Marek, naozaj? Zase tie otravné ruže? fúka Zuzka, napínajúc pery pri pohľade na kyticu. Hovorila som ti sto-krát, že chcem pivónky. Pivónky, rozumieš? Alebo mi vôbec nepočúvaš? Čo teda počúvaš?
Marek zamŕza pri vchode. Cheby sa mu načervia a v očiach sa zrazu objaví tá kombinácia vinenie, zmätok, ochota urobiť čokoľvek pre jej úsmev.
Prepáč, milá, zapamätám si to. Nabudúce ti prinesiem pivónky.
Zuzka nešikovne položí kyticu na stôl, ani ju neprišúpa. Ruže boli pekné husté, bordové, s kvapkou rosy na okvetných plátkoch
Olga Kováčová si pamätá, keď ju dcéra prvýkrát priniesla domov. Vysoký, širokostranný s otvoreným čelom a drsnými rukami inžinier. Marek sa na Zuzku pozerá, akoby bola najkrajším divom sveta. Vladimír Kováč prikývne za jej chrbtom, že je to dobrý chlap, zodpovedný.
Prvé polroka prebieha bez problémov. Marek vozí Zuzku k jazierku v Liptovskom regióne, daruje šperky k výročiam aj bez nich, trpezlivo počúva jej nekonečné rozprávanie o kamarátkach a kolegyňách. Ale Olga začína všímať podivné: dcéra o ňom hovorí sklamane, občas s prehnaným nezáujom, dokonca pobaveno Marek priniesol koláč, predstav si? Ja som na diéte. Znova volá, lepkavý ako stará sprcha. Očividne si prezerá jeho darčeky, akoby mu podávali povinnosť, nie lásku.
V druhom roku sa začínajú hádky. Skôr Zuzka iniciuje hádky, lebo sa nudí do hĺbky.
Naozaj ma miluješ? Áno? Miluješ? pýta sa stále večer po večere. Niečo sa mi nezdá.
Zuzka, celý deň
Presne! Celý deň si niekde inde a ja tu som sama! Možno máš niekoho iného?
Marek sa ospravedlňuje, vysvetľuje, prisahá. Zuzka rozhorí jedendva dni, potom mu milostivo odpustí. Prinesie mu kvety, knihu, ktorú chcela, lístky do divadla. Svet sa obnovuje až do ďalšej hádky.
Všetky možné výhovorky sa objavujú. Nepovedal niečo. Pozrel sa zle. Nezanechal lajk pod fotkou. Zostal neskoro v práci. Príliš rýchlo odpovedal na správu to znamená, že sedí na mobile namiesto práce. Príliš pomaly že ho to nezaujíma.
Dost! Rozchádzame sa! tá veta sa v ich vzťahu často ozýva.
Každýkrát Marek prichádza požiadať o odpustenie prvý. Zuzka vydrží pauzu deň, tri, týždeň. Potom sa zahreje.
Olga jedného dňa opatrne spýta:
Zuzka, naozaj ho máš rada? Alebo je to len pohodlné?
Dcéra povzdychne:
Mami, čo to máš na mysli? Samozrejme, že ho mám. Občas je len otravný, že nemám silu.
Za päť rokov sa tento čudný tanec vášeň, hádka, rozchádzanie, zmierenie neustále opakuje. Marek má na spánkových vlasoch šedinu, hoci mu ešte nie je tridsať. Zhubol, usmieva sa menej, ale vydrží. Prečo? Olga nevedela. Možno pre nádej, že sa raz všetko uľahčí, spomalí a uvoľní.
V šiestom roku Marek predkladá návrh.
Prsteň je krásny tenký zlatý obruč s malým, ale čistým diamantom. Marek sa pripravuje: rezervuje stôl v luxusnej reštaurácii v centre Bratislavy, domluví hudobníkov, napíše prejav na papierik, ktorý potom, trápia sa, prečítá nahlas.
Zuzka hovorí áno. Nezáväzne, akoby jej ponúkli dezert k káve. Nie veľmi lahodný dezert. Ale prsteň nasadí, urobí fotku pre sociálne siete, zavolá kamarátkam.
Olga pevne objme budúceho zaťa:
Marek, som šťastná. Naozaj veľmi šťastná.
Vladimír podá ruku:
Vitaj v rodine. Oficiálne už.
Prípravy na svadbu sa spustia okamžite. Zuzka preberá kontrolu: šaty z butiku, fotograf s portfóliom hviezd, živé orchidey na stolíkoch. Marek prikyvuje všetkému, podpíše mapu, súhlasí s každým jej rozmarom. Chce, aby ten deň bol dokonalý pre budúcu manželku.
O mesiac pred termínom všetko rozpadne.
Čo to je? Zuzka ukáže prstom na vytlačené menu. Dúha? Vážne si vybral Dúhu?
Má to skvelú kuchyňu, Zuzka. Už sme ju vyskúšali, páčila sa ti.
Páčila sa? Ja som chcela Biely Záhon! S terasou! S výhľadom na Dunaj! A ty mi prinášaš nejakú jedálnu pochúťku!
Tam už nie je miesto na náš dátum. Volal som, už je tam rezervácia na inú svadbu.
A čo? Mal si sa dohodnúť! Ponúknuť peniaze! A ty len len!.. Zuzka sa dusí hnevom. Dosť! Svadbu ruším! Už ma nebaví!
Vrhla menu na podlahu a vybehla z izby. Očakáva, že Marek príde, ospravedlní sa, ona ho na pár dní zahne a premení hnev na milosť. Tentoraz sa však neospravedlňuje. Asi len unavený.
