Voniaš ako domov dôchodcov.
Vieš, ako tu od teba cítiť? Taký domov dôchodcov, gáfyro a starobu. Už to nevydržím.
Alžbeta stojí pri okne a sleduje dvor, kde sa susedova mačka nenáhlivo vyhýba mláke. Slová jej muža dospievajú k nej akoby cez vatu, reaguje až po chvíli. Potom sa predsa len obráti.
Marek stojí uprostred kuchyne v čerstvo vyžehlenej košeli. V tej svetlomodrej, ktorú mu kúpila ešte v apríli na tržnici pod hradom, lebo povedal, že potrebuje “niečo ľahké, čo sa nekrčí”. Vyberala dlho, skúmala tkaninu, pýtala sa predavačky na zloženie. On vtedy čakal v aute a počúval rádio.
Počúvaš ma? spýta sa.
Áno, odpovie Alžbeta.
Hlas má pokojný, aj ju to prekvapí.
Marek položí na stoličku veľkú športovú tašku. Tmavomodrú s logom, ktorá roky ležala v komore pod starými lyžiarkami, odkedy prestali chodiť na lyže.
Odchádzam, povie. Obaja dobre vieme, že to takto nejde ďalej.
Alžbeta pohľadí tašku, potom jeho ruky. Sú pokojné, netrhá ani košelu, ani neuhýba pohľadom. Rozhodnutie už urobil, slová vyslovuje len ako potvrdenie.
Je to už dávno, zopakuje ticho ona.
Áno. Pokrčí plecami. Nechcem škandál. Len sme úplne rozdielni. Ty si stále doma s mamou, procedúry, ten zápach. Ja takto žiť neviem.
Zápach. Premýšľala nad tým päť rokov. Päť rokov, čo vstáva o šiestej, lebo pani Viera, jeho mama, vstáva vždy vtedy tak funguje starý chorý organizmus. Päť rokov gáfrového oleja, podložiek, ktoré už všetci volajú “inkontinenčné podložky”, päť rokov kašľa za stenou a nočných telefonátov na pohotovosť. Jej vlastná práca ležala v šanónoch v ateliéri, kam zašla čoraz menej lebo nemala čas, ani komu ju odovzdať. Raz aj Marek povedal: “Betka, veď tu nemá kto”
Rozumela tomu.
Odchádzaš hneď teraz? spýta sa.
Áno.
Dobre, vysloví Alžbeta.
Pozerá naňho; čaká inú reakciu možno slzy, možno krik, možno otázku “Ku komu?”. Ale ona sa nespýta. Lebo vie odpoveď, a hlavne nepotrebuje ju vedieť.
Marek vezme tašku, ešte sekundu otáľa pri dverách.
Kľúče nechám na stolíku v predsieni.
Nechaj, prikývne.
Zamokne zámok, buchnú dvere, štyri poschodia dolu ten zvuk pozná naspamäť. Zrazu je ticho to zvláštne ticho, také, aké nastane, keď vypnú televízor, ktorý hral roky ako kulisa, až keď stíchne, zistíš, aký bol rušivý.
Alžbeta pozrie na kľúče na stolíku. Taška už nie je. Vráti sa do kuchyne a dolieva vodu do kanvice.
Pred piatimi rokmi mala Viera mozgovú príhodu, v deň Marekovej narodenín. Alžbeta vtedy piekla čerešňový koláč, Viera povedala “výborný”, pustila vidličku a pozrela sa na Alžbetu pohľadom, ktorý všetko vysvetľoval. Pohotovosť volala ona, sedela s ňou v sanitke, držala za ruku, ktorá už neodpovedala.
Marek vtedy bol na firemnom večierku, dovolal sa jej až na tretí pokus.
Lekári povedali, že ľavá strana ostane ochrnutá, že zotavenie bude náročné, že treba stálu starostlivosť. Marek vtedy poznamenal: “Veď ty teraz nepracuješ naplno, Betka. Tie tvoje projekty nie je to náš hlavný príjem”. Neodporovala, šanóny s kresbami starostlivo uložila do krabice a dala ich do štúdia.
