Vôňa slovenského domova dôchodcov

Vôňa domova dôchodcov

Vieš, čím to tu od teba vonia? Ako v domove dôchodcov. Kafrom a starobou. Už to takto ďalej nevydržím.

Anna stála pri okne a cez záves sledovala dvor, kde susedova mačka, tá šedivá, obchádzala veľkú kaluž maličkými opatrnými krokmi. Slová manžela k nej doliehali akosi cez ticho, ako keď sneh zadusí kroky, a ona sa otočila až po chvíli.

Richard stál uprostred kuchyne v svojom novom košeli, tej svetlomodrej, ktorú mu Anna kupovala ešte pred Veľkou nocou na Miletičke, lebo spomínal, že potrebuje niečo ľahké, čo sa nebude krčiť. Vyberala ju dlho, hladila látku, spytovala sa predavačky na zloženie. Richard vtedy sedel v aute a počúval rádio.

Počuješ ma? opýtal sa.

Počujem, riekla Anna.

Hlas sa jej ani nezachvel. To ju samu prekvapilo.

Richard položil na stoličku športovú tašku. Veľkú, modrú, s logom nejakej športovej firmy. Anna tú tašku poznala: posledné roky ležala v pivnici pod lyžiarkami, ktoré už nik neobúval, odkedy dcéra vyšla zo strednej.

Odchádzam, povedal. Obaja vieme, že už to dávno malo byť.

Anna sa zadívala na tašku. Potom na jeho ruky boli pokojné, netrhali sa, košeľu nenaprával. Už dávno sa rozhodol. Iba vyslovil nahlas to, čo už bolo hotové.

Dávno, zopakovala.

Áno, prikývol. Anna, nechcem žiadny výstup. Vieme obaja, že sme iní. Ty si tu stále s mamou, procedúry, vôňa liekov a choroby. Toto nie je pre mňa.

Vôňa. Anna na tú vôňu myslela. Päť rokov. Päť rokov vstávala o šiestej, lebo tak Mariša Žemberová, jeho mama, bola naučená. Tak žije unavený organizmus, čo sa podriaďuje vlastnému rytmu. Päť rokov kafrového oleja, plienok, ktorým vravíme napolpyšene savé podložky, päť rokov kašľa za stenou, nočných hovorov s pohotovosťou. Päť rokov vlastnej práce odloženej v šanónoch v ateliéri, kam chodila čoraz menej, lebo nebolo kedy a komu, veď sám Richard povedal: Anna, kto iný? Ty to vieš, nemáme nikoho.

Chápala.

Odchádzaš hneď?

Áno.

Dobre, odpovedala.

Pozeral na ňu, čakal azda slzy, krik, ku komu ideš. Nespýtala sa, nie preto, že by nevedela, ale lebo tá otázka bola nepodstatná.

Richard vzal tašku, postál v predsieni.

Kľúče nechám na stolíku.

Nechaj, prikývla.

Zašklbal zámok. Dolu dvere na štvrtom poschodí buchli, ten zvuk poznala od mladosti. Nastalo ticho. Neobyčajné, hlboké, to ticho, aké nastane až po vypnutí televízora, ktorý dlho šumel na pozadí a až keď stíchne, zistiš, koľko hluku vlastne robil.

Anna pozerala na uložené kľúče. Na stoličke už taška nebola.

Vrátila sa na kuchyňu a zohriala vodu v rýchlovarnej kanvici.

Pred piatimi rokmi postihol Marišu Žemberovú mŕtvica, priamo pri obede na Richardove meniny. Anna práve vyňala čerešňový koláč, Mariša povedala, že je výborný, potom pustila vidličku a jedným pohľadom dalo jasne najavo, že je zle. Anna volala sanitku, sedela pri nej v aute, držala jej ruku, ktorá už nesťahovala späť.

Richard bol vtedy na firemnej akcii. Telefeónov bral až na tretí pokus.