Na ďalší deň Marek prichádza pre svoje veci. Zuzka ho sleduje, ako balí zubnú kefku, nabíjačku, svoju mikinu z skrine.
Naozaj? ešte neverí. Takto jednoducho odchádzaš? A ja?
Marek zapne zips, pozrie sa na ňu dlho, s nejasným výrazom.
Buď šťastná, Zuzka. Úprimne
A odíde.
Zuzka čaká týždeň. Potom dva. Telefón mlčí. Žiadne správy, žiadne volania, žiadne nečakané návštevy. Niekoľkokrát otvorí chat s ním kurzor bliká v prázdnom poli ale nič nenapíše. Hrdosť nedovolí. Marek mal prísť prvý. Vždy vracal prvý.
Mesiac ubieha.
Možno je chorý? Zuzka sa potuluje po rodičovskej kuchyni. Alebo je na služobnej ceste? Alebo volám mu?
Olga mlčky mieša boršč.
Mami, povedz niečo!
Čo povedať, Zuzka? Pustila si ho odišiel.
Nepustila som! Ja som len
Čo?
Zuzka mlčí, nedokáže nájsť odpoveď.
O dva mesiace neskôr kolegyňa zo účtovníctva Jana náhodou spomenie pri obede:
Počúvaj, videla som tvojho Marka včera. S nejakou dievčinou, svetlou, sympatickou.
Zuzka spustí vidličku.
S kým?!
Neviem. Nová, asi. Smiali sa, držali sa za ruky Bolo to roztomilé, až sa mi zubom rozhýbalo.
Večer Zuzka kopíruje jeho sociálne siete. Profil je otvorený už dlho ho prinútila odstrániť súkromie. Žiadne nové fotky, ale v priateľoch sa objavuje neznáme meno: Katarína Kováčová. Upravený profil s krajinami a mačkami. Na avatare dievča okolo dvadsiatich piatich s jemným úsmevom.
Zuzka listuje jej stránkou až do tri ráno.
Olga vidí, ako sa dcéra mení. Sebavedomie zmizne, chladná posmešnosť v tvári. Zuzka schudne nie tak, ako chce, ale neprirodzene, vyzerá unavene. Pod očami tmavé kruhy. Drzost na hrane hysterického výbuchu.
Všetko je to jeho vina! Zúri na rodičov. Päť rokov! Päť rokov života a takto ho opustiť! Kvôli nejakej nenápadnej mačke?!
To si ho vlastne vyhodila, potichu pripomína Olga.
Iná vec!
Čo je iné?
Zuzka nedokáže vysvetliť.
Rok plynie nepozorovane a zároveň bolestne. Zuzka sleduje Marekovo život cez obrazovku: spolu s Katarínou pri grile; na koncerte; na fotke s popisom Presťahovali sme sa! spoločný byt, spoločný život. Potom sa objaví snímka prsteňa na tenkej ženskej prstenci. Povedala som áno! popis a tri srdiečka.
Olga narazí na tento príspevok, keď listuje náhľade. Katarína žiari na fotke, Marek vedľa nej opäť usmiaty, oči žiarivé, ako predtým, keď mu nevytekla všetka radosť po kvapkách.
Výborne, Marek, pomyslí si Olga. Konečne.
Zuzka sa medzitým snaží nájsť nových partnerov. Igor zostane štyri mesiace odišiel po hádke kvôli neskorému príchodu na narodeninovú oslavu priateľky. Štefan vydrží dva ušiel, keď Zuzka spustila scénu v reštaurácii pred jeho kolegami.
Všetci muži sú rovnakí! Zúri na ďalšieho bývalého, sedí na rodičovskej kuchyni. Nedôveryhodní, sebeckí!
Vladimír mlčky žuje mäsovú rezeň. Olga dolieva čaj a premýšľa, aké zvláštne je život. Dcéra prezerá telefón, listuje novinkami, občas sa vracia k šťastným fotkám cudzích ľudí.
Olga sa usmeje. Teší ju, že Marek unikal z Aniných pazúrov. Áno, je to jej dcéra. Ale Olga vie, aký temperament má Zuzka.
Na ďalšej rodinnej večeri Zuzka opäť spustí starú platňu.
Marek bol aspoň trpezlivý. Títo Nikto im vôbec nič nepovie, hneď sa urazia!
Možno nie je na nich chyba? tiše navrhuje Vladimír.
Ocko, o čom hovoríš?
On pokrčí ramenami:
Len tak. Tretí chlap za rok odchádza. Zvláštne náhody.
Zuzka sa rozhorčí:
To znamená, že ja som viná, že?
Rodičia mlčia. Niekedy je ticho výrečnejšie než slová.
Neskôr Olga premýšľa, ako dcére vysvetliť zjavné. Že láska nie je hra, kde môžeš neustále stlačiť tlačidlo uložiť a vrátiť sa k pohodlnému momentu. Že trpezlivosť nie je nekonečná. Že manipulácie pomaly, ale nezvratne rozkladajú dôveru, ako hrdza rozkladá kov.
A Zuzka obviňuje svet z nespravodlivosti a číka na princa na bielom koni takého, ktorý bude znášať jej výstřelky naveky.
Olga utiera posledný tanier a ukladá ho do skrine. V otvorených dverách vidí dcéru v obývačke opäť zahlcovanú do telefónu, listuje cudZuzka naposledy zatvorila svoj mobil, pozrela na prázdnu stôl a v srdci si prisahala, že bude hľadať vlastnú šťastnú kapitolu, kde láska nebude zázrakom, ale vlastným rozhodnutím.
