Vráť sa a staraj sa
Veronika, otvor okamžite! Vieme, že si tam! Svetlana videla svetlo v okne!
Veronika práve doväzovala stonku eustomy ku drevenej opore. Ruky mala zelené od stoniek, zásteru mala zamazanú od hliny. Zdvihla hlavu a pozrela sa na sklenené dvere dielne. Za nimi stáli dve postavy. Jednu spoznala okamžite, aj cez zarosené sklo. Široké plecia, farbené vlasy v odtieni tmavočervenej višne. Ľudmila Petrovna. Svokra. Teda už bývalá svokra.
Veronika nemala naponáhlo. Položila eustomu do vedra s vodou, vyzliekla si rukavice a zavesila ich na klinček pri stole. Až potom šla odomknúť.
Dobrý večer, povedala a odsunula závoru.
Ľudmila Petrovna vstúpila dnu prvá, bez čakania na pozvanie. Za ňou sa pretísla Svetlana, Viktorova sestra, s napuchnutými očami a krivo omotaným šálom.
Čo tu máš dobrého, Veronika, si normálna? Ľudmila Petrovna škúli po dielni, akoby hľadala niečo na odsúdenie. Nakoniec našla: Tu si čucháš kvietky, kým človek umiera!
Kto umiera? opýta sa Veronika pokojne.
Viktor! Svetlana to vyhrkne a hneď si zakryje ústa rukou. Viktor je v nemocnici. Mal nehodu chrbtica.
Veronika na ne mlčky pozerá. Niečo sa v nej stiahlo, ale inak, než pred rokom, keď jej meno Viktor zvieralo celé vnútro. Tentoraz opatrne, vyčkávavo. Ako niekto, kto sa už raz popálil a teraz sa prirodzene drží ďalej od ohňa.
Sadnite si, povie a kývne k dvom stoličkám vedľa pracovného stola.
Nemáme čas na sedenie, zahriakne Ľudmila, no predsa si ťažko sadne. Veronika pamätá, že má nohy v zlom stave. Kŕčové žily, tlak.
Svetlana zostane stáť, nervózne žmolí šál.
Povedzte mi poriadne, čo sa stalo, požiada Veronika.
Začnú rozprávať zmätene, jedna do druhej, niekedy si protirečia v detailoch. Tri dni dozadu Viktor šoféroval po rýchlostnej ceste. Pršalo, dostal šmyk a narazil do zvodidiel. Auto v šrotovom stave, no prežil. Kompresívna zlomenina chrbtice, po operácii. Prognózy opatrné. Možno sa postaví, možno nie. Potrebuje opateru. Blízkych.
A čo Karina? opýta sa Veronika.
Zvládne vysloviť to meno kľudne, sama sa tomu čuduje. Pred rokom to rezalo ako sklo pod kožou: Karina, dvadsaťosem, manažérka, kvôli ktorej Viktor po osemnástich rokoch manželstva odišiel z domu.
Ľudmila stisne pery.
Karina odišla.
Kde je?
V Košiciach. Pri mame. Svetlana si tentoraz zakryje ústa skôr zo zlosti. Hneď ako zistila, že možno Viktor nebude chodiť, zbalila si kufre a odišla. Nezdvíha nám telefón.
V dielni je ticho, len niekde v kúte kvapká voda, a cítiť vlhko zo zeme zmiešané so sladkou arómou ľalií.
A čo teda chcete odo mňa? spýta sa Veronika.
Ľudmila sa napriami.
Veronika, boli ste spolu osemnásť rokov. To nie je len slovo. Ty ho poznáš najlepšie. Vieš sa oňho postarať. On ťa poslúchne. Potrebuje niekoho, kto…
Pani Ľudmila, preruší ju Veronika, hovoríte o človeku, čo ma vymenil za inú. Čo ma pred rokom zrazu vypustil zo svojho života.
To už je minulosť, vloží sa Svetlana. Teraz ide o jeho život!
O život?
Lekár povedal, že bez starostlivosti mu hrozia komplikácie! Preležaniny, zápal pľúc! Operácia chrbtice, chápeš? Nie nádcha!