Kanvica zovrie, zalieva čaj a postaví sa opäť k oknu. Mačka je už preč. Mláka ostala.
Prvé tri dni Alžbeta nevychádza z bytu. Nie preto, že nemôže, ale že nevie kam. Telo zvyklo na režim: o šiestej budíček, o pol ôsmej procedúry, o desiatej raňajky, o jednej obed, o štvrtej balkon, o siedmej ukladanie spať. Teraz ten poriadok chýba, telo nevie, čo so sebou.
Chodí z izby do izby. Pozerá na invalidný vozík pri stene v obývačke. Na tašky s plienkami pod posteľou. Na krabičku s liekmi v chodbe, všetko popísané jej písmom: “ráno”, “večer”, “pri tlaku”. Viera zomrela pred troma mesiacmi, potichu, v spánku, ale veci ostali tak, ako boli. Marek to nenechal, jej sa nechcelo.
Na štvrtý deň vyberie tri veľké čierne vrecia a začne.
Pracuje systematicky, bez náhlenia. Plienky, katétre, hadičky, rukavice, podložky. Potom lieky, dávka za dávkou. Nakoniec vozík, ten ide najťažšie, lebo si spomenie, ako viezla Vieru pozdĺž domu, a tá hľadela na stromy pohľadom toho, kto vie, že už sa nevráti. Rozobrala ho na časti, čo sa dalo a vyniesla do koša na trikrát.
Potom sa dlho sprchuje horúcou vodou.
Keď sa pozrie do zrkadla, uvidí samu seba; nie opatrovateľku, nie manželku, nie dcéru-vo-všetkom-okrem-mena. Len ženu, päťdesiatdvaročnú, s mokrými vlasmi, v ktorých sa objavuje šedina, čo už dávno nefarbí nebolo času, ani pre koho.
Na piaty deň ráno zavolá do kaderníctva.
Majsterka sa volá Soňa, tridsiatnička s pohotovými rukami. Alžbeta vysvetlí, že chce kratšie vlasy, niečo s farbou. Soňa sa nepýta, len sa pozerá v zrkadle s profesionálnym záujmom ako lekár.
Máte peknú prírodnú farbu, povie. Urobíme melír, šediny splynú. Moderný zostrih, aby vynikli krk. Máte veľmi pekný krk.
Robte, povie Alžbeta.
Dve hodiny sedí v kresle a pozerá, ako sa v zrkadle postupne objavuje iná žena. Nie nová, nie skôr očistená od niečoho, čo celé tie roky sadalo a už nebolo vidieť.
Keď vyjde von, fúka studený októbrový vietor, rozhadzuje jej novú krátku ofinu. Alžbeta vdychuje, už dávno necítila vietor vo vlasoch lebo sa nezastavila na ulici. Vždy niekam ponáhľala: do lekárne, späť, do ordinácie, domov.
Teraz sa neponáhľa.
Kúpi si v malom obchodíku kávu do papierového pohára a kráča mestom len tak.
Rozvod trvá štyri mesiace.
Marek príde na súd s advokátom, mladíkom v drahom saku, ktorý hovorí rýchlo a pozerá ponad hlavy. Alžbeta príde sama. Nechce právnika nechystá sa bojovať.
Na druhom prejednávaní príde Marek s ňou.
Alžbeta ju uvidí na chodbe súdu tridsaťpäť, možno menej, vlasy v cope, károvaný kabátik, lodičky. Stojí nabok, drží mobil obidvoma rukami, pozerá do displeja. Marek k nej pristúpi, žena na Alžbetu len letmo pozrie, bez záujmu pohľad ako na cudzieho v rade.
Alžbeta si to v duchu poznamená: nie je v tom žiadne nadradenosť, jednoducho cudzia osoba.
Betka, zašepká Marek. Chcel by som hovoriť o byte.
Netreba, povie ona.
Ale…
Stačí mi ateliér. Ten, čo bol môj ešte pred svadbou. Len ten. Byt, auto, chatu všetko ostatné si nechaj.
Zaváha.
Si si istá?
Úplne.