Lekári povedali, že ľavá strana tela zostane zrejme navždy poškodená, že rekonvalescencia bude dlhá, že potrebuje 24-hodinovú starostlivosť, doma iba ak je niekto na blízku. Richard vtedy rezolútne poznamenal: Veď ty aktuálne nepracuješ naplno. Projekty ti ledva niečo vynesú. Anna sa nehádala. Vzala šanóny, vzorne ich vkladala do škatule, zasunula do ateliéru.

Zovrela kanvica. Pripravila čaj, postavila sa k oknu. Mačka už zmizla. Kaluža zostala.

Prvé tri dni po jeho odchode Anna takmer nevychádzala. Nie že by nemohla, len nevedela kam. Telo si zvyklo na režim: o šiestej budíček, o pol ôsmej procedúry, o desiatej raňajky, o jednej obed, o štvrtej balkón, o siedmej ukladanie. Teraz rozvrh nebol, telo netušilo, čo so sebou.

Chodila z miestnosti do miestnosti, dívala sa na veci. Kreslo pri okne, kde sedávala Mariša. Plné balenia plienok v skrinke pod posteľou, škatuľa s liekmi na chodbe, kde ešte jej rukou bolo napísané: ráno, večer, pri tlaku. Mariša zomrela pred troma mesiacmi, potichu, v spánku. Veci zostali, Richard na ne nesiahol, Anna sa nevedela k tomu odhodlať.

Na štvrtý deň vytiahla tri veľké vrecia na smeti a začala.

Pracovala pomaly, trpezlivo. Plienky, podložky, trubičky, rukavice. Liek po lieku. Nakoniec vozík: to išlo najťažšie, pamätala si, ako s ním šli popod gaštany na dvor a Mariša sledovala stromy tým pohľadom ľudí, čo vedia, že možno naposledy. Anna vozík rozobrala, odniesla do smetnej miestnosti na trikrát.

Potom sa dlho sprchovala horúcou vodou.

V zrkadle uvidela nie opatrovateľku ani manželku, ani polodcéru. Ženu päťdesiattri ročnú, s mokrými vlasmi, v ktorých sa objavila šedina, lebo na farbenie už dávno nebolo dôvodu.

Na piaty deň ráno zavolala do kaderníctva.

Majsterka sa volala Vierka, mohla mať tridsať, ruky mala rýchle a isté. Anna vysvetlila, že prosí ostrihať a niečo so šedinami. Vierka mlčky skúmala jej odraz s tým pokojom, ktorý majú lekári pri dobrom pacientovi.

Prirodzená farba je výborná, povedala ticho. Skúsime melír, nech šediny zapadnú. Bude to pôsobiť moderne. A strih tak, aby vám bolo svetlo okolo krku šiju máte peknú.

Robte, povedala Anna.

Dve hodiny sedela v kresle a v zrkadle prekvitala nová žena. Ani nie nová skôr tá istá, len očistená od niečoho, čo ju za tie roky obalilo.

Vonku dul ostrý, októbrový vietor, opieral sa jej do nových vlasov a ona, stojac pred kaderníctvom, pocítila to, čo dávno nezažila: že nikam sa neponáhľa. Nebežala do lekárne, do ordinácie, domov.

Kúpila si kávu v papierovom pohári v malej predajničke a len tak kráčala po ulici.

Rozvod trval štyri mesiace.

Richard prišiel na súd s advokátom, mladíkom v drahom obleku, ktorý rýchlo mlel a díval sa ponad hlavy. Anna prišla sama, nie na efekt, len, že nemalo do čoho bojovať.

Na druhom pojednávaní už s Richardom prišla aj ona.

Uvidela ju na chodbe súdu: okolo tridsiatky, svetlé vlasy stiahnuté do chvosta, kockovaný kabát, lodičky. Stála bokom, držala mobil v dvoch dlaniach, upierala oči do obrazovky. Richard sa pridal k Anne, druhá žena ju premerala letmo, bez záujmu, tak ako si úplne cudzí v rade na úrade.

Anna si pomyslela, že v tom nemohlo byť žiadne víťazstvo ani pohŕdanie. Len cudzie oko.

Anna, riekol Richard ticho. Chcel by som rozobrať byt.

Netreba, povedala Anna.

