Vôňa starobinca
Vieš, čím to tu od teba vonia? Starobou. Gáfrom a minulosťou. Už to takto ďalej nejde.
Anna stála pri okne a dívala sa na dvor, kde susedova mačka obchádzala kaluž s prekvapivým pokojom. Slová jej manžela k nej doliehali ako spoza steny a ona sa otočila až po chvíli.
Igor stál v kuchyni v čistej košeli. V tej modrej, ktorú mu vybrala ešte na jar na trhu v centre, lebo povedal, že potrebuje niečo ľahké, čo sa nekrčí. Hľadal niečo praktické, ona zasa skúmala látku a radila sa s predavačkou o zložení. On čakal v aute a počúval rádio.
Počuješ ma? spýtal sa.
Počujem, povedala Anna.
Jej hlas znel pokojne, čo ju samu prekvapilo.
Igor postavil na stoličku športovú tašku. Veľkú, modrú, s logom nejakej značky. Tašku poznala ležala v komore pod lyžiarskymi topánkami, ktoré nevybrali už dobrých osem rokov.
Odchádzam, povedal. Obaja vieme, že to malo prísť už dávno.
Anna pozrela na tašku, potom na jeho ruky. Mal ich pokojné, nedrkotali sa mu prsty na gombíkoch, ani neuhýbal pohľadom. Rozhodol sa už dávno, len to konečne povedal nahlas.
Dávno, zopakovala ticho.
Áno, prikývol. Anna, nechcem scénu. Proste… sme veľmi rozdielni ľudia. Ty si tu stále, s mamou, s ošetrovateľstvom, v tom zápachu. Ja tak žiť nemôžem.
Ten zápach. Pomyslela naň. Už päť rokov. Päť rokov vstávala o šiestej, lebo pani Věra vždy vstávala tak skoro jej choré telo žilo vlastným poriadkom. Päť rokov gáfrového oleja, plienok, ktoré už dávno volali vznešene inkontinenčné podložky, päť rokov nočného kašľania za stenou a výjazdov sanitky. Päť rokov, kedy jej vlastná práca ležala v zakladačoch na stole v štúdiu, kam zriedka zablúdila nestíhala, nemal kto, nemal kedy. Anna, nikto iný nemôže, vieš to sama, povedal jej sám.
Rozumela.
Odchádzaš hneď teraz? spýtala sa.
Áno.
Dobre, odvetila Anna jednoducho.
Nič viac. Neplakala, nekričala, ani sa nepýtala ku komu?. Nie preto, že by nevedela odpoveď, ale lebo na nej už nezáležalo.
Igor vzal tašku, postál chvíľu vo dverách.
Kľúče nechám v predsieni na stolíku.
Nechaj, prikývla ticho.
Zacvakol zámok. Buchli domové dvere a jeho kroky na štyri poschodia dolu poznala naspamäť. A zrazu bolo ticho. Nie obyčajné, ale to zvláštne, keď vypnete televízor, čo hučal tak dlho, že ste si ho už prestali všímať.
Anna pozrela na kľúče na stolíku. Potom na stoličku, taška tam už nestála.
Vrátila sa do kuchyne a doliala vodu do rýchlovarnej kanvice.
Pred piatimi rokmi dostala pani Věra, Igorova matka, mozgovú príhodu rovno pri narodeninovom stole svojho syna. Anna vtedy piekla višňovú bublaninu, Věra pochválila výborné, potom jej zrazu z ruky vypadla vidlička a pozrela Anniným smerom tak, že hneď pochopila, čo sa deje. Volala pohotovosť, držala ju za ruku v sanitke, už chvíľu nebola schopná žiadneho stisku.
Igor bol v ten večer na firemnej oslave a telefón zobral až na tretí pokus.
Lekári povedali, že ľavá strana tela ostane čiastočne ochrnutá, že bude potrebovať dlhodobú starostlivosť, že doma to pôjde len ak s ňou bude niekto stále. Vtedy povedal: Anna, ty nerobíš naplno, tvoje projekty však to nie je hlavný zárobok. Nehádala sa. Vzala svoje výkresy, uložila do krabice a odniesla do štúdia.