Advokát si poznámky rýchlo zapisuje. Marek sa na ňu pozerá zvláštnym pohľadom, až neskôr pochopí, že čakal, že bude vyjednávať, že bude rátať roky, spomínať na Vieru, na obete. Ale ona nespomína, nie preto, že by nemala právo, ale nechce. Nechce vidieť, ako sa bude vyhovárať, alebo sa hádať. Ani spomínať, ani plakať tie slzy ešte neprichádzajú, len ich cíti niekde vnútri, ako ťažobu.
Ateliér je na Sadovej ulici, druhé poschodie starého domu, dvadsaťdva metrov s vysokým stropom a veľkým oknom na sever. Alžbeta ho kúpila ešte v tridsaťštyroch za peniaze, ktoré roky šetrila. Je tam jej stôl s rysovacou doskou, starý, nepotrebný, a predsa jej. Poličky s šanónmi, kvetináče, ktoré prežili všetko a na parapete sviežo zelenajú.
V ateliéri prespí prvú noc po podpise rozvodového rozsudku.
Leží na rozkladacej pohovke, hľadí do stropu a uvažuje, čo bude ďalej.
Odpoveď nemá. Ale nebúri ju to, ako by kedysi čakala.
Prvý telefonát ide do kancelárie “Zelená kontúra”, kedysi tam robila. Sekretárka sa potešila, hneď ju prepája s riaditeľom, pánom Pavlom. Ten si pamätá jej parky, hlavne ten pri detskej nemocnici, hovorí pekne. Len dodá: “Betka, päť rokov je dlhá pauza. Trh iný, softvéry odlišné, klienti tiež. Potrebujeme ľudí, čo idú okamžite…”
Chápem, povie.
Ak sa niečo zmení, ozveme sa.
Vie, že nezavolajú.
V druhom kole skúša súkromnú záhradnícku dielňu, kde robila kedysi spolužiačka Maťa. Tá sa poteší, ale za chvíľu tiež začne o “nových požiadavkách”, “mladých s digitálnymi znalosťami”, “veľká konkurencia”.
Do tretice už nečaká nič. Volá na mestský odbor zelene: stav obsadený.
Alžbeta položí mobil a hľadí z okna:
Za sklom je november, lístie z holých stromov, ľudia s vyhnutými goliermi. Myslí na to, ako je päť rokov vlastne veľmi dlhý čas. Nie v nej ale vo svete. Tam vonku za päť rokov všetko ustúpilo, jej miesto, čo starostlivo odložila, už zaplnil niekto iný.
Otvorí notebook a skúma nové programy na záhradnú architektúru. Cez noc číta, pije čaj, zapisuje poznámky. Niečo je naozaj nové, iné jej iba premenovali.
V decembri si nájde prácu, nie vysnívanú, ale prácu: pomocníčka v malom záhradníctve na okraji mesta. Vedie ho pani Veronika, trošku usmevne tiež “Viera”. Je priama, posudzuje ľudí len podľa jedného: sú osožní, alebo nie.
Rozumiete rastlinám? spýta sa.
Rozumiem.
Beriem vás. Plat je menší, ale robota živá.
Naozaj je to práca, kde všetko dýcha. Prichádza na ôsmu, presádza, zalieva, radí zákazníkom. Nie je to jej cieľ, ale je to ozajstné. Ruky v zemi, vôňa zhnitého lístia, rašeliny, rady kvetináčov, v ktorých niečo klíči.
Práve v záhradníctve počuje o skleníku.
Pani Veronika hovorí len tak mimochodom, že na Riečnej ulici stojí opustený skleník pri starom botanickom sade. Že sa tam chce niečo obnoviť, ale nemá kto.
Dlho váha. Kým raz v nedeľu, keď záhradníctvo nefunguje, oblečie kabát a ide.
Skleník je hlboko v starom parku za stromami, prvé, čo Alžbeta vidí, sú špinavé sklá za nimi je niečo živé a zarastené. Kovová konštrukcia, miestami hrdzavá, niekoľko okien vymenených za preglejku. Chodník zaviate listím.
Ale zvnútra
Otvára ťažké dvere a dýchne na ňu teplo a vlhkosť. Vstupuje.
