatov.
Ráno Mária sa rozhodla. Počkala, kým Ladislav šiel do práce, ťažko Tatálku na školu a vrátila sa domov k sestre.
– Musíme rozhovor, – povedala bez úvodu.
– O čo? – Zuzana pila kávu a prešla časopis.
– Viem o čo. End pritvára.
– Neviem o čo.
– Zuzo, – Mária sa usadila proti sestre, – dám ti posledný krát. Odpyč. Nájdi si inú život, iného človeka. Nezmen svoj život.
– Tvoj život? – Zuzana zdvihla oči od časopisu. – A čo ty sa nami myslíš?
– Vidím, ako sa na Ladviva pozriem. Počul som taký pohľad.
– Maričko, to ťa len zdari.
– To nie je. Viem ťa lepšie, ako si si myslím.
Zuzana zatvorila časopis a pozerala na sestru.
– Áno, – povedala pokojne. – Povedzme, že si práva. Povedzme, že Ladislav ma miluje. A čo?
– Čo? – Mária pocítila, ako sa podlaha krčí. – On je moj muž!
– Tvoj? – Zuzana sa zasmiala. – Myslíš, že on to vie?
– O čo?
– O tom, že on je tvoj majetok?
– To nie je ako som si myslela.
– O čo si myslela? – Zuzana vstala a začala chodiť po izbe. – Že muž – to je vec, ktorú si môžeš zamknúť? Že ak má on prsten, nemá on automaticky navždy ty?
– My sa majúme obľubu!
– Naozaj? – Zuzana zastala a pozrela na sestru. – A odkiaľ si svoj strach? Ak ste taková, prečo to sa báha?
Mária nevedela tír. Sestra strelila presne do srdca.
– Vieš, čo som za tých dní zjistil? – pokračovala Zuzana. – Ladislav sa ničým. Veľmi dobrý človek, zodpovedný, ale v hlbokej posilu. Žije nie svoj život.
– To je to!
– Pravda. A ty to vieš. Víš to, ale zatvr tila.
– Odpyč, – ticho povedala Mária. – Odpyč hneď teraz.
– Neodpyčím, – pokojne odvetila Zuzana. – Pretože mi nik nemá. A pretože uzavrela.
– Potom to to Bau. – Povedala Mária. – Briada mu, k čo si tu.
– Briada. Ale najskôr odoslov svojmu srdcu skúste: čo ak on vyberie mne?
Mária hľadala na sestru a vedela: víťaz získal. A v tejto výprave 제가 победила.