Kanvica zovrela. Zaliala si čaj, postavila sa k oknu. Mačka už zmizla. Kaluž ostala.
Prvé tri dni Anna takmer nevyšla z bytu. Nie že by nemohla, ale nevedela, kam by mala ísť. Telo si zvyklo na rutinu: šesť hodín budíček, o pol ôsmej procedúry, raňajky o desiatej, obed o jednej, štvrtá balkón s invalidným vozíkom, siedma večerné ukladanie. Teraz už žiadny režim neexistoval a ona nevedela, kam sa s telom podieť.
Prechádzala z izby do izby, dívala sa na veci. Na vozík pri stene vo veľkej izbe, na balíky s plienkami pod posteľou, na krabicu s liekmi na poličke v predsieni, kde všetko popísala starostlivým rukopisom: ráno, večer, pri vysokom tlaku. Pani Věra zomrela pokojne v spánku pred tromi mesiacmi. Všetko ostalo tak, ako bolo. Igor sa toho nechytal, ona na to nemala silu.
Štvrtý deň vytiahla tri veľké čierne vrecia a začala.
Pracovala pokojne, bez zbytočných emócií. Plienky, podložky, hadičky, rukavice, gáfor. Potom krabičky s liekmi. Potom vozík to bolo najťažšie, spomenula si, ako na ňom veziavala Věru po dvore a ona sa pozerala na stromy tak pozorne, akoby vedela, že ich už viackrát neuvidí. Demontovala ho, ako dokázala, odniesla po častiach do pivnice pri bytovke.
Potom sa dlho sprchovala v horúcej vode.
Zdalo sa jej, že v zrkadle sa zjavila znova. Už nie opatrovateľka, nie manželka a nie dcéra len podľa mena. Len žena, čo má päťdesiatdva rokov, s mokrými vlasmi, presiaknutými šedinou, ktorú už roky nefarbila, lebo nebolo komu sa páčiť.
Na piaty deň ráno zavolala do kaderníctva.
Kaderníčku volali Soňa, mala niečo po tridsiatke a jej ruky boli rýchle a šikovné. Keď Annna vysvetlila, že chce ostrihať dĺžku a niečo s farbou, Soňa sa na ňu zadívala s tou opatrnou pozornosťou, akú majú lekári.
Máte dobrý prirodzený odtieň. Spravíme melír, nech šediny nie sú ostro, ale splývajú. Bude to veľmi moderné. Strih otvorí krk, máte pekný krk.
Robte, prikývla Anna.
Dve hodiny sedela v kresle a dívala sa, ako v zrkadle vzniká nová žena. Teda, ani nie nová, skôr vyčistená z pod vrstiev rokov nepozornosti.
Keď vyšla von, fúkal októbrový vietor. Rozvlnil jej krátke vlasy a Anna tam len tak stála na chodníku a uvedomila si, že už necítila vietor na krku celé roky. Lebo nebolo času sa zastaviť. Vždy utekala do lekárne, späť, na polikliniku, domov.
Teraz neutekala.
Kúpila si v malej kaviarni kávu so sebou a kráčala životom len tak.
Rozvod trval štyri mesiace.
Igor sa v súdnej sieni objavil s advokátom mladým mužom vo vyleštenom obleku, ktorý rozprával rýchlo a ani sa nepozrel Anniným smerom. Ona prišla sama nebola to žiadna póza, len prestala vidieť zmysel v právnych bojoch.
Na druhé pojednávanie už Igor prišiel s ňou.
Anna ju videla na chodbe asi tridsaťpäťročná, možno menej, svetlé vlasy v cope, károvaný kabát a lodičky na podpätku. Stála stranou, hľadela do telefónu.
Anna si tú ženu premerala len s tichým záujmom. Žiadny pocit krivdy, len neznáma.