Ale…

Richard. Pozrela mu do očí. Potrebujem len môj ateliér. Ten, čo bol môj aj pred sobášom. Ostatné byt, auto, chalupa, nechaj si.

Prikývol.

Si si istá?

Som.

Advokát niečo zapisoval, Richard hľadel tak, že Anna chvíľu tá expresia nevedela určiť. Potom pochopila čakal, že bude zjednávať, že vynesie na povrch staré krivdy, že spomenie päť rokov, kto čo obetoval.

Nespomenula. Nie preto, že by nemala, ale že to považovala za zbytočné. Nechcela svedčiť ani sa sporiť, ani plakať. Už mala tie slzy odložené, tam niekde pod rebrami, ako ťažobu.

Ateliér bol na Sadovej, druhé poschodie starého domu, dvadsaťdva metrov, vysoký strop, veľké okno na sever. Kupovala ho dávno, hneď po ukončení štúdia architektúry, za úspory troch rokov. Tam bol jej originálny výkresový stôl, starý, nechcený, ale doma. Regály s projektmi. Kvetináče s kaktusmi a zelenými rastlinami, ktorých sa už nič nedotklo.

V ateliéri strávila prvú noc po podpise rozvodového rozsudku.

Ležala na rozkladacom gauči, civela do stropu a myslela: čo bude ďalej?

Odpoveď nebola. No neľakalo ju to, ako by si možno niekto myslel.

Prvý pracovný telefonát urobila do firmy “Zelený kraj”, ktorou spolupracovala predtým. Sekretárka si na ňu pamätala, spojila ju so šéfom Petrom Urbanom. Bol slušný, spomínal jej parky, hlavne pri detskej nemocnici. Ale povedal: Viete, Anna, päť rokov je veľká pauza. Všetko je iné. Programy, klienti. Potrebujeme ľudí, čo hneď naskočia…

Rozumiem, povedala.

Ak by sa niečo zmenilo, ozveme sa.

Tušila, že neozvú.

Druhé volanie do štúdia, kde robila spolužiačka Marta. Potešila sa, ale tiež hneď rozprávala o konkurenčnom prostredí a iných požiadavkách.

Tretí pokus bol len zo zvyku na municipálny úrad zeleně. Mali plný stav.

Anna položila mobil a zadívala sa von.

Za oknami november, holé stromy, ľudia v kabátoch, zvierajúci goliere. Uvažovala, že päť rokov je všade vonku obrovská pauza nie v srdci, kde ich prežila, ale v realite. Svoje miesto, ktoré na chvíľu odložila, už obsadil niekto iný.

Zapla notebook, študovala nové softvéry na krajinnú architektúru. Učila sa do druhej ráno, pila čaj, písala poznámky. Niečo bolo iné, niečo len premenované.

V decembri našla prácu. Nie snovú, ale prácu pomocníčka v malom záhradníctve na okraji mesta. Šéfka teta Marta bola maličká rázna žena, čo vždy hľadala úžitok.

Rozumiete rastlinám?

Rozumiem.

Tak vás beriem. Placa malá, ale práca v zemi.

A teda pravda. Anna prichádzala na ôsmu, sázala sadenice, presádzala, radila zákazníkom. Nebolo to vrchol tvorby, ale bolo to skutočné. Prsty v zemi, vôňa lístia a rašeliny, rady kvetináčov, v ktorých niečo zelenalo.

Tam sa dopočula o zaniknutej zimnej záhrade v starej botanickej záhrade na Riečnej.

Marta len tak mimochodom naťukla, že jej riaditeľ hocičo skúša, ale nemá ľudí.

Anna spočiatku len myslela, no v jednu slnečnú januárovú nedeľu si obliekla kabát a šla.

Zimnú záhradu objavila v zabudnutom kúte starého parku dovidela len sklo, všetko špinavé, presvitajúci vnútri zelený tieň. Kostra konštrukcie už v niektorých miestach hrdzavela, časť skla nahradilo drevo. Prístupová cesta sa strácala v lístí.

Vstúpila.

