Keď sme s Michalom vošli do bytu Aničky, okamžite ma obklopila vôňa, od ktorej som takmer zabudla, prečo som vlastne prišla. Vôňa čerstvo pečeného mäsa, teplého pečiva a korenia, akoby tancujúceho vo vzduchu. Zastala som na prahu, zatvorila oči a hlboko som sa nadýchla – bol to pach útulna, sviatku a nejakého čaru. Keď som sa potom pozrela na stôl, stratila som reč. Stáli tam jedlá, ktoré by mohli byť vystavené v múzeu kulinárskeho umenia. Úprimne, nevedela som, čím začať – obdivovať alebo chytiť tanier.
Anička, moja dlhoročná kamarátka, vždy bola majsterkou v kuchyni, no tentoraz prekonala samu seba. Prišli sme k nej na večeru – pozvala nás „len tak“, bez dôvodu, aby sme porozprávali a strávili spolu čas. Priznám sa, čakala som niečo jednoduché: možno šalát, pečené kura, čaj s koláčikmi. Ale to, čo som videla, bolo skutočné gastronómické predstavenie. Stôl sa prehýnal od pochúťok: opečená bravčová karja s bylinkovou kôrkou, zemiaky pečené s rozmarínom, zelenina rozložená ako obraz, a koláč so zlatistou kôrkou, ktorý vôňou pripomínal jablká a škoricu. A tri druhy omáčok – každá v malých ozdobných pohárikoch – a každá, ako sa neskôr ukázalo, bola majstrovským dielom.
„Anička, čo to má byť, chceš otvárať reštauráciu?“ vyhrkla som, nevediac odtrhnúť oči od tej nádhery. Len sa zasmiala a mávla rukou: „Ale, Zuzka, len som vás chcela potešiť. Sadajte, hneď ochutnáme!“ Michal, môj muž, ktorý väčšinou veľa nehovorí, už siahal po vidličke, ale ja som ho zastavila: „Počkaj, najprv to odfotím, takéto veci patria na sociálne siete!“ Anička prevrátila oči, no bolo vidieť, že jej to lichotí. Taká už je – varí s láskou, ale potom tvárí, že to bolo nič.
Začali sme jesť a začala sa pravá hostina. Ochutnala som mäso – rozpúšťalo sa na jazyku, s nenápadnou chuťou cesnaku a niečoho, čo som ani nevedela určiť. „Anička, čo je to za čary?“ opýtala som sa a ona s úsmevom odpovedala: „Tajná prísada – láska!“ Samozrejme, smiali sme sa, no ja som jej vlastne uverila. Lebo ako inak vysvetliť, že aj obyčajný šalát z paradajok a uhoriek sa u nej stal umeleckým dielom? Michal, ktorý väčšinou jí mlčky, zrazu povedal: „Anička, ak takto variš každý deň, nasťahujem sa k tebe.“ Všetci sme sa rozosmiali, no všimla som si, že už premýšľa, ako si zobrať prídavok.
Počas jedla nám Anička rozprávala, ako pripravovala každé jedlo. Ukázalo sa, že celý deň strávila v kuchyni a niektoré recepty dostala od starej mamy. „Tento koláč,“ povedala, „babička piekla na každé sviatky. Ja som len pridala vanilku a trochu viac škorice.“ Počúvala som a premýšľala: ako môže mať toľko trpezlivosti? Ja v kuchyni sotva vydržím hodinu. Moje špecialita sú cestoviny so syrom, a to len ak je syr už nastrúhaný. A tu – celá symfónia chutí, všetko pripravené s takou láskou, že by som chcela objímať gazdinú.
No najúžasnejšia bola atmosféra, ktorú Anička vytvorila. Nie len jedlo, ale celý jej dom akoby dýchal teplom. Na stole stála malá vaza s kvetmi, sviečky horeli a vytvárali útulné šero, z reproduktorov ticho hral džez. Uvedomila som si, že som sa už dlho necítila tak pokojne. Dokonca aj Michal, ktorý po večeri zvykne okamžite skúmať telefón, sedel, usmieval sa a rozprával historky z mladosti. Anička zmenila obyčajný večer na malý sviatok.
Medzi druhým kúskom koláča a šálkou bylinného čaju som sa spýtala: „Anička, ako to všetko stíhaš? Práca, domácnosť, a ešte takéto večere?“ Zamyslela sa a odpovedala: „Vieš, Zuzka, pre mňa je varenie ako meditácia. Zapnem hudbu, krájam zeleninu, miesim cesto – a všetky starosti odídu. A keď vidím, ako vám to chutí, viem, že to má zmysel.“ Pozrela som sa na ňu a pomyslela si: keby som mala aspoň trochu jej talentu a trpezlivosti. Možno by som sa aj ja naučila piecť koláče namiesto objednávania pizze pri každej príležitosti.
Keď sme sa chystali odísť, Anička nám vrazila do rúk plastovú nádobku so zvyškami koláča a mäsa. „Berte,“ povedala, „dojete doma!“ Snažila som sa odmietnuť, ale trvala na svojom: „Zuzka, neodporuj, veď som to pre vás pripravila.“ Vyšli sme s Michalom von a ja som zrazu pochopila, že tento večer nebol len o jedle. Bol o priateľstve, o teple, o schopnosti rozdávať. Anička mi pripomenula, aké je dôležité občas zastaviť sa, dať sa dokopy a užívať si ten okamih.
Teraz premýšľam, že by som mala pozvať Aničku k nám. Len sa desím: čo jej servírujem? Moje cestoviny sa k jej úrovni ani nepriblížia. Možno objednať sushi a tváriť sa, že som sa snažila? Žartujem. Asi si od nej vypýtam pár receptov a pokúsim sa ju prekvapiť. A keď to nevyjde, len poviem: „Anička, ty si kráľovňa kuchyne, a ja sa len učím.“ A viem, že sa len zasmieje a povie, že hlavné je, aby sme boli spolu. A v tom je celá ona.