Anna, povedal Igor tichšie. Potrebujem hovoriť o byte.
Netreba, povedala.
Ale…
Igor, pozrela sa na neho pokojne. Ja chcem len štúdio. Ktoré bolo moje ešte pred svadbou. Byt, auto, chalupu všetko ostatné ako chceš.
Zaváhal.
Si si istá?
Som.
Advokát niečo písal. Igor sa na ňu díval zvláštne a Anna pochopila, že čakal, že bude zjednávať o roky. Že bude vyťahovať Věru, tých päť rokov. Že vyčíta.
Neurobila to. Nie preto, že by na to nemala právo. Ale nechcela. Nechcela jeho ospravedlnenia, ani hádky, ani slzy, ktoré ešte neprišli a cítila ich niekde usadené pod hrudnou kosťou.
Štúdio na Sadovej, druhé poschodie starého domu, dvadsaťdva metrov s vysokým stropom a veľkým severným oknom, si kúpila ešte po škole za svoje úspory. Stál tam jej pracovný stôl, starý, zvyknutý, regály s výkresmi a kvety, ktoré prežili všetko.
Tam prespala prvú noc po rozsudku.
Ležala na rozkladacom gauči, pozerala do stropu a rozmýšľala: čo ďalej.
Odpoveď nemala, ale už ju to nedesilo.
Prvý telefonát dala do firmy Zelený obzor, kde kedysi robila. Sekretárka ju spoznala, prepojila s riaditeľom, ktorý si ju pamätal a hovoril veľmi zdvorilo. Ale potom povedal: Pani Anna, päť rokov je veľká prestávka. Všetko sa zmenilo, programy, klienti, potrebujeme tých, čo hneď naskočia…
Chápem, odpovedala.
Ozveme sa, ak sa niečo zmení.
Vedela, že nezavolajú.
Druhý pokus súkromná dielňa, kde robila kedysi spolužiačka Marta. Takmer rovnaké slová: Iné požiadavky, mladí majú nové nástroje, súťaž je šialená…
Z tretieho čísla do mestskej správy zelených plôch už veľa nečakala. Po dlhšej pauze len povedali, že stav zamestnancov je plný.
Položila telefón a dívala sa z okna.
Za oknom bol november, holé stromy, okoloidúci so šálmi na krku. Myslela na to, ako sa za päť rokov svet zmenil. Nie vo vnútri, ale vonku. Miesto, čo tam kedysi mala, už obsadil niekto iný.
Otvorila notebook a začala sa učiť nové programy na krajinné plánovanie. Niektoré boli naozaj nové, iné len s novými menami. Čítala do druhej v noci, zapisovala si poznámky.
V decembri si našla prácu. Nie svoju vysnívanú, ale prácu: pomocná sila v malom záhradníctve na okraji mesta. Majiteľku volali teta Vierka bol to len náhodný súlad s menom svokry bola to energická žena, ktorá hodnotila všetko podľa toho, či je to užitočné.
Vieš to s rastlinami? spýtala sa.
Viem.
Tak ťa beriem. Plat skromný, ale robota živá.
Bola. Anna prichádzala na ôsmu, presádzala rastliny, radila kupujúcim. Nebolo to to, po čom túžila, ale bola to práca, v ktorej ruky cítili hlinu, lístie, vôňu.
Práve tam prvýkrát počula o skleníku.
Teta Vierka len tak mimochodom spomenula, že na Riečnej stojí opustený skleník pri starom botanickom parku. Že tam nejaký riaditeľ skúša niečo obnoviť, ale niet ľudí.
Anna najskôr len premýšľala. Ale v nedeľu, keď mala voľno, si vzala kabát a išla tam.
Skleník bol ukrytý za starými stromami. Najprv si všimla sklo zarosené, neumyté roky, všetko za ním žilo vlastným životom. Konštrukcia sem-tam hrdzavá, dosky namiesto skla. Cestička k dverám zasypaná lístím.
Vo vnútri…
Otvorila ťažké dvere a privialo ju vlhké teplo.