Veronika podíde k drezu a doťahuje kohútik. Pozerá na ruky: päťdesiatdva rokov. Tie ruky vedeli zviazať kyticu, ktorú si ľudia dávali do rámčeka, vedeli miesiť cesto, pichnúť injekciu, keď mal syn horúčku, obväzovať Viktorovi prst, opravovať zásuvky, vláčiť tašky z trhu. Vedeli všetko. A nikdy sa nezamyslela, či to vlastne chce, alebo len robí, lebo “treba”.
Utrie si ruky do utierky, obráti sa.
Premyslím to, povie.
Nie je čas na premýšľanie! vyletí Ľudmila, tentoraz tvrdšie. Zatiaľ čo ty rozmýšľaš, Viktor je v nemocnici sám! Svetka pracuje, ja mám chrbát, ledva chodím! Nemôžeš tu len sedieť pri tvojich kvetoch a tváriť sa, že sa ťa to netýka!
A koho teda? zašepká Veronika.
Nikto neodpovie.
Za sklom dielne už je úplná tma. Október, stmieva sa skoro. Veronika hľadí von na žltú pouličnú lampu, mokrý asfalt, na prázdnu lavičku, na ktorej v lete zvykli čakať zákazníci, kým dokončí kyticu.
Takto vyzerá život, myslí si. Nie film, nie román. Len dvaja ľudia, ktorí žiadajú, aby si znovu bola niekým, kým už nie si.
Dobre, povie. Prídem ráno. Pozriem sa, ako na tom je. Ale nič nesľubujem.
Ľudmila si viditeľne vydýchne. Svetlana Veroniku objíme, ona len stojí, neobjíma späť, len pokojne vyčkáva, kým ju pustí.
Keď odídu, Veronika dlho sedí na tej istej stoličke, kde sedela svokra. Pozerá na svoje kvety. Eustoma vo vedre, ružová, jemná, púčiky ako zatočené listy. Chryzantémy v drevených debničkách, vetvičky fizalisa s oranžovými lampášikmi. Toto miesto vytvorila vlastnými rukami. Prenajala dielňu tri mesiace po tom, čo Viktor odišiel. Sama natierala steny na sivobielu, doladiť dvierka na skrinkách jej pomohol sused Jozef za fľašu dobrého vína. Názov Stonôčka jej spočiatku prišiel smiešny, ale časom sa udomácnil. Našla dodávateľov, založila stránku, naučila sa fotografie kvetov, ktoré nútili ľudí zastaviť sa. Rok budovala život pre seba. Žiť pre seba nie je sebeckosť, zistí je to len normálne.
A teraz, prosím.
Zhasla svetlo nad pracovným stolom. Zapla len lampu pri vchode, ako vždy. A odišla domov.
Nemocnica je veľká, stará, socialistická budova s dlhými chodbami a pachom, ktorý Veronika okamžite spozná a nikdy si naň nezvykne chlór, strava, niečo, čo je len v nemocniciach. Nájde oddelenie, opýta sa sestričky na službe.
Rodina?
Bývalá manželka, povie Veronika.
Sestrička mierne zdvihne obočie, ale len ukáže cestu.
Viktor leží v izbe pre štyroch no zvyšné tri lôžka sú prázdne. Prikrytý do pása, ruky na paplóne. Zoslabnutý, s tvárou došeda, tmavé kruhy pod očami. Na nočnom stolíku stojí pohár so zvyškami čaju a leží mobil.
Keď ju zbadá, niečo sa v jeho pohľade zmení. Nie radosť, skôr tiché upokojenie čakal ju.
Veronika, povie.
Ahoj, odvetí Veronika a položí na stolík tašku s jablkami a minerálkou. Nie preto, že chce potešiť len sa jej zdá neslušné prísť do nemocnice s prázdnymi rukami.
Nesadne si k nemu na posteľ. Sadne si na stoličku pri okne.
Bolí to? spýta sa.
Dá sa to. Dávajú lieky. Odmlčí sa. Prišla si.
Prišla.
Mama volala. Že boli u teba.
Áno.
Pozrie do stropu, potom znova na ňu.
Myslel som, že neprídeš.
Pravdupovediac, aj ja som si to myslela.
Ticho. Za oknom šumí dážď, november tlačí október bokom, ponáhľa sa.
Karina odišla, povie Viktor.
Viem.
Tak teda. Pokrčí plecami, ironicky sa usmeje. Presne ako v telke. Chlap zrazu ochorie a všetci idú preč. Len neskoro.
