Vrátil sa domov skoro za úsvitu. Na perách mu zostal chuť minulosti.
Ján sa objavil na prahu takmer o sviatočnej chvíli. Celú noc bol preč. V predsieni ho privitala Zuzana — bledá, s opuchnutými očami, v nočnej košeli a bosá.
“Prečo si nevolal?” jej hlas sa triasol ako napnutá struna.
“Nemohol som… Prepáč,” odpovedal potichu, vyhýbajúc sa jej pohľadu. Prešiel do kuchyne, zautomaticky postavil džezvu, nasypal mletú kávu, nalial vodu.
Nevedel, kde začať. Čo povedať? Ako vysvetliť, že jedna noc ho zmenila zvnútra? Pochopí to Zuzana? Uverí mu?
Sadla si oproti nemu, mlčala, bez výčít. Len čakala.
Ján vytiahol z vrecka starostlivo poskladaný papierik, rozvinul ho. Jediný pohľad manželky — a všetko pochopila. Meno. Len jedno slovo: “Katka.” A všetko do seba zapadlo.
Pred troma rokmi. Všetko sa začalo v obyčajný piatok.
Pracovný týždeň sa skončil, Ján Miroslavovič, vedúci inžinierskeho oddelenia stavebnej firmy, s úľavou zavrel za sebou kancelárske dvere. Vonku bolo teplo, vo vzduchu cítil jarnú nádej. Sníval o pokojnej večeri, o smiechu detí, o plánoch na chatu s milovanou manželkou Zuzanou. Všetko bolo ako vždy. Až kým ho neprekvapil jeden náhodný pohľad.
Videl ju.
Pätnásť rokov bez kontaktu — a hneď ju spoznal. Katka. Prvá láska. Tá, od ktorej mu kedysi horelo v hrudi, sťažoval sa hlas a mrzli dlaňe.
Spomenul si: ôsma trieda, jej zlaté kučery, opatrné úsmevy, hanblivé pohľady. Prvé vyznanie. Tri roky školského priateľstva, bozk na skončení, prísaha zostať spolu… A potom — chladné rozlúčenie: “Idem sa vydať. Naše detstvo je už minulosť.”
Trpel, ale život neskončil. Prišla Zuzana. Spoľahlivá, pokojná. S ňou vybudoval rodinu, mali deti, vznikli každodenné návyky.
Ale to stretnutie… Stáli tvárou v tvár na Hlavnej ulici. Katka hovorila niečo o vedeckej konferencii, o víkende v meste ich mladosti. Kýval, ale nepočul slová — len búšenie vlastného srdca.
V kaviarni sa všetko zmiešalo — minulosť a prítomnosť. Katka — úspešná, krásna, vydatá. Deti ešte nemala, ale všetko pred ňou. Smiala sa, dotkla sa jeho ruky — a on zabudol, kto je, kde je a komu dlží telefonát.
Potom bol hotelový pokoj. Šampanské. Horko-sladká nostalgia. V tú noc bol opäť tým zamilovaným chlapcom. Bozkával jej vlasy, šepkal slová, ktoré v mladosti nevyslovil. Katka opakovala: “Nikdy na teba nezabudnem.”
Ale ráno prišlo ako rozsudok. Na stanici plakala, on mlčal. Vo vlaku mu podala číslo — na pokrčenom kúsku papiera. A zmizla.
Ján sa vrátil domov. Za úsvitu. Plný viny a zmätku. Deti vyšli z izieb — úzkostné, stíšené. Ani slová nenašiel. Len zašepkal:
“Prepáčte…”
V kuchyni — známe ticho. Zuzana sedela oproti, mlčala, akoby počúvala vlastné myšlienky. Vytiahol papierik. Uvidela meno. Jej hlas sa zlomil:
“Tak čo, Ján? Chceš sa vrátiť tam? Späť do detstva?”
Spomenul si, ako jej raz rozprával príbeh o škol”Len čo začal hovoriť, v očiach jej zablyslo niečo, čo už dlho nevidel – pochopenie a trocha úsmevu.”