Bol tam chaos, no živý. Rastliny rástli ako chceli: niektoré k svetlu, iné sa plazili, popínavky objímali staré podpery, citrusy s drobnými plodmi, palmy oveľa väčšie než pôvodne plánované, na poličkách orchidey, kedysi láskyplne vysadené a potom zabudnuté.
Anna stála a pocítila, ako sa v nej po rokoch niečo uvoľňuje.
Ste objednaná?
Otočila sa. Z bočnej chodby vyšiel starší muž v pletenom svetri, okuliare na čele. Nízky, so šedivými fúzmi a rukami zvyknutými na prácu.
Nie, prepáčte… len som videla zvonku a vošla. Ak sa nemá, odišla by som.
Ale nemá prečo, usmial sa. Ja som pán Milan, správca… ak sa to tak dá nazvať.
Anna, krajinná architektka.
Zamračil sa, ale nie prísne: len premýšľal.
Prišla ste pomôcť? Platiť nemôžeme.
Rozumiem.
Dlho sa na ňu díval.
Príďte vo štvrtok.
Prišla. A potom znova, a potom každý ďalší deň. Záhradníctvo postupne opustila, teta Vierka sa uraziť nemohla, len pokrútila hlavou: Tebe je škoda pre kvetináče.
Skleník sa stal jej prvým veľkým projektom po piatich rokoch.
Šla systematicky najprv inventarizácia. Každú rastlinu napísala, zakreslila polohu, zdravotný stav. Trvalo to tri týždne. Záznamy robila dôkladne, ako kedysi projekty, lenže živé.
A potom začala plánovať priestor. Skleník bol veľký, asi štyristo metrov štvorcových, všetko v ňom roztrúsené bez systému. Anna kreslila návrhy ručne, pretože tak sa jej najlepšie premýšľalo.
Milan sledoval náčrty a prikyvoval:
Tu chcem citrusový kút, ukazovala. Mandarínky, citróny, kumkvaty. Uprostred vysoké palmy, pod ne nižší porast, a cestička pre návštevníkov.
Chodník je výborný nápad, ľudia to prídu pozrieť, uznanlivo podotkol.
Hovorila to s istotou. Vedela, že ľudia prichádzajú tam, kde niekto myslel na ich potreby.
Zima ubehla v práci. Za vlastné, čo mala z rozvodu, kúpila pár materiálov, zohnala opravárov, objednala substráty. Milan bol vždy nablízku, odborné veci chodil vybavovať sám. Rozumel rastlinám, staral sa o ne, rozprával sa s nimi ako ľudia, čo vedia, že rastlinám sa to nerobí pre srandu.
V januári zavolala starú kamarátku Ritu, s ktorou sa roky nestretli.
Rita nabrala po troch tónov, dlho mlčala, potom vyhŕkla:
Ty žiješ?
Žijem.
Vďaka bohu. Prečo si zmizla?
Dlho by som vysvetľovala. Si teraz doma?
Som. Príď.
Prišla. Sedeli v kuchyni, čaj, neskôr víno. Anna rozprávala Rita počúvala, nekomentovala, občas len povedala chápem alebo tak toto….
Ten tvoj Igor vie, že robíš v tejto botanickej? spýtala sa nakoniec.
Načo by musel?
Len sa pýtam. Ako ty?
Anna sa zamyslela.
Prvýkrát za dlhý čas dobre, povedala úprimne.
Rita prikývla. Už sa k téme nevracali.
Február priniesol prekvapenie.
Anna niesla do skleníka nové rastliny pár muškátov, veľký rozmarín. Milan bol na opačnej strane, robila sama. Vtom sa otvorili dvere, vstúpil muž okolo päťdesiatosem, v bunde, s tabletom pod pazuchou, široká ramenná, pokojný pohľad.
Prepáčte, je pán Milan tu? oslovil ju.
Vzadu, za palmami vpravo.
Ďakujem. Rozhliadol sa. Vy tu robíte?