Veronika mlčí. Nemá v umýsle ho ľutovať, ani doraziť len ho pozoruje, toho muža, s ktorým zažila osemnásť rokov, mala s ním syna, každé leto chodili na tú istú chatu, hádali sa o peniaze a zmierovali, v domnení, že takto vyzerá život obyčajný a taký, aký je.
Veronika, Viktorov hlas zjemnie a spomalí. Takto rozprával, keď chcel niečo dosiahnuť. Okamžite ho spozná a podvedome spozornie. Mal som čas premýšľať. Uvedomil som si, že som bol hlupák. Že všetko, čo malo hodnotu, si bola ty. Domov, rodina… Karina… gesto rukou vieš sama. Neprosím o odpustenie, už je neskoro. Ale si najbližší človek, čo mi ostal. Najdrahšia.
Veronika jeho slová počúva a zároveň akoby ich vnímala z diaľky. Vie, že tieto slová sú tu preto, aby ho niekto chodil navštevovať, vymieňať infúzie, vybavoval lekárov, nosil domáce jedlo, pretože nemocničné nechutí robil všetko, čo vie Veronika.
Rozvody, pomyslí si. Niekedy vyzerajú takto. Neslávne a nehrôzostrašne. Prosto. Človek si na teba spomenie, keď mu je najhoršie. Nie z lásky. Zo zvyku.
Viktor, povie Veronika, som rada, že žiješ. A že operácia dopadla dobre. Ale nevrátim sa. Ani opatrovať, ani inak. Sme rozvedení.
Viem…
Dovoľ mi dopovedať.
Zmlkne. Bol zvyknutý, že sa mu to nikdy nestávalo.
Zistím kontakt na opatrovateľku. Kvalitnú, profesionálnu. Prvý mesiac zaplatím, keďže sám asi teraz nevieš ako. A ešte niečo. Siahne do kabelky po zložku. Hľadá ju dlhšie, stratila sa za peňaženkou a zápisníkom. Tu sú papiere. Ešte sme neuzavreli rozdelenie majetku. Vyhýbala som sa tomu, rovnako ako ty. Ale teraz ťa žiadam, podpíš to.
Viktor hľadí na zložku.
Toto myslíš vážne?
Úplne.
Ležím po operácii chrbtice a ty mi nosíš papiere.
Áno, prikývne Veronika. Pretože zajtra môžeš tvrdiť, že si nebol pri zmysloch. Alebo advokát povie, že podpis bol pod nátlakom. Teraz si pri vedomí, doktor to potvrdí.
Dlho sa jej usiluje upierať pohľad. Ona tiež neuhýba.
Zmenila si sa, povie ticho.
Áno.
Kedysi by si to nedokázala.
Asi nie.
Zoberie zložku. Listuje. Veronika mu podá pero.
Vtom otvorí dvere lekár. Nižší, okolo štyridsiatky-päťky, v sivom plášti. Pokojná tvár, trochu unavená, ako u niekoho, kto už dávno prestal predstierať optimizmus.
Dobrý deň, pozdraví, letmo sa na Veroniku usmeje zdvorilo, nie dotieravo. Som Andrej Michal, ošetrujúci lekár.
Veronika.
Ste…?
Bývalá manželka, povie zas po druhýkrát ten večer.
Andrej prikývne, akoby to bola bežná informácia, potom sa obráti na Viktora.
Viktor, ako prebehla noc?
V pohode. Spal som.
Dobre, podpisuje papiere. Dnes skúsime zdvihnúť operadlo. Zatiaľ sa rekonvalescencia vyvíja priaznivo, nemožno zatiaľ robiť závery, ale smer je dobrý.
Pán doktor, ozve sa Veronika, môžem vás na minútku?
Vyjdú na chodbu, Veronika privrie dvere.
Chcem zabezpečiť opatrovateľku, vysvetlí. Profesionálnu. Aké skúsenosti, aké presne úlohy sú dôležité? A čo vybavenie, čo treba zaobstarať?
Andrej sa na ňu sústredene pozrie.
Sami sa nestaráte?
Nie.
Rozumiem. Krátko sa zamyslí. Je to správny krok. Neberte to v zlom, ale rodinní príslušníci, ktorí sa púšťajú do opatrovania len z povinnosti či viny… pacient potrebuje pokoj. Profesionálka je lepšia voľba. Príbuzní vo väčšine prípadov robia viac škody ako úžitku.
