Všetko znášajú
„Ach, zdravím, zdravím, kráľovstvo chaosu! Viki, ty sedíš doma stále. Mohla by si aspoň umyť riad,“ pokárala ju matka hneď, ako prekročila prah kuchyne.
Viki práve vytiahla posteľnú bielizeň z práčky. Visela jej bezvládne z rúk a studená voda jej studila pokožku. Prsty sa jej triasli od únavy, chrbát ju bolel, až sa jej nechcelo ani narovnať.
V druhej izbe niekto vzlykol. Timko. Zase sa zobudil.
„Mami, naozaj ti v hlave nič iné nie je?“ spýtala sa Viki s unaveným pohľadom. „Veď vieš, že deti sú choré.“
Lýdia položila tašku s pomarančmi na stôl. Obzrela kuchyňu ako skúsená revízorka a vzdychla si.
„Ja len nerozumiem, ako sa dá žiť v takom neporiadku. Veď máš len dve deti, nie desať. A ešte manžela.“
Viki neodpovedala. Len zavesila vankúš na radiátor a na chvíľu zamrzla, skrútená. Chcelo sa jej do tváre zakričať, povedať, že aj dve deti sú ťažké, ale už na hádku nemala silu.
Všetky sily pohltili Timkove rozmary, boj so Soniinou horúčkou, nekončiaca sa varenie, zúfalé chvaty pri chystaní do škôlky a bezhraničné noci. Všetko to viselo na nej ako mlynský kameň. A ako višňa na torte – ešte matka s jej posadnutosťou čistotou.
Viki vyšla do chodby, aby si aspoň na chvíľu oddýchla. Nahliadla do spálne. Sonja spala. Vlhké kučerky sa jej lepili na čelo. Timko už sedel v postieľke a mrzuto si triel oči päsťami.
„Myslela som, že si prišla pomôcť,“ zašepkala Viki, keď sa vrátila do kuchyne so synom. „Riad môže počkať, radšej by si sa postarala o deti.“
„Viki, čí sú deti? Tvoje. Ja už nie som dievča. Je pre mňa jednoduchšie umyť riad ako sa hrať s deťmi.“
„Mami! Môžeš aspoň na sekundu zabudnúť na tie tvoje prekliate tanieriky a prestať hľadať prach? Jedno dieťa má horúčku, druhé som celý deň nosila na rukách! Už tretiu noc nespím. Ani tvoje pomaranče, ani kázne, ani čistenie mi nepomôžu.“
Lýdia pevne stlačila pery. Nosné dierky sa jej rozšírili z pobúrenia.
„Ja pomáham, ako viem.“
„Nie, nepomáhaš, len tlačíš. Ako vždy.“
Viki položila syna do hniezda, potom zdvihla tašku s ovocím a podala ju matke.
„Vezmi si tie pomaranče a choď. Prosím.“
V tú chvíľu sa dokonca ani Timko neozval. Lýdia s pohŕdavým pohľadom prešla od dcéry k taške. Rýchlo ju vytrhla z rúk Viki, akoby v nej bola časovaná bomba, a odišla.
Keď sa v hrudi aspoň trochu upokojilo, Viki sa posadila na zem vedľa hniezda a pritúlila syna. Ten jej kýchnul na rameno. Žena si povzdychla: to už mi len chýbalo.
Predtým vždy vydržala a mlčala, ak ju matka kritizovala. Maximálne zaskripala zubami. Lebo… však to je predsa matka. Tak sa to má. Veľa jej kamarátok má podobných príbuzných. Nielen matky. Babičky, svokry. Všetko znášajú.
Viki dúfala, že raz sa matka zmení, ale tá sa nemenila.
Keď bola malá, bolo to úplne rovnaké. Viki nikdy nezabudne na jeden prípad. V piatom ročníku získala tretie miesto na mestskej olympiáde zo slovenčiny. Dostala diplom a čokoládku ako cenu. Dievča žiarilo pýchou, keď podalo tabuľku matke. Viki chcela povedať, že je to aj trochu jej zásluhou, ale nestihla.
„Zasa si niekde zamazala bundu blatom! A takto si chodila po ulici!“ vzdychala si Lýdia. „Ty si predsa dievča. Musíš byť opatrnejšia.“
Ak matka našla v vysvedčení aspoň jednu štvorku, spustila. Keď Viki umývala podlahu, starostlivo kontrolovala, či je čisto pod radiátormi a za dverami.
Lýdia dcéru nikdy nepochválila. V najlepšom prípade mlčala, v tom horšom – našla dôvod na výčitku. Všetky komplimenty mali u nej akosi prísne odmerané, a tie sa nedostávali Viki.
Janko, Vikin manžel, o tom vedel. Sám viackrát počul, ako Lýdia hovorila niečo v tom štýle:
„Načo potrebujú vaše deti toľko hračiek? Keď si ty vyrástla u mňa, stačili puzzle a drevené kocky.“
Viki sa snažila nepozývať Lýdiu k stolu. Ale ak už musela, vopred bola pripravená na ďalšiu dávku kritiky.
„Mäso je zase suché. Prepražené.“
Ale aby sa jej matka spýtala, ako sa má, či ako sa jej darí… To sa nikdy nestalo.
Toho večera Viki napísala Jankovi, aby si uľavila. Vedel, že dcéra je chorá. Vedel, že je to pre ňu ťažké. Vedel o jej vzťahu s mamykou. Ale pomôcť nemohol – bol na služobnej ceste. Aspoň ju mohol vypočuť.
„Vyhodila som ju,“ napísala mu. „Pomoci žiaden kúsok, len mi motá nervy.“
„Výborne,“ hneď odpovedal. „Dávno si to mala urobiť.“
Viki sa uľavilo. Tu to bolo – potvrdenie, že urobila správne. Bolo pre ňu dôležité, aby to počula od niekoho, kto videl jej matku zvonka.
Vyspať sa nepodarilo. Viki sa prebudila od záchvatu kašľa. V izbe bolo ešte tNočný svet televízora stále svietil červenou farbou, a hoci Viki cítila únavu až v kostiach, vedela, že dnes, rovnako ako včera a predtým, bude musieť znova vstať a ísť ďalej.
