Narodil sa mi druhý syn. Už v nemocnici nás navštívili šťastní príbuzní. Tvár starých rodičov žiarila spokojnosťou, všetci mi priali veľa zdravia, šťastia a všetko dobré do života.
Moji svokrovci bývajú v trojizbovom byte, moja mama a sestra majú priestranný dom, no nik z nich sa nezamýšľa nad tým, že naša izba s pätnástimi štvorcami bude, povedzme si úprimne, trochu stiesnená.
Rodičia môjho manžela majú pekný domček na dedine, veľkú záhradu plnú zeleniny a za domom tečie potok. Odsťahovali sa z Bratislavy na vidiek a naše prosby, aby sme si byty vymenili, prešli bez odozvy.
Len raz mi svokra povedala: Sme už v rokoch, noci máme nepokojné, jeden spáva v jednej izbe, druhý v druhej, a v obývačke si pozrieme televízor alebo posedíme s návštevou.
Myslím, že si predstavuje, že my štyria budeme spať spokojne v jednej izbe, hoci detský plač je u nás na dennom poriadku…
Tieto myšlienky mi behali po hlave a zrejme sa mi zobrazili aj na tvári, lebo príbuzní naraz prestali tak nadšene gratulovať a rýchlo sa rozutekali na všetky strany.
Keď sme sa rozlúčili, smutne som sa pousmiala na svojho manžela: No, čo myslíš, kedy pôjdeme domov?Manžel ma chvíľu pozoroval, potom mi ticho stisol ruku. Doma sme predsa tu, spolu, povedal, a v jeho očiach bolo niečo nežné a rozhodné zároveň. V tej chvíli ma všetok smútok i závisť opustili. Naše malé kráľovstvo, tých pätnásť štvorcov a dva rozcuchané vrkoče na detských hlavách, bolo tým najväčším pokladom, aký som kedy mohla vlastniť.
A tak sme sa vrátili do našej izby, kde sa zmestili všetky naše sny, smiech aj ranné plače. Medzi stiesnenými stenami sme objavili, že láska nepotrebuje veľa priestoru len ochotu veriť, že domov je tam, kde sú naši najbližší. A možno raz, keď už deti vyrastú, otvorí sa pred nami záhrada, v ktorej si zasadíme vlastný strom. Možno nie dnes, no dovtedy budeme rátať hviezdy nad našimi hlavami a veriť, že sme tam, kde máme byť.