S Milanom. Navrhli sme rozloženie rastlín.
Je to pekné, minule to vyzeralo inak.
Už je to lepšie.
Vy ste to navrhli?
Prikývla. Pozrel na rastliny a bolo cítiť, že rozumie, čo obdivuje.
Môžem sa spýtať, kto ste vy?
Aleš, statik. Robíme tu opravu konštrukcie, pretekala tretia a siedma sekcia.
To som vedela, denne tu pracujem.
Prešiel za Milanom, po dvadsiatich minútach sa so všetkými papiermi vracal.
Môžem otázku?
Pýtajte sa.
Tie mandarínky budú kvitnúť na jar?
Ak vydrží teplota, určite. Sledujte, kedy sa objavia tmavozelené puky kvitnú za tri týždne.
Ďakujem, to som chcel vedieť.
Milan, ktorý počul rozhovor, keď Aleš odišiel, povedal:
To je dobrý chlap statik, rozumie starým stavbám, snaží sa nech to funguje.
Odvtedy Aleš prichádzal častejšie najskôr po robote, potom sem-tam len tak. Ich rozhovory sa stali vecnými, niekedy technickými, Anna si až vtedy uvedomila, ako dávno jej niekto presne pomenoval jej prácu. Nie krásne kvietky, ale pochopenie aj pohybu v priestore.
Marec už bol v znamení prvých návštevníkov. Na dvere botanickej záhrady vyvesili oznam, že sa začína skúšobná prevádzka. Prvý deň prišlo sedem ľudí, potom už desiatky. Deti mačkali nosy na skle, seniori si pripomínali vlastné dedinské záhrady.
Funguje to, poznamenal Milan.
Vidíš, usmiala sa Anna.
Milan vybavil provizórne miesto hlavný špecialista na ozelenenie. Nie veľký plat, ale už na papieri.
Dobre, povedala Anna.
A slovo dobre v tých týždňoch nebolo kompromisom, ale pravdou.
V aprílový deň pozval Aleš Annu na kávu.
Nevyznelo to ako rande skôr: Poznám tu blízko fajn miesto, pracujete bez prestávky. Porozprával jej o svojej dcére, ktorá žije v Košiciach, o dávnom rozvode, o tom, že práca ho baví najmä preto, že každá strecha, každý dom majú svoj príbeh.
Prečo staré stavby?
Lebo v nich je zachytený čas. Tu staval jeden, opravoval druhý, zachraňoval tretí… je to rozhovor cez generácie.
Anna sa zadívala z okna.
A tento skleník?
Tu ten rozhovor neskončil. Stále je tu niečo živé.
Rozhovor pokračoval dlho. Aleš ju potom odprevadil až ku skleníku, rozlúčil sa pred dverami.
A Anna si vtedy po dlhom čase uvedomila, aké je ľahké dýchať v prítomnosti človeka, čo nič nechce, len je.
Rite o Alešovi povedala v máji. Hneď vtrhla:
To je vážne?
Neviem, ešte nie.
A on?
Tiež neviem.
No Anka! V tvojich päťdesiatich troch…
Anna sa začala smiať a smiala sa, lebo sa mohla smiať len tak, bez dôvodov.
O Igorovi počúvala z úst známych Niny, ktorá bývala v ich starom dome:
Vieš, jeho tá jeho, čo s ňou žil… odišla. V máji si zbalila veci. On vraj chcel deti a ona nie alebo naopak… neviem presne.
Anna len povedala:
Ďakujem, Nina.
Potom volal ďalší spoločný známy, Peter:
Anka, už nie je u nás v práci. Už tri mesiace. Nevedel som, či sa to patrí povedať.
Prečo to riešiš?
Lebo vás mám oboch rád. Jemu teraz nie je ľahko.
Dobre, Peter. To je tvoja vec.
Anna položila telefón a vyšla do skleníka. Už bol jún, za sklom kvitli orgovány, vnútri šumeli klímatizácie. Mandarínky odkvitli, začali tvoriť plody. Palmy mlčky rástli do výšky.