Vo vnútri bol nesúlad, ale pulzujúci život. Rastliny rástli, ako sa im zachcelo: kto rýchlejšie k svetlu, iné sa ťahali popod susedov, popínavky obsadili stĺpy, dosiahli až ku sklu stropu. Mandarínky obsypané drobnými plodmi, kadere paliem už dávno prerástli plán skrýže, na poličkách orchidey, už iba samy pre seba.

Anna stála a cítila, že sa čosi v nej, zapadnuté, pomaly rozbaľuje.

Ste tu objednaná?

Obzrela sa. Z bočného traktu vyšiel starší muž v hrubom svetri, okuliare na čele, nižší, biely fúz, ruky zručného človeka.

Nie, prepáčte, šla som len známeho videla som zvonku a vstúpila. Ak nepatrí…

Prečo nie, riekol. Ján Polák, riaditeľ, ak sa to dá povedať.

Anna Žemberová. Krajinná architektka.

Váhal.

S pauzou. Päťročnou.

Počúval, neváhal len zvažoval.

Poďte, ukážem vám.

Prešli spolu dlhé minúty. Ukazoval, vysvetľoval: čo bolo, čo je, čo nevyšlo. Zimnú záhradu pred siedmimi rokmi uzavreli na dočasnú rekonštrukciu, ktorá trvala až doteraz, keď už vedenie stratilo záujem.

On vyprosil povolenie, prišiel deň čo deň zalieval, ošetroval, strážil teplotu, sám.

Chcela by som pomôcť, povedala Anna.

Za plácu neviem.

Rozumiem.

Chvíľu jej hľadel do očí, potom prikývol.

Vo štvrtok, dobre?

Odvtedy chodila denne, záhradníctvo nechala, teta Marta len kývla, že Anna je do zimných záhrad, nie do kvetináčov.

Zimná záhrada bola jej projekt, prvý ozajstný po päťročnej pauze.

Išlo to po krokoch. Najprv evidenciu rastlín, každú, v akom stave, čo potrebuje. Písala zápisy dôkladne, ako kedysi projektovú dokumentáciu.

Potom rozmýšľala o priestore. Zimná záhrada bola veľká, štyristo metrov štvorcových, ale vnútri chaos. Len roztrúsené kadere a kvetináče. Anna rysovala schémy, večery trávila nad papiermi od ruky, zo starej školy.

Ján Polák jej schémy pozeral a súhlasne prikyvoval.

Sem by som dala citrusy, navrhovala Anna. Potrebujú suchší vzduch a zoskupené budú aj voňať. Mandarínky, citróny.

A tú vôňu, zasmial sa Polák. V zime, keď človek vojde, citrus je niečo.

V strede by som nechala vysoké palmy. Robia priestor, pridávajú výšku. Pod ne zlomok kríkov, menšie tropické rastliny. Dá sa popri tom urobiť chodníček.

Chodníček je dobrý. Aby mohli ľudia chodiť.

A prídu, povedala Anna. Verila tomu, priestor, kde na niekoho mysleli, vždy pritiahne ďalších.

Zimu prežila v práci. Za svoje peniaze kúpila nové rastliny, presadzovala, opravovala okná, zháňala majstrov. Ján Polák bol po ruke, polieval, prihováral sa rastlinám bez hanby, len pravdivo.

V januári zavolala kamarátke Rite.

Rita bola jej dávna priateľka z čias univerzity, skúšala ju opakovane volať von, no Anna vždy odmietla, že veď nemá kto strážiť…. Teraz Rita dvihla hovor, dlhú chvíľu mlčala a potom:

Ty žiješ?

Žijem.

Vďakabohu. Kde si sa stratila?

To je na dlho. Rituš, kde si teraz?

Doma. Varím bryndzové halušky. Príď.

Anna prišla. Sedeli na kuchyni, pili čaj, potom niečo tvrdšie. Anna rozprávala, Rita počúvala, bez rád, bez poznámok. Občas len aha alebo no teda. To bolo presne to, čo potrebovala.

A ten tvoj Richard vie, že pracuješ v zimnej záhrade?