Vo vnútri je chaos ale žijúci. Rastliny si rastú samé, leziú kam chcú, niečo leží, niečo sa obtáča, liána obtočená okolo podpory až po strop. Mandarínky, palmy, orchidey na drevených policiach všetko spustené na seba.
Alžbeta tam stojí a cíti, ako sa v nej rozpletá niečo, čo bolo roky zovreté.
Ste objednaná?
Otočí sa. Z vedľajšieho priechodu vyjde starší pán v pletenom svetri a s okuliarmi vo vlasoch. Drobného vzrastu, so šedým porastom a šikovnými rukami.
Nie, povie Alžbeta. Len som videla zvonka a vošla. Mám odísť?
Niet prečo, pozrie na ňu, potom na skleník. Volám sa Koloman Štefanovič. Riaditeľ, ak sa to tak dá nazvať.
Alžbeta Kováčová. Záhradná architektka.
Chvíľu mlčí.
Záhradná architektka? S pauzou?
Päť rokov mimo praxe, prizná.
Premýšľa, necíti v ňom výčitku.
Poďte, ukážem vám, čo tu je, navrhne.
Prejdú skoro dve hodiny. Koloman jej hovorí, čo tu bolo, čo je, čo skúšali. Skleník zavreli pred siedmimi rokmi na “dočasnú opravu”, vedenie sa vymenilo, ostal medzi dvoma stavmi nie otvorené, nie zavreté.
Koloman si vybavil, že tam môže robiť, ale chýbali mu ľudia. Každý deň prišiel zalievať, prikrmovať, sledoval teplotu. Sám.
Môžem pomôcť, povie Alžbeta.
Nemám teraz na výplatu.
Viem, prikývne.
Chvíľu na ňu hľadí.
Príďte vo štvrtok.
Príde vo štvrtok. Potom opäť, napokon denne. Záhradníctvo nechá pani Veronika len prikývne: Správne, hlavou vieš viac než len presádzať kvety.
Skleník je jej prvý veľký projekt po piatich rokoch.
Ide krok po kroku. Najskôr zmapuje, čo majú. Eviduje každý kvet, v akom je stave, kde je. Vedie zápisy, ako kedysi projektovú dokumentáciu len túto živú.
Potom rieši priestory. Skleník je veľký, štyristo metrov štvrcových vo vnútri všetko bez ladu, kadiaľ-tadiaľ kvetináče, bez cestičiek, zamyslenia. Alžbeta kreslí plány večer v ateliéri si rozloží papier a kreslí ručne, ako na fakulte.
Koloman pozorne pozerá schémy.
Tu plánujem citrusy, vysvetľuje. Majú radi suchší vzduch, môžu byť spolu. Mandarínky, citróny, kumkvat je to pekné a voňavé.
A vôňa, prikývne. V zime, keď vojdeš z ulice, vôňa citrusov je čosi špeciálne.
Do stredu palmy, vytvárajú pocit výšky. Medzi ne tropické kríky, jednoduchý chodník.
Chodník, zopakuje. Nech ľudia nezablúdia medzi kvetmi.
Oni si ľudia prídu, presvedčene hovorí. Keď vidia, že niekto pre nich rozmýšľal.
Zima je plná práce. Dováža rastliny, zháňa majstrov, opravuje sklá, platí z toho, čo ostalo po rozvode. Koloman je stále nablízku, polieva, stará sa a rozpráva rastlinám, ako to vedia len ľudia, čo vedia, že to nie je bláznovstvo, iba úprimnosť.
V januári volá dávnej kamarátke Rite.
Rita je stará priateľka z čias štúdií. Najprv ju volávala na stretnutia, ale prestala, keď Alžbeta vždy odmietla: “Marekova mama, nemôžem ju nechať.” Teraz Rita zodvihne na treťom zvonení, na chvíľku zmlkne, potom len ticho povie:
Žiješ?
Hej.
Vďaka Bohu Odmlka. Kam si zmizla?
Dlho by som vysvetľovala. Rita, kde si teraz?
Doma. Jem kapustnicu, pridaj sa.