Veronika sa naňho zahľadí.
Takto to hovoríte každému?
To len, keď sa spýtajú, mierne sa usmeje.
Takmer sa naňho usmeje späť.
Nadiktujte, prosím, čo treba, povie a vyberie mobil.
Diktuje, Veronika si poznámky uloží a vypýta kontakt na agentúry spolupracujúce s nemocnicou. Poďakuje mu.
Jedno vám poviem, dodá ešte lekár, keď sa otočí späť. Má dobrú šancu na zotavenie. Nie je starý, operácia bez komplikácií. Do pol roka možno bude chodiť. Ale garancia to nie je.
Chápem, kývne.
Hlavne nech si to uvedomuje on sám.
Vráti sa na izbu. Viktor drží zložku na bruchu.
Podpíšeš?
Zíza do stropu.
Môžem si to rozmyslieť?
Viktor.
Podpíšem. Vezme pero. Aj tak dostaneš, čo chceš. Ty si už iná.
Vždy som bola taká, povie Veronika. Len som to skrývala. Neviem prečo.
Podpíše. Na troch miestach. Veronika si papiere odloží.
Opatrovateľku nájdem do konca týždňa, zavolám Svetlane, vysvetlím. Prvý mesiac zaplatím sama. Ďalej už to je na vás.
Veronika, povie Viktor, keď si balí veci.
Áno?
Ďakujem, že si prišla.
Pozrie sa naňho dlho. Nie s ľútosťou, ani rezignovane. Ako niekto, komu niekto dávno patril do života, ale už nie.
Daj sa dokopy, povie len.
A odíde.
Na chodbe sa pristaví pri okne. Vonku nemocničný dvor, niekoľko stromov bez lístia, lavička už mokrá od dažďa. Starší pán v župane na nej sedí a díva sa do diaľky, snáď len tak, aby mohol dýchať čerstvý vzduch.
Veronika sa zhlboka nadýchne.
Niečo pominulo. Nie všetko, ale niečo podstatné. Akoby položila ťažkú tašku na zem. Nie hodila, len jemne pustila a vystrela sa.
Ako pustiť minulosť, napísala by, keby si viedla denník. Neviem. Asi je to súhrn malých krokov. Jeden padol práve teraz.
Opatrovateľku našla cez agentúru za dva dni. Volala sa Gabriela, päťdesiatosem ročná, skúsenosti s geriatriou aj rehabilitáciou, pokojná, pragmatická, s poriadnou aktovkou odporúčaní. Veronika sa s ňou stretla v kaviarni pri nemocnici, vysvetlila situáciu. Gabriela počúvala a pýtala sa na charakter pacienta, sklony k depresii či bolesť. Aj na rodinné návštevy.
Rodina väčšinou viac zavadzia, zhodnotila vecne. To je len život.
Viem, prikývla Veronika.
Prebrali podmienky, Veronika poslala peniaze za prvý mesiac. Zavolala Svetlane, objasnila situáciu. Spočiatku Svetlana protestovala, že Viktor potrebuje blízkych, ale Veronika ju pokojne a pevne zastavila čo samu prekvapilo. Predtým by buď mlčala, alebo hneď vybuchla. Teraz rozvážne:
Môžeš chodiť denne, ak chceš. Gabriela ťa pustí. Ja už neprídem. Mám vlastný život a ten sa nemusí prispôsobovať iným.
Svetlana sa odmlčí a povie len:
Dobre.
Len dobre, nič viac. Možno už aj ona nemá na viac sily. Možno aj ona vie, že Veronika má pravdu.
Aj Ľudmila volala o týždeň neskôr. Jej hlas bol iný skľudnený, starší.
Veronika, Gabriela je výborná. Viktor sa na ňu zvyká. Ďakujem, že si to zariadila.
Nemáte za čo, pani Ľudmila.
Ale aspoň sa nezabudni ozvať. Občas zavolaj.