Načo by vedel.

Len tak. Pýtam sa. Anna, a ty vlastne ako?

Chvíľu usmievala.

Prvýkrát za dlhý čas dobre, priznala Anna.

Rita prikývla, už to nerozvádzala.

Február priniesol prekvapenie.

Anna doniesla nové rastliny, pár kvetináčov s muškátmi, veľký krík rozmarínu. Ján Polák vtedy robil čosi na druhom konci, Anna merala a rozkladala nové druhy, keď sa otvorili dvere.

Vošiel muž.

Okolo päťdesiatky, vetrovka, pod pazuchou dokumenty. Široké ramená, oči vážne, držanie tela toho, čo je doma na stavbách.

Prepáčte, Ján Polák tu je?

Na konci, za palmami napravo.

Ďakujem. Pomalšie, pozrel naokolo. Už to tu vyzerá úplne inak. Polroka dozadu… chaos.

To veru, súhlasila.

Vaša práca?

Spolu s Jánom.

Ale nápad je váš.

Pozrela zamyslene videla, že rozumie priestoru, nie len tej kráse.

Vy ste?

Alexander Tomčík, inžinier. Robíme na streche, niekoľko sekcií zatekalo.

Tretiu a siedmu časť?

Usmial sa.

Ako to viete?

Som tu denne.

Odišiel za Jánom, vrátil sa po dvadsiatich minútach s papiermi, riešili niečo cestou, potom sa na chvíľu pristavil:

Môžem otázku?

Hovorte.

Tie mandarínky, zakvitnú do jari?

Mali by, keď udržíme teplotu.

Ako poznať, že sa chystajú?

Anna nečakala tú otázku.

Púčiky. Malé, tmavozelené. Keď vidíte, do troch týždňov kvitnutie.

Rozumiem. Ďakujem.

Odišiel.

Ján vyšiel s úsmevom.

Dobrý človek, ten Alexander. Už druhý rok pomáha, keď treba. Konštruktér, rozumie starým objektom.

Anna sa vrátila k rozmarínu.

Alexander prišiel znova za týždeň. Opäť kvôli dokumentácii, no tentoraz sa zdržal dlhšie, len sa prechádzal, obzeral strechu, konštrukcie, občas zapisoval. Nevenovala mu pozornosť, až keď stáli pri citrusoch, ustúpila, zasmial sa:

Ospravedlňujem sa.

To je v poriadku.

Chvíľu mlčali.

Vy ste predtým robili čo? opýtal sa, nie zo zvedavosti, ale akoby pokračoval v nejakej myšlienke.

Krajinnú architektúru. Verejné priestranstvá.

Vidieť to.

Podľa záhrady?

Podľa toho, ako ste rozložili rastliny. Tam je vedomosť, nielen krása.

Anna sa zadívala.

Rozumiete sa?

Trošku. Hlavne cez stavby. Keď človek pracuje so starými domami, začne myslieť na priestor.

V tom ich zavolal Ján, Alexander odišiel, Anna si uvedomila, že už dávno jej nič nepovedal o jej práci takto presne.

Marec priniesol prvých návštevníkov. Anna s Jánom Polákom oznámili na verejnej tabuli a v miestnom webe, že sa neoficiálne otvárajú. V prvý deň prišlo sedem ľudí. O týždeň tridsať. Ľudia sa prechádzali, ovoniavali mandarínky, fotili palmy. Staršia pani stála dlho pri rozmaríne a tvrdila, že taký istý mala jej babka na súkromnom dvore.

Funguje to, zhodnotil Ján.

Funguje, prisvedčila Anna.

Anna Žemberová, upravili mi z vedenia rozpočet. Nebude veľa, ale aspoň niečo je oficiálne.

Aká funkcia?

Hlavná špecialistka na zeleň. Úradne znie, ale znamená presne to, čo tu robíte.

Výborne, prikývla.

To slovo výborne malo zrazu veľkú váhu.

V apríli zavolal Alexander na kávu.

