Zuzana sedela v kuchyni a pozerala na prsteň s malým kameňom, ktorý jej prednedávnom daroval Viktor. “Len tak,” ako vždy. Kedysi také dary rozoskovali jej srdce, teraz v nej vyvolávali len hlbokú túžbu. Nebolo nič horšie ako žiť s človekom, ktorého nemilovala…
S Viktorom sa zoznámili ešte na univerzite. Bol “tým správnym kamarátom” – spoľahlivým, tichým, láskavým. Vždy pri nej, vždy pripravený pomôcť. Zuzana ho nikdy nebrala vážne, až kým nezačal chodiť za ňou. Dlho, trpezlivo. Dokonca sa mu smiala v rozhovoroch s kamarátkami.
Ale on sa nevzdal.
Nakoniec začali chodiť. Neskôr sa k nej nasťahoval. Všetko sa dialo akosi samo. Len pravé city sa nikdy neprebudili.
Viktor bol spokojný. Varával jej rumančekový čaj, umýval riad, žehlil šaty. A Zuzanu irituvalo aj jeho dýchanie. Pripadal jej slabý, bez chrbtovej kosti, nudný.
Kamarátky hovorili, že má šťastie – takéhoto muža treba chrániť. Ale za jej chrbtom šepkali – Zuzana si ho nezaslúžila, je cynická, chladná.
A on trpel ďalej. Aj keď flirtovala s jeho kolegami. Aj keď ho odhovárala. Aj keď mu raz hodila do tváre: “Nečakaj, odídem. Už ma nebavíš.”
Stál na prahnivej, bledý, s vyhasnutými očami. A nezastal jej.
V nasledujúcich týždňoch Zuzana stretla Adriána – drzého, charizmatického. Stretli sa v bare, kde ona, pod vplyvom alkoholu, robila show na stole. On len tak sadol vedľa a povedal: “O rok budeš ľutovať, že si opustila toho, čo ťa miloval.”
Zasmiala sa.
S Adriánom to bolo ako vo filme – reštaurácie, noci bez spánku, drahé dary. Až kým sa neobjavili chladné pohľady, výčitky za jej hlasný smiech, nesúhlas s jej oblečením. Potom prišla nevera. A on sa ani neospravedlnil:
“Čo si čakala? Nič som nesľuboval.”
Zuzana vyšla do dažďa. Volala Viktorovi. Ale nikdy nevytočila jeho číslo.
Doma vytiahla staré fotky – on a ona, šťastní. On ju drží za plece, ona sa na neho pozerá zamilovanými očami. Alebo sa len tvári?
O pár dní neskôr mala nervový zrútenie. Srdce to nezvládlo. V nemocnici prvýkrát v Viktorových očiach nevidela lásku, ale lhostajnosť.
“Prečo si prišiel?” šepkala.
“Neviem. Zo zvyku.”
A odišiel. Nechal tam rumanček – ten, ktorý kedysi milovala viac ako ruže.
“Prečo si sa bála byť milovaná?” spýtala sa psychologička.
Zuzana vzlykla:
“Lebo je to riziko. Lebo každý, kto ma miloval, raz odišiel. Otec zmizol, keď som mala sedem. Mama povedala: ‘Už nikomu never.’ Snažila som sa. Schovávala som sa za cynizmus, za ostrosť. A Viktor prenikol cez to…”
Plačala. Ticho, akoby si konečne dovolila cítiť.
“Chceš ho vrátiť?”
“Viac ako čokoľvek. Ale on ma už nechce vidieť. A ja viem prečo.”
Prešli dva roky.
Zuzana stretla Viktora v kaviarni. Sedel pri okne, listoval si v jedálnych lístkoch a poklepával prstami do známeho rytmu. Priblížila sa.
“Ahoj. Môžem si sadnúť?”
Prikyvol. Mlčal. Pozeral sa na ňu pozorne.
“Nečakám, že ma odpustíš. Len som ti chcela poďakovať. Za to, aký si bol. A prepáč, že som nevedela milovať.”
Zuzana vstala a odišla.
O týždeň jej napísal: “Skúsme to znova. Len pomaly.”
Teraz nežijú spolu. Chodia na rande, smejú sa, mlčia. Učia sa znovu dôverovať.
Na jej chladničke visí magnet s citátom: “Ak je ti zima – správaj sa teplejšie.”
A každé ich “pomaly” je krokom k sebe. Krokom tam, kde je možné znovu cítiť, že ťa niekto miluje. A ty – tiež môžeš.