Alžbeta príde. Sedia v kuchyni, pijú čaj i niečo silnejšie, rozprávajú sa. Rita len počúva, nekomentuje. Ak, tak len prítulne: Chápem. A práve to jej robí dobre.
A ten tvoj Marek, povie Rita napokon, vie, že robíš v skleníku?
Načo by mal?
Len sa pýtam. Rita naleje ešte čaju. Betka, ty si v pohode?
Premýšľa.
Po prvý raz za dlhý čas áno, povie úprimne.
Rita prikývne, nevracia sa k téme.
Február prinesie prekvapenie.
Alžbeta donesie nové kvety muškáty, veľký rozmarín. Koloman je vzadu, ona si všetko sama rozmiestňuje. Vtom dvere, dvíha hlavu.
Pred prahom stojí muž.
Niečo po päťdesiatke, v bunde, tablet pod pazuchou. Rozvážny v pohyboch, oči ovládnuté skúsenosťou.
Prepáčte, je tu Koloman Štefanovič?
Vzadu, za palmami doprava.
Ďakujem. Neodíde hneď, pohľadom prejde skleník. Je tu pekne. Pred polrokom to vyzeralo ináč.
Inak, prikývne.
Vy ste to dali dokopy?
Spolu s Kolomanom.
Ale hlavná myšlienka vaša.
Nepýtal sa so záujmom hodnotil prácu, nie štýl.
Vy ste kto?
Alexander Petrovský. Inžinier. Strechy, opravoval som sekcie, čo zatekali.
Tretia a siedma?
Pozrie sa na ňu inak.
Odkiaľ viete?
Som tu každý deň.
Odišiel za Kolomanom. Do dvadsiatich minút späť, zamáva s dokumentmi, potom na rozlúčku ešte raz zastaví:
Jedna otázka tie mandarínky, rozkvitnú na jar?
Mali by, ak bude správna teplota.
Ako poznať, že sa chystajú?
Podivná otázka, pomlčí.
Očko napučí, malý tmavozelený púčik. Potom tak za tri týždne kvitnú.
Rozumiem. Vďaka.
Odíde.
Koloman sa vynorí spoza paliem, spokojný.
Fajn muž. Alexander. Už dva roky nám robí opravy. Nenechá nás v štichu.
Inžinier?
Stavebný špecialista, zachraňuje staré budovy. Má rád takéto objekty.
Alžbeta sa vráti k rozmarínu.
Alexander príde ešte. Málokedy len na kontrolu strechy niekedy sa len prejde, pozrie si skleník, diskutuje s Kolomanom, niekedy aj s Alžbetou. Rozprávajú sa o práci, meste, o knihách. Raz prinesie figovník z trhu možno by tu šiel Koloman sa teší, Alžbeta vysvetľuje ako a zrazu si uvedomí, že ju skutočne počúva.
V marci prvá návšteva verejnosti. Spolu len vyvesili oznam na bránu parku a do facebookovej skupiny. Prvý deň pribudne sedem ľudí, o týždeň už tridsať. Po cestičkách sa prechádzajú, voňajú citrusy, fotia palmy. Staršia pani dlho hladí rozmarín presne taký mala babka na dedine.
Funguje to, hovorí Koloman.
Funguje, odpovedá Alžbeta.
Pozrie na ňu tvrdší pohľad:
Betka, s vedením som vybavil malý úväzok. Neveľký, ale oficiálne.
A pozícia?
Odborný pracovník zelene. Znie úradne, ale je to, čo robíš.
Beriem, povie Alžbeta.
Berie slová už majú inú váhu než pred mesiacmi.
V apríli ju Alexander pozve na kávu:
Nie žiadne rande, len: Poznám fajn podnik blízko, už hodinu robíte bez pauzy. Bola to pravda. Tak išli, vyrozprával, že má dcéru inde, že žije sám, osem rokov rozvedený. Práca samá na cesty, to jej vyhovuje každý projekt je iný.
Prečo staré budovy? pýta sa Alžbeta.
Lebo tam cítiš príbehy. Veľa rúk, veľa premýšľania. Jeden navrhol, druhý staval, tretí opravoval nie je to len jedno meno. Je to rozhovor naprieč časom.