Nebol to pozývací tón, len: Poznám dobré miesto, už tu ste tri hodiny bez pauzy. A bola to pravda. Z kaviarne vyšlo najavo, že má dospelú dcéru, už dávno rozvedený a vyhovuje mu práca v štýle každý projekt iný.

Prečo staré budovy? opýtala sa.

Lebo v nich je vrstva histórie. Vchádzam a cítim, koľkokrát boli opravované, menené, koľko príbehov. Stále je to rozhovor v čase.

Anna sa zahľadela z okna.

A zimná záhrada?

Tá je zvláštna. Tam konverzácia neskončila. Je tam niečo živé.

Živé, zopakovala Anna ticho.

Díval sa na ňu len jednoducho, s pozornosťou.

Rozprávali sa ešte hodinu. Alexander ju odprevadil k záhrade, rozlúčil sa pri vchodovej bráne.

Zajtra prídem skontrolovať tú tretiu časť, povedal.

Dobre, prisvedčila.

Odišiel. Anna sa za ním pozerala a zrazu si uvedomila, že s týmto mužom sa jej dýcha ľahšie. Nie že by niečo robil. Stačilo byť.

Rite to povedala v máji; Rita chcela detaily.

Je to vážne? spýtala sa.

Rita…

Nebuď taká, pýtam sa.

Neviem. Zatiaľ neviem.

A on?

Tiež som sa nepýtala.

Anna! V tvojich päťdesiattri…

Päťdesiatštyri už, opravila ju Anna.

O to lepšie, spýtaj sa!

Anna sa rozosmiala. Ten smiech bol oslobodzujúci, nečakaný.

O Richardovi sa dozvedala len medzi rečou od známych, ktorí volali opatrne, s tou zvláštnou opatrnosťou, keď nevedia, či chcú, aby si niečo vedela.

Prvá bola suseda Nina.

Anna, nechcem ťa rušiť, len… vieš, že tá jeho Alica odišla v máji? Chcela deti alebo on, neviem.

Rozumiem, skonštatovala.

A ty…?

Nič.

Potom kamarát z práce. Volal, že Richard skončil aj v práci, prepustený z firmy. Ťažké obdobie.

A načo mi to hovoríš?

Mlčanie.

Volal mi niekoľkokrát. Nie je na tom dobre.

Rudolf, prajem mu len dobré. Ale už to nie som ja, koho sa to týka.

Anna odložila mobil, vrátila sa späť do zimnej záhrady. Bola jar, park za presklením kvitol orgovánom, vnútri šumeli klimatizácie, čo práve doinštalovali. Mandarínky po odkvitnutí rodili drobné plody, palmy stále hrdo stáli.

V rukách zvierala krhlu na zalievanie.

Premýšľala niekedy nad Richardom? Občas áno. Prvých pár rokov boli šťastné, až neskôr to začalo plynulo a ticho uhýbať bokom nie jedným dňom, ale mnohými malými rozhodnutiami. Menej záujmu, viac podráždenia, menej otázok ako sa cítiš?. Aj ona spravila svoje chyby, strácala sa v starostlivosti, bola neviditeľná vo vlastnom dome.

Ale tie slová. Vôňa domova dôchodcov.

Zastala pri limetke, pozrela na listy, hutné, lesklé, plné života.

To bolo kruté. Slová, ktoré sa vyslovia vtedy, keď človek nechce iba odísť, ale zapáliť v tom druhom pocit viny.

A šla ďalej.

Alexander v záhrade pribúdal. Niekedy kvôli práci, niekedy len tak. Konverzovali: o práci, meste, knihách, ktoré čítali, aj keď každý iné. Raz doniesol figovník z trhu, že bude možno vhodný do zimnej záhrady, Ján bol nadšený, Anna vysvetľovala podmienky pestovania a on počúval. Nie len trpezlivo, ale naozaj.

V júli navštívili výstavu architektúry v centre. Alexander poznal takmer každého tvorcu, rozprával o zákulisí, kto čo chcel a čo vyšlo inak. Bolo to konkrétne, nemuselo sa mlčať.

Koľko ste už v tejto profesii?

Od štyridsiatky. Predtým nové projekty, potom som objavil čaro starých domov.