Zamyslela sa nad Igorom? Občas. Nie zle. Nostalgia, vecné spomienky, aj radostné chvíle. Prvé roky boli fajn, kým sa všetko neprehĺbilo do každodenného mlčania, drobných ústupkov, straty záujmu. Ani ona nebola svätica roky žila len v starostlivosti, až ju dom ohlušil svojím tichom.
Ale tie slová… Vôňa starobinca.
Položila krhlu pri citróne, pozrela na listy lesklé, pevné, živé.
To bolo kruté. Slová, čo nehovoríte, keď chcete odísť, ale keď chcete, aby druhý pocítil vinu za rozchod.
Aleš sa naďalej vyskytoval v skleníku niekoľkokrát mesačne niekedy len tak posedel, vypil čaj, riešil konštrukciu, raz doniesol figovník z trhu. Anna si vtedy uvedomila, že ho počúva. Menej čaká, kým dospeje k slovu, viac si užíva spoločnosť.
V júli šli spolu na výstavu architektúry. Aleš poznal väčšinu vystavujúcich, Anna počúvala, Fascinovaná počúvala o chybách konštrukcií, čo vedia len znalci starých budov.
Prečo vás baví zachraňovať staré?
Lebo v starých domoch sú skutočné, ľudské chyby. Nemáte len kalkulácie, ale aj príbehy. Tie vás naučia empatii.
Anna potom o tom rozmýšľala možno i v bežnom živote treba prijať chyby minulosti ako niečo, na čo sa dá pozerať s pochopením, nie len s výčitkou.
August bol dusný a horúci. Skleník sa stal miestom, kam ľudia chodili cielene pre zážitky s deťmi, na exkurzie, školy učili v botanickej. Milan žiaril spokojnosťou.
Všetko je to vaše.
Naše, odporovala Anna.
Nie, idea bola vaša.
Do konca septembra mala na stole pripravený projekt rozšírenia. Vedľajšia budova by mohla poskytnúť priestor na dielne, aktivity pre deti. Hľadala granty, Milan ich podmienky študoval s vážnosťou vedca.
V piatok večer v septembri zazvonil telefón.
Nič netušila, číslo mala stále uložené Igor.
Počkala pár tónov.
Áno.
Anna nevyrušujem?
Čo potrebuješ?
Potrebujem ťa vidieť. Porozprávať.
O čom?
O všetkom. Chcem, aby si ma vypočula.
Počúvam.
Osobne môžem za tebou prísť? Kde robíš?
Ticho.
Skleník na Riečnej v pracovné hodiny.
Zložila.
Prišiel v októbri, obyčajný utorok. Anna nastavovala poličky pre orchidey uprostred skleníka. Počula jeho kroky. V ruke niesol kyticu: pár chryzantém v celofáne, ako zo stánku pred električkovou zastávkou.
Ahoj, pozdravil rozpačito.
Ahoj, odpovedala Anna a ukázala na stôl v návštevníckom kútiku, dva pletené kreslá a stolík.
Obaja si sadli. Milan slušne zmizol.
Vyzeráš dobre, povedal Igor.
Ďakujem.
Nie, naozaj. Veľa rokov som ťa nevidel takto Živú.
Som tá istá.
Nie, krútil hlavou. Nie si.
Anna mlčala. Hľadela na mandarínkové stromy. Čakala, čo povie.
Anna viem, čo som urobil. Viem, čo som povedal. Bolí ma to. Bolo to nespravodlivé.
Áno, súhlasila.
Myslel som si, že chcem niečo iné, že sa dusím. Ale pravda je, že som
Mal strach, pomohla mu.
Pozrel na ňu.
Z čoho?
Z toho, že starneme. Že žijeme inak než v reklame. To je normálne, Igor. Sme ľudia.
Nemyslel som si, že to takto vnímaš.
Dlho nie, priznala sa.
Zvonku sa ozýval vietor.
Anka chcem sa vrátiť. Viem, že to znie ale chcem. Prosím, rozmýšľaj o tom.