Alžbeta pozerá von oknom.
A skleník?
Ten je živý. Tam povedané ešte neskončilo. Je to stále otvorené dielo.
Dlhší čas rozprávajú, keď ju sprevádza späť. Rozlúči sa len: Zajtra prídem na tú tretiu sekciu, ešte si ju skontrolujem.
Dobre, povie ona.
Pozrie za ním. Uvedomí si: kedy naposledy mala pocit, že s niekým sa dýcha ľahšie? Nie preto, že niečo robí. Prosto preto, že je.
V máji to rozpráva Rite a tá hneď:
Myslí to vážne?
Rita
Len sa pýtam!
Neviem. Zatiaľ neviem.
Spýtaš sa?
Alžbeta sa smeje. Smeje sa úprimne, len tak, po veľmi dlhej dobe.
O Marekovi sa dozvedá rôzne najmä od známych, ktorí sa ozvú ostražitým tónom, aký majú ľudia, čo nevedia, či o niečom hovoriť.
Najprv Nina zo starého domu:
Betka, prepáč, len vieš, že Ankatá jeho odišla. Zbalila veci v máji. Vraj chcel deti, ona nie. Alebo naopak.
Jasné, povie pokojne.
Ako si na tom?
Neriešim, Nina.
Zavolá aj bývalý Marekov kolega. Nešikovný hovor: “Betka, Mareka vyhodili z firmy. Tak pred tromi mesiacmi. Nevedel som, či povedať”, a potom: “Teraz to má ťažké”.
Jano, tie veci patria skôr jemu ak ti niečo hovorí, podrž ho.
Jasné
Alžbeta položí mobil. Je jún, za sklom kvitne orgován, vo vnútri funčia klimatizácie, ktoré konečne nainštalovali. Mandarínky už odkvitli, majú drobné plody. Palmy stoja pokojne.
Dá sa do zalievania.
Myslí na Mareka? Niekedy áno, nie často. Občas spomenie na dobré, bolo aj pekné. Prvé roky. Potom sa všetko pohlo nebadane, ako to už býva. Nie jedným rozhodnutím, ale tisíckami drobných “menej záujmu”, “viac podráždenia”, “menej otázok ako sa máš”. Ani ona nie je bez viny až príliš sa starala, prestala doma byť viditeľná.
Ale tie slová zápach domova dôchodcov.
Postaví konev pri citrónovníku a hľadí na lístie. Lesklé, tuhé, živé.
Boli kruté. Nie slová človeka, čo chce odísť, ale čo chce, aby druhý cítil vinu.
A predsa ide ďalej.
Alexander chodí do skleníka niekoľkokrát mesačne. Niekedy na kontrolu, niekedy len tak. Rozhovory majú rôzne: o práci, o meste, o knihách, čo čítali, hoc iné. Raz prinesie figovník, pretože “hádam by sadol”. Vraví, že niečo z trhu a myslel na skleník
Raz idú v júli na architektonickú výstavu v centre. Alexander pozná tretinu vystavovateľov, rozpráva podrobnosti, prečo niekde čo nevyšlo. Rozpráva presne, odborne, no osobne.
Ako dlho už robíte rekonštrukcie? pýta sa Alžbeta.
Od štyridsiatky. Predtým len nové stavby. Potom som zistil, že staré sú zaujímavejšie.
Prečo?
Lebo je tam viac ľudských chýb. Nie výpočtových, ale osobných. A keď ich nájdeš, rozumieš tomu človeku spred sto rokov. Je to zvláštne, ale príjemné.
Premýšľa o tom možno tak treba brať minulosť, nie ako neúspech, ale omyl, ktorý možno pochopiť.
August je horúci. Skleník sa stále viac plní návštevníkmi. Prídu na exkurzie, vozia deti. Učiteľka zo susednej školy vybaví sériu hodín biológie. Koloman žiari.
Všetko ste to vy, hovorí.
My dvaja, opravuje ho Alžbeta.
Akože ja! Plán váš, ja len nosím vodu.