Prečo?

Lebo tam sú chyby. Ľudské omyly, nie len statické, ale charakterové. Rozpoznávate ich a máte na chvíľu pohľad do minulosti.

Anna o tom dlho premýšľala že to sa možno vzťahuje na celé životy: nesúdiť, ale chápať omyly.

August bol horúci, do zimnej záhrady chodili systematicky i so záujmom. Záujemcovia o exkurzie, školy. Jedna učiteľka z blízkej školy pripravila cyklus biológie. Ján žiaril pýchou.

Vy ste to dotiahla, chválil.

My, oponovala Anna.

Vy. Ja len vody nanosím.

Občas sa Anna zastavila vo svojom rohu, kde už stál aj notebook a šanóny robila projekt rozšírenia: v susednej budove rekonštrukciu priestorov na dielne a vzdelávanie. Obstarala dva granty, Ján čítal podmienky s toľkou vážnosťou ako posledný dôchodkový výmer.

September. O pol ôsmej večer zavolal Richard.

Telefón ešte mala uložený pod menom Richard, ani nepomyslela ho vymazať. Chvíľu iba svietil.

Áno.

Anna. Prosím… si zaneprázdnená?

Pracujem. Čo potrebuješ?

Nič sa nedeje. Len by som… potrebujem s tebou hovoriť.

O čom?

Potrebujem, aby si vypočula.

Počujem aj teraz.

Nie, osobne. Prídem. Kde pracuješ teraz?

Anna sa zamyslela.

Zimná záhrada na Riečnej. V pracovnom čase.

Zložila.

Objavil sa v októbri, v bežný utorok, pol jednej. Anna akurát vykladala nové podstavce na orchidey.

Richard kráčal cestičkou medzi zeleným, v rukách skromná kytica chryzantém, balených do igelitu ako od stanice. Pozerala na neho: zátylok už trochu pribral, pohľad rozrušený, v ňom už nebola ľahkosť, s akou odchádzal.

Ahoj, povedal.

Dobrý deň.

Pochválil zahradu.

Je tu krásne.

Viem.

Podal kyticu neistým gestom, akými muži, čo dávajú kvety z povinnosti.

Vzala.

Ďakujem. Poď, sadneme si.

Sadli si k stolíku, čo Anna zariadila pre návštevy: dve prútené kreslá, stôl, police s časopismi zo zahradníctva. Ján sa nenápadne vylúčil.

Dobre vyzeráš, povedal Richard.

Ďakujem.

Naozaj. Dlho som ťa takto nevidel.

A čo ako?

Sviežo. Hlas sa mu zachvieval. Myslím… predtým si bola vždy upätá, s mamou, procedúrami. Kým dnes…

Som tá istá.

Nie, zakrútil hlavou. Zmenila si sa.

Mlčala. Čakala, čo ešte povie; bolo jasné, že prišiel za niečím viac.

Anna… viem, že som to spackal. Viem, čo som ti povedal. Bolo to… zamĺkol nefér.

Áno, prikývla.

Myslel som, že potrebujem niečo iné, nevedel som, že mi bude horšie. Zľakol som sa.

Staroby, povedala pokojne. Choroby, že život nevyzerá podľa reklamy. To je ľudské.

Nenapadlo ma, že to vnímaš takto.

Predtým som nevnímala. Musela som sa to naučiť.

Dlho mlčal. V záhrade šumel vietor.

Anna, chcem sa vrátiť. Je to možno trúfalé, ale prosím aspoň uvažuj.

Pozerala na neho. Odpoveď mala na jazyku, dávno.

Richard, nehnevám sa. Je to úprimné hnev odznel. Zostalo pochopenie. Nechcel si mi ublížiť, nevedel si to inak.

Čiže nádej je?

Nie.

Mlčal, potom len slabým hlasom:

Prečo?

Lebo som si vybrala iné.

Čo?

Toto, rukou ukázala na záhradu. Prácu, priestor, všetko, čo tu je. Seba.

Chápal, že to nie je z pomsty.

A ten muž? Ján Polák spomínal, že tady chodí aj nejaký inžinier.