Veronika nepovie ani áno, ani nie. Len sa rozlúči a odloží mobil do zásterky. Stojí vo svojej dielni ako skoro vždy. Ak by sa niekto teraz spýtal, ako sa púšťa minulosť, odpovedala by: proste ži ďalej. Nie ako hrdina, nie okázalo len normálne. Vstávaj ráno, choď do práce, rob, čo vieš a máš rada. Toxická rodina a bývalí manželia nezmiznú zo života, len už nie sú jeho stredobodom.
Toho roku prišla zima skoro. V novembri nasnežilo a Veronika zistila, že jej zima zrazu vyhovuje. Skôr jej bola ľahostajná. Kým bol Viktor s jeho večnou nespokojnosťou, jeho artritídou, s teplým hrnčekom čaju v presne určenú hodinu, nikdy o zime nepremýšľala. Teraz mohla sama obdivovať sneh za oknom. A to je všetko.
V decembri pribudlo objednávok. Firemné kytice, darčeky, vianočné aranžmány. Najala pomocníčku, Olgu, dvadsaťtriročnú študentku diaľkového štúdia, veselú, bystrú, možno trochu roztržitú, ale učenlivú. Pracovali spolu dobre. Veronika ju učila pozerať na kvety ako na materiál pre umelca, nie len tovar. Olga počúvala a niekedy navrhovala také kombinácie, že ju prekvapila.
Odkiaľ to vieš? raz sa opýta.
Pozerám na klienta a rozmýšľam, aký kvet by sa mu hodil. Alebo tomu, komu ide darček, pokrčí plecami Olga.
Veronika prikývne.
Dobrý spôsob.
Naučili ste ma to vy. Vraveli ste, že kytica má byť živá.
Nepamätala si to ale zrejme áno.
Január, február. Život beží tichým prúdom. Veronika sa prihlási na kurz floristiky, aj keď Olga tvrdí, že už sa nemá čo naučiť. Vysvetlí jej, že vždy je čo objavovať nie preto, že musí, ale preto, že chce. To je novinka. Predtým niečo robila len z povinnosti alebo pre iných.
Žiť pre seba znie trocha sebecky nahlas. V skutočnosti to znamená len: kurz floristiky, večer s knihou v kresle bez výčitiek, víkendový výlet do Levoče, pretože milovala gotickú architektúru hoci nikoho to nezaujímalo.
Vo februári zavolala Svetlana. Viktor sa zlepšuje, už chodí s barlami. Gabriela pracuje trpezlivo, bez scén alebo výkrikov. Veronika to prijíma s úprimnou radosťou bez pocitu viny či pichľavej úzkosti. Prosto teší, že sa Viktor lepší. Nič viac.
Marec priniesol odmäk a prvé jarné kytice. Tulipány, hyacinty, anemony. Veronika milovala ten zlom, keď zimné aranžmány ustúpia niečomu sviežemu a žiarivému.
A v marci prišiel on.
Veronika za pracovným stolom balila žlto-bielu kyticu na objednávku narcis a margaréty, jednoduchá a pravdivá. Dvere sa otvorili a vošiel muž. Nezdvihla okamžite zrak, ruky zamestnané mašľou.
Dobrý deň, pozdravila.
Dobrý deň, odpovedal.
Hlas. Poznala ho, ešte skôr, než ho zbadala. Pokojný, trochu unavený.
Andrej Michal stál vo dverách a obzeral si dielňu, ako niekto, kto si ju predstavoval, hoci tu nikdy nebol. Samozrejme bez plášťa, v tmavom kabáte, so šálom. Bez lekárskej aktovky.
Vy, povie Veronika.
Ja, usmeje sa.
Krátka pauza. Olga je niekde vzadu, možno v sklade po baliaci papier. Sú tu sami.
Viktor bol prepustený pred desať dňami, povie Andrej. Doma ho navštevuje Gabriela. Prognóza dobrá.
Viem, prikývne Veronika. Svetlana písala.
Tak to je dobre. Neisto sa na chvíľu zastaví, potom sa usmeje, tentokrát ozaj úprimne. Úprimne… nešiel som len náhodou okolo. Hľadal som vás. Zapamätal som si názov, “Stonôčka”, našiel adresu na internete.
Veronika odloží stuhu.
Chcete kúpiť kvety?
Aj. Ale nielen preto.
Ticho. V dielni vonia hyacint a čerstvá zem.
Aké kvety teda chcete? spýta sa Veronika.
Zastaví sa pri anemónach. Fialové, tmavé vínové, biele s čiernym stredom.