Anna vedela, čo odpovie mala to v sebe už dlho.
Igor už sa nehnevám. Pravda. Ostalo len pochopenie. Nie si zlý človek. Iba si si vybral po svojom.
Je tu šanca?
Nie.
Chvíľu mlčal.
Prečo nie?
Lebo som si vybrala inak.
Čo presne?
Toto. Skleník, túto prácu, seba samú. Život. Toto bol môj výber.
Videla, že chápe, že to nemyslí zle. To bola len pravda.
Milan spomínal, že tu máte aj nejakého inžiniera.
Milan rád rozpráva. Nie je to tvoja vec, Igor.
Prikývol.
Chápem.
Som rada, že si prišiel, povedala. Nie pretože som chcela tento rozhovor. Ale preto, lebo niečo sa dnes uzavrelo.
Bola si najlepšia žena, akú som mohol mať. Nevedel som si to vážiť.
Viem.
Vstala.
Igor, musím robiť. Môžem ti ukázať, čo sme tu vytvorili
Nie, zastavil ju. Idem.
Tak choď.
Vo dverách sa ešte otočil:
Anna nedopovedal. Prajem ti šťastie.
Aj ja tebe.
Dvere sa zavreli.
Anna pár minút stála, potom vzala chryzantémy, dala ich do vázy. Ak majú vodu, vydržia dlho. Sú vďačné kvety.
Prišiel Milan.
Čaj?
Prosím.
S pili čaj a rozprávali o citrusových motýľoch, čo by v lete mohli v skleníku žiť, ak správne nastaví podmienky. Anna si predstavovala, ako sa to bude páčiť deťom.
Október plynule prešiel do novembra. Anna pracovala na rozšírení, grant získali v predbežnom kole. Milan kúpil tortu a jedli ju v skleníku pri stole, až kým nezistili, že omrvinky sú aj na výkresoch a spolu sa smiali.
Aleš prichádzal čoraz častejšie. Jedného dňa priniesol varené víno v termoske.
Veď je november, smial sa.
Odkiaľ vieš, že mi to neprekáža?
Veď viem, že nie, uškrnul sa.
Sedeli v kreslách pri vstupe, za sklom sa stmievalo, vôňa škorice a pomaranča sa miešala so živicou z jedľových vetvičiek, ktoré Milan rozložil len tak, do zimy.
Ukážeš mi tie podklady k projektu?
Anna vysypala plány a popisovala detaily, Aleš počúval, občas kreslil vlastné poznámky.
Tu by sa dal dať dvojitý sklenný plášť, vyrieši to kondenzáciu. Poznám podobnú botanickú záhradu vo Fínsku
Konštrukcia to unesie?
Prepočítam vám to, chcete?
Chcem, usmiala sa Anna.
Díval sa na ňu.
Anna, rád s tebou hovorím.
Aj ja s tebou.
Za sklom sa začal sypať prvý sneh.
Sneh, povedal Aleš.
Áno.
Pozerali sa spolu. Anna držala v dlaniach teplý hrnček. Vonku sneh, vo vnútri citrusová vôňa, v rohu vysoké palmy a mandarinovníky s drobnými oranžovými plodmi.
A rozmýšľala nad tým, že presne taký je život: vonku býva mráz, ale ak si nájdeš miesto, kde je v tebe teplo, rastie v tebe niečo dobré.
O čom premýšľaš? spýtal sa Aleš.
O dobrom.
Usmial sa, rozlial im ďalší pohárik vareného vína.
A tak sedeli, v teple botanického skleníka, pozerali, ako sa sneží. A Anna pochopila, že všetko, čo žila, nemuselo byť zabudnuté ani potlačené. Minulosť netreba vymazať len z nej vychádzať, ale pozerať sa, čo môže v človeku ešte vyrásť.
Lebo šťastie nie je v tom, koľko starých dverí zabuchnete. Šťastie je v tom, aké okná si dokážete otvoriť.