Ján hovorí, komu chce, poznamenala kľudne.

Si s ním?

Richard. To už nie je tvoja vec.

Mlčal, prikývol.

Rozumiem.

Som rada, že si prišiel. Už je medzi nami ozaj koniec.

Bola si najlepšia žena, akú som mohol stretnúť, ticho povedal. Ja som to nevedel oceniť.

Viem. Anna vstala. Potrebujem pracovať. Ak chceš, môžem ťa previesť záhradou.

Aj on vstal. Dlho hľadel na Annu, na ženu, ktorú poznal polovicu života, stojacu v zlate zimného slnka medzi mandarínkami, celú pokoj.

Nie, ďakujem. Pôjdem.

Dobre.

Kým prešiel k dverám, ešte raz sa otočil:

Anna, ty… Nič. Drž sa.

Aj ty.

Zavrel dvere.

Anna vzala chryzantémy, postavila ich do vysokej nádoby so studenou vodou. Vydržia dlho. Sú to pevné kvety.

Ján prišiel, akoby o ničom nevedel záhrada prenášala zvuky veľmi dobre, no tváril sa sústredene.

Dáš si čaj? opýtal sa.

Dám.

Sedeli spolu pri malom stolíku, Ján rozprával o citrusových motýľoch, ktoré by mohli v lete lapať v záhrade, ak správne zariadia mikroklímu. Anna počúvala, myslela na to, aké to bude pre decká zo školy.

Október prešiel v novembri v tichosti. Anna písala projekt na grant, predbežne bol schválený. Ján kúpil tortu, v jedálni popíjali, Anna našla omrvinky na výkresoch a spolu sa smiali.

Alexander prichádzal čoraz častejšie. Už nie len kvôli práci. Raz doniesol voňavý punč v termoske.

Je november, povedal sucho.

A čo ak nepijem?

Vy pijete, usmial sa.

Zasmiala sa. Sedeli v kreslách pri sklenenej stene, vonku park v neskorej jeseni, Alexander nalieval voňajúci horúci nápoj do šálok, voňalo to klinčekmi a pomarančom.

Povedz mi o rozšírení projektu, poprosil.

Rozprávala vášnivo, ukazovala schémy, papierové výkresy. On zapisoval otázky, hovoril počkajte, šmátral v tablete, občas kreslil detaily. Rozhovor dvoch rovnocenných ľudí.

Tu vieme dať dvojité sklá, ukazoval. To vyrieši kondenzát. Majú to v Helsinkách. Klima podobná.

Unesie to konštrukcia?

Treba vypočítať. Urobím predbežné.

Budem rada.

Tentoraz díval sa na ňu, nie na výkres.

Anna Žemberová, dobre sa mi s vami pracuje.

Chvíľu váhala.

Aj mne.

Niečo sa zmenilo aj vonku.

Prvý sneh.

Zahmlieva sa na sklenené steny, na lavičky, na stromy v parku sa ukladajú prvé vločky. Svetlo je biele a mäkké.

Sneží, poznamenal Alexander.

Áno.

Pozerali sa na sneh. Anna zvierala keramickú šálku, teplo jej prenikalo do dlaní, vo vnútri voňalo citrusmi a jedľovými halúzkami, ktoré Ján minulý týždeň doniesol len tak, na zimu.

Premýšľala, že vonku je november a prvý sneh, ale tu je teplo a rastie niečo, čo žije. Asi od toho je život: nájsť miesto, kde vo vnútri zostane teplo, nech je vonku akokoľvek.

Nad čím rozmýšľate? šepol Alexander.

O dobrom, odpovedala.

Pozrela na sneh, na mandarínky s oranžovými plodmi, dlhý rad orchideí, vysoké palmy, čo siahali až k stropu, kde práve roztápali prvé vločky.

Áno, o dobrom.

Alexander nič nepovedal. Len dolial punč a sedeli spolu v teple, v zimnej záhrade, hľadiac na prvý sneh.

Rate article
Wyznaj Sekret
Vôňa slovenského domova dôchodcov