Smeje sa, potom sa vracia k svojmu stolu v kúte tam teraz laptop a šanóny. Pracuje na projekte rozšírenia v susednej budove by šla spraviť malá učebňa, dielne, niečo pre deti. Potrebuje to peniaze, no vyhľadala dva granty. Koloman číta podmienky vážne ako zákon.
September. V piatok večer zvoní telefón.
Číslo nezmazala prosto na to nemyslela. Marek.
Zdvihne až po chvíli.
Áno.
Betka. Odmlka. Máš chvíľu?
Pracujem. Čo je?
Nič sa nedeje. Len rád by som ťa videl.
Načo?
Porozprávať sa. Potrebujem to.
Príde k oknu, dívajúc sa do septembrového večera, kde ľudia chodia z práce.
Marek, povie. O čom by sme ešte hovorili?
O všeličom. Vieš, mne je to celé zamotané. Keby si si našla chvíľu na osobné stretnutie? Kde robíš?
Chvíľu váha.
Skleník na Riečnej. V pracovnej dobe.
Zavesí.
Objaví sa v októbri, bežný utorok, okolo pol jednej. Alžbeta je práve v strede, presúva stojany na orchidey. Začuje cudzie kroky, pozrie hore.
Marek kráča cestičkou, v rukách kytica chryzantémy, v celofáne ako za päť eur od stanice.
Hľadí naň tu je, päťdesiattri, pribral, iný pohľad. V ten nedeľný deň vyzeral ľahšie, teraz už nie.
Ahoj, povie.
Ahoj.
Pekne to tu máte.
Viem.
Podá kyticu.
Tu, pre teba.
Alžbeta pozrie na kvety, na jeho ruky, že ich drží nesmelo akoby mu prekážalo, že nosí kvety. Nakoniec vezme.
Vďaka. Poď, sadneme si.
Sadnú si k stolíku v oddychovej zóne, ktorú Alžbeta pripravila pre návštevy dve veľké kreslá, stôl, naboku polička s časopismi o záhradách. Koloman taktne zmizne dozadu.
Vyzeráš dobre, prehovorí Marek.
Vďaka.
Úprimne. Veľmi dobre. Dlho som ťa nevidel takto.
Ako to?
Živo. Myslím, bola si vždy len sústredená na Vieru, na starostlivosť, na dom. Teraz si iná.
Som tá istá.
Nie, pokrúti hlavou. Nie tá istá.
Alžbeta mlčí, hľadí na stromy mandarínok, čaká na ďalšie slová, lebo vie, že ešte niečo povie.
Betka, začne. Viem, čo som spôsobil. Viem, čo som ti vtedy povedal. Bolo to zlé. Odmlka. Bolo to nefér.
Áno, pokojne.
Nevedel som, čo robím. Myslel som, že potrebujem iný život, je mi dusno. Ale zistil som, že som znova nevie dokončiť.
Zľakol si sa, napovedá Alžbeta.
Pozrie na ňu.
Čoho?
Že starneš, odpovie ticho. Že máš pri sebe chorú, že život nie je ako v reklame. Chápem ťa, Marek. Je to ľudské.
Netušil som, že to tak cítiš.
Nebolo to vždy tak. Postupne mi to došlo.
Dlho je potichu. Zvonku šuchocú listy.
Bety nepamätá sa, že by ju tak volal posledné roky. Chcem sa vrátiť. Viem, že to znie no prosím ťa o zamyslenie.
Alžbeta hľadí na neho, vie, čo odpovie už dlho má odpoveď v sebe.
Marek, nezlostím sa na teba. Za tie roky zloba odišla ostalo pochopenie. Že nie si zlý človek, iba si si vybral, ako vedel.
Takže šanca je?
Nie.
Mlčí.
Prečo?
Lebo som si vybrala inak.
Čo?
Toto, kývne okolo skleník, prácu, priestor, tieto rastliny. Seba.
Pozerá na ňu, cíti, že je to pravda.
A ten inžinier Koloman hovoril, že tu občas býva nejaký inžinier.
Koloman rozpráva všeličo, usmeje sa pokojne.
Si s ním?
Marek, to už nie je tvoja vec.