Tie, päť kúskov. Alebo tri, čo je lepšie?
Nepárne číslo je tradičné. Tri alebo päť. Pre koho?
Ešte neviem. Poradíte mi?
Veronika vezme tri, pridá dva, tmavo bordové.
Päť. Viac držia pokope.
Začne balenie ruky automaticky. Kraftový papier, stužka.
Veronika, povie Andrej.
Áno?
Môžem byť úprimný? Inak to neviem.
Hovorte, usmeje sa, nezažmurká z pohľadu na kvety.
Chcel by som vás pozvať na stretnutie. Nie do nemocnice a nie služobne. Len tak… do divadla, do kaviarne, alebo len prejsť sa. Je mi jasné, že je to trochu zvláštne. Ale myslím, že dospelí ľudia môžu hovoriť otvorene, bez masky.
Veronika zdvihne zrak.
On sa na ňu pozerá, pokojne, bez nátlaku. Ako keď na niečom záleží a človek dá čas tú myšlienku spracovať.
Rozhodli ste sa tak už dávno? opýta sa.
Asi pred tromi mesiacmi. Tam na chodbe, keď ste si zapisovali, čo potrebuje opatrovateľka.
Veronika si spomenie na ten chodník, okno, holé stromy.
Vtedy som ešte formálne bola vydatá.
Viem. Preto som čakal.
Za sklom už rozkvitá marec. Sneh len na okrajoch, vrabce sa hádajú pri lavičke, lampa vonku zbytočne svieti.
Neviem, povie Veronika.
Čo neviem?
Neviem, ako sa to robí. Bola som vydatá osemnásť rokov, potom ten rok sama pre seba… Neviem, ako teraz.
Úprimne, ani ja celkom nie, odpovie Andrej. Mal som rozvod pred šiestimi rokmi. Dcéra má sedemnásť, býva s mamou, vychádzame dobre. Najprv som sa zas len ponáral do práce, potom prišlo premýšľanie. A potom, že život nie je len o premýšľaní.
Zo skladu sa vracia Olga, usmeje sa na klienta.
Veronika, potrebujete pomôcť?
Nie, Oľga, zvládnem to.
Olga jemne ustúpi hoci baliaci papier vôbec nepotrebuje.
Veronika podá Andrejovi zabalenú kyticu. Vezme ju.
Koľko platím?
Počkajte.
Počká.
Veronika sa díva na anemóny. Tmavobordové, zamatové. Mala ich rada, lebo pripomínali mak, ale sú jemnejšie, tichšie. Nie sú nápadné, ale ani sa neskrývajú.
Celý život stavala okolo kvetov. Ušla sem pred bolesťou. Prijala to. A teraz prichádza nevtieravo, len tak priamo, niekto nový. S anemónkami v rukách, čaká na odpoveď.
Dobre, povie Veronika.
On neisto nadvihne obočie.
Dobre, vo význame?
Do divadla. Dlho som tam nebola.
Andrej sa usmeje poctivo, ozajstne.
Teším sa.
Ale nie dnes. Mám tušim tri objednávky pred zatváracou.
Samozrejme. Možno v piatok? Alebo v sobotu?
V sobotu, rozhodne Veronika.
Povie mu cenu za kvety. Andrej zaplatí, vloží drobné do vrecka, nikam sa neponáhľa.
Veronika, môžem ešte jedno?
Nech sa páči.
Len tak zo zvedavosti ako dlho sa venujete kvetom?
Dielňu mám niečo vyše roka. Kvety celý život. Dlho to bolo len hobby. Teraz práca.
To je výhra, keď sa hobby stane prácou.
Áno, je to výhra.
Prikývne, upraví kyticu a zamieri k dverám. Na prahu sa otočí.
Dovidenia v sobotu, Veronika.
V sobotu, pán doktor.
On sa vesele pousmeje.
Andrej.
V sobotu, Andrej.
Dvere sa zavrú. Veronika stojí za pultom a díva sa, ako Andrej kráča ulicou, popri lavičke, vrabcoch, čo sa ešte stále hašteria. Kúsky vlnenej šály, anemónky v ruke. Neobzrie sa.
Olga samozrejme vylezie okamžite.
Veronika, kto to bol? spýta sa s predstieranou ľahostajnosťou.