Chvíľu sa vyrovnáva s odpoveďou, prikývne.
Rozumiem.
Som rada, že si prišiel, povie. Nie preto, že som to chcela, ale preto, že je to uzavreté.
Bola si najlepšia žena, akú som si mohol priať, povie potichu. Nevedel som to oceniť.
Viem. Postaví sa. Marek, musím zase do práce. Ak chceš, prevediem ťa po skleníku. Je čo ukázať.
Vstane aj on, ticho sa dívajúc na ženu, ktorú poznal celý život, čo dnes stojí v mäkkom zimnom svetle medzi citrusmi a je kľudná.
Nie, vďaka. Ja pôjdem.
Nech sa ti darí.
Vo dverách sa ešte otočí:
Betka rozpovie, ale nedokončí. Maj sa.
I ty.
Dvere sa zatvoria.
Alžbeta ostane chvíľu stáť, potom vezme chryzantémy, nájde vázu v kúte, naleje vodu, vloží kvety. Chryzantémy vydržia dlho. Dobré kvety.
Príde Koloman, robí akoby nič nepočul skleník prenáša zvuky.
Dáte si čaj?
Asi hej, usmeje sa ona.
Pijú čaj pri stolíku, Koloman rozpráva o motýľoch citrusových, čo vraj v lete idú držať v skleníku, keď sa vytvorí vhodná mikroklíma. Alžbeta ho počúva a uvažuje deti, čo chodia s učiteľkou, by ich mali rady.
Október sa prehupne do novembra. Alžbeta pracuje na projekte rozšírenia, podáva žiadosť o grant, dostane predbežné schválenie. Koloman je nadšený, kupuje tortu, jedia ju priamo medzi kvetmi. Omrvinky opadajú na jej výkresy a obaja sa smejú.
Alexander príde častejšie. Nielen kvôli práci.
Raz donesie teplé varené víno v termoske.
Veď je november, komentuje.
Odkiaľ vieš, že mi nebude vadiť?
Nebude, usmeje sa.
Sedia v kreslách pri vchode, za sklom mestský park holý a strohý, Alexander rozlieva varené víno do drobných pohárov. Voňa klinček, pomaranč.
Rozprávajte mi o rozšírení, navrhne on.
Alžbeta rozpráva, ukazuje schémy. Alexander počúva, pýta sa, občas: Počkajte, vyťahuje tablet, ukazuje technické detaily. Je to dialóg dvoch rovnakých. Necíti podriadenosť, ale rovnosť.
Tu spravíme dvojité sklo, ukazuje. Vyhnete sa kondenzu v prechodových častiach. To robili vo Fínsku.
Statiku nosných stĺpov ste počítali?
Predbežne áno. Chcete, prepíšem to konzultacii?
Chcem, povie Alžbeta.
Alexander sa zadíva na ňu.
Betka, povie.
Áno?
Je mi s vami dobre. Rád s vami hovorím.
Chvíľu mlčí.
Aj mne, usmeje sa.
A niečo za sklom sa mení nevie čo, pozoruje:
Padá sneh.
Prvý sneh, drobný, skoro sa stráca. Padá na lavičky, konáre, kraje chodníkov. Svet je biely, mäkší.
Sneh, povie Alexander.
Áno.
Pozerajú. Alžbeta objíme hrnček s vareným vínom, teplo jej prenikne do dlaní. Vonku sneží, tu vo vnútri vonia citrus a ihličie dávnejšie prinesené Kolomanom len tak, pre pocit zimy.
Uvažuje: za sklom je november, sneh, tu rastie niečo živé a teplé. Možno je to presná definícia toho, čo po roku dokázala našla miesto, kde jej je teplo, hoci vonku sneží.
Na čo myslíte? spýta sa Alexander ticho.
Myslím, usmeje sa.
Na dobré veci?
Pozrie na sneh, mandarínky, rad orchideí, vysoké palmy.
Áno, povie úprimne. Na dobré.
Alexander nič viac nepovie. Len dolieva ešte trochu vína a sedia spolu v teplom skleníku, zatiaľ čo za oknom padá prvý sneh.