Zákazník, povie Veronika.
Zákazník? Čo tu bol pätnásť minút?
Oľga.
Áno?
Zabaľ tie chryzantémy pre pani Katarínu. Príde o štvrtej.
Olga sa spokojne vráti do skladu. Veronika sa opäť pustí do práce. Ruky robia, čo poznajú. Kraftový papier šuchoce, voda kvapká do vedra. Vonia hyacint.
Sobota. O štyri dni. Štyri bežné dni s objednávkami, dodávkami, s Olinými otázkami, s volaním ohľadom pivoniek. Štyri dni ako každý iný v roku vybojovaného pokoja a samostatnosti.
Na sobotu sa nesústredila. Proste pracovala. Občas, keď mala v dielni ticho, spomenula si na ten rozhovor. Nie presne. Len hlas, anemóny v dlaniach, v sobotu, Andrej.
Dospelí môžu vraj hovoriť priamo.
Možno naozaj môžu.
Nevedela, čo bude v sobotu. Či si sadnú, či budú vedieť hovoriť o niečom inšom než o minulosti a práci. Či si bude želať vidieť ho znova. Ale vedela jedno: rozhodnutie je na nej. Nie na svokre, nie na Viktorovi, nie z povinnosti, zo strachu zo samoty. Na nej.
Nový a nenápadný pocit. Nie opojný, nie knižný. Skôr pevný ako chodník pod nohami, keď vyjdeš z mäkkého snehu na suchý asfalt.
V piatok večer, keď dielňa stíchla a Olga odišla, dala Veronika do vázy pár anemón, čo ostali v balíčku. Položila ich na parapet ku kase, tam, kde vždy niečo mala len pre seba.
Pozrela na ne.
Dobre držia spolu, vravela predtým o piatich.
A je to tak.
Zhasla svetlo a odišla domov. Zajtra bude sobota.
Sobotné ráno začalo so šedou oblohou a vôňou kávy z novej kávovaru, ktorý si Veronika dopriala pred pol rokom a ktorý by Viktor nikdy neschválil, lebo bol drahý a zbytočný. Zbytočné je slovo, čo v manželstve bujnie ako burina až ti zadusí všetko ostatné: prečo, chcem, páči sa mi, budem.
Sedela pri okne, pila kávu. Mokré strechy, holub na parapete oproti, auto obchádza mláky.
Telefón ležal na stole. Správa, prišla už pred hodinou: Dobré ráno. Divadlo od siedmej. Môžme si najprv niekde sadnúť? Alebo podľa vás? Andrej.
Prečíta ešte raz. Usmeje sa, dobré ráno bez e ako školák.
Odpíše: Dobre. Pokojne si môžeme sadnúť, o šiestej?
Odošle. Položí mobil späť.
Dopije kávu.
Marec vonku pokračuje voda tečie zo striech, vietor šumí, vrabec vyženie holuba z parapetu. Mesto sa prebúdza, necitlivo k cudzím sobotám, prvým krokom či malým rozhodnutiam. Mesto si plynie ďalej.
Mobil zasvieti: Dohodnuté.
Veronika vstane, umyje šálku, vezme zásteru čaká ju ešte osem hodín práce, dielňa sa sama neotvorí. Zoberie kľúče.
Pri dverách sa obzrie na byt. Malý, svetlý, s pohárom anemón na parapete, lebo si včera vzala pár domov tiež. Jej byt. Jej kávovar. Jej pohár s kvetmi. Jej sobota.
Vyšla.
Dvere sa za ňou zavreli ticho, bez hluku. Ako sa zatvára to, čo už je dávno uzavreté.
Andrej už čakal pred kaviarňou, keď prišla krátko pred siedmou. Stál bokom, pozeral do mobilu, ale hneď si ju všimol. Tmavý kabát, ten istý šál. Tentoraz bez kvetov.
Dobrý večer, povedal.
Dobrý, odvetila Veronika.
Pozreli si do očí. Dve sekundy, možno o nič menej dôležité než roky. Dvaja dospelí na mokrej marcovej ulici, čo tu stoja preto, že tak chceli. Nikto ich nenútil. Ani povinnosť, ani strach. Proste len vlastná vôľa.
Tak čo, ideme? spýta sa Andrej.
Ideme, povie Veronika.
A spolu vošli dovnútra.
