Srdcový hlas
“Ďalší!” zvolala sestra, keď z ordinácie doktorky Zuzany Horváthovej vyšiel posledný pacient.
“Dobrý deň,” pozdravil Juraj a s úsmevom pristúpil k stolu, posadil sa.
“Dobrý deň,” odpovedala Zuzana. Bola mladá a oslovovanie priezviskom jej nebolo príjemné, len sestra ju tak volala.
Keď pozrela na prichádzajúceho muža, narazila na známy pohľad jeho sivých očí. Srdce jej zabúšilo, ale ovládla sa.
“Juraj?” Bol to jej bývalý spolužiak, v škole boli nerozluční.
Keď Zuzana po maturite odišla študovať medicínu do Bratislavy, Juraj zostal v ich malom mestečku. Otec bol chorý, a navyše sa nedostal na žiadnu školu. Na súkromné štúdium nemali peniaze. Matka zomrela pred šiestimi rokmi, žil len s otcom.
Pred ňou sedel vyzretý Juraj, ešte krajší ako predtým. Zuzana pochybovala, že ho trápi zdravie, ale spýtala sa:
“Čo ťa trápi? Počúvam.”
“Sťažujem sa na zrýchlený tep, hlavne keď ťa vidím,” povedal s úsmevom.
“Ou, ja už idem,” povedala sestra a významne sa na neho pozrela. “Aj tak je to dnes posledný pacient.” A vyšla von.
“Zuzana, prišiel som, lebo ma vyhýbaš. Potrebujem s tebou hovoriť. Pozajtra odchádzam na dvojtýždňový výjazd. A veľmi musím niečo povedať. Viem, čo povieš – ženatý, deti…”
V škole medzi nimi bol nežný vzťah. Chodili spolu do školy, večer na filmy, na prechádzky. Oboje krásni, nikto nepochyboval, že sa vezmú. Ale osud to zariadil inak. Ešte v škole Jurju neustále lepila na krk Eva z paralelnej triedy. Čakala naňho na prestávkach, po škole. Ale on ju ignoroval, videl len Zuzanu.
“Jurajko, aj tak budeš môj. Poznáš tú starú pieseň: ‘Nevyhnutná láska, oženíš sa so mnou, aj tak budeš môj’?” spievala mu a potom sa nahlas smiala.
Zuzana odišla študovať medicínu. Juraj zostal doma. Hneď našiel prácu, šoféroval nákladné auto, chcel byť diaľkový šofér. Čakal, že ho povolajú na vojnu. Slúžil. So Zuzanou sa takmer nevídali, domov prichádzala len zriedka.
Po vojne sa mu však prilepila Eva. Pracovala ako predavačka v ovocnom stánku, bola rýchla, rada pila. Raz Jurajov kamarát Tomáš pozval asi dvanásť ľudí do krčmy na narodeniny. Eva sa prišmykla k Jurajovi, a keď vyšiel fajčiť, naliala mu do vína vodku. Ani si nevšimol, ako sa opil.
“Čo ťa tak rozobralo?” čudoval sa Tomáš a zavolal mu taxík.
Eva sa ponáhľala: “Ja ho odveziem, už som volala auto.” Ukázala mobil.
Tomáš mu pomohol nastúpiť, a taxík odišiel. Lenže Eva ho zobrala k sebe domov. Matka bola na nočnej. Položila ho spať a ľahla si vedľa neho. Čo sa tam stalo, alebo nestalo, ráno sa Juraj zobudil a vedľa neho ležala Eva.
Vôbec si nepamätal, ako sa tam dostal. Eva sa prebudila a zachechtala sa. Vtom sa otvorili dvere a v nich sa objavila jej matka.
“No toto! Eva, vidím, že máš návštevu. No teda!” A prudko zatvorila.
“Ou, mama prišla z nočnej. Dlho sme spali. No jasne! Po takej noci,” smiala sa. “Juraj, teraz sa so mnou musíš oženiť. Hlavne keď nás mama takto prichytila.”
Jurajovi bolo zle, bolela ho hlava, a teraz ešte svadba. Vystrašil sa. Bol príliš čestný. A stále miloval Zuzanu. Dúfal, že po škole sa možná vráti domov.
“Pôjdem, Eva,” povedal a vstal. “Necítim sa dobre.”
“Chápem, včera si prepil,” usmiala sa. “Dovoľ, odvediem ťa.” Na rozlúčku mu ovinula ruky okolo krku a zašepkala: “Do večera, zlatko, zavoláme si.”
Odvtedy sa Juraj už Evy nezbavil. Po čase oznámila, že čaká jeho dieťa, a musel sa s ňou oženiť.
Keď Zuzana zistila, že sa Juraj žení, súhlasila s návrhom svojho spolužiaka Jána, ktorý ju dlho obletoval. Vydala sa zaňho.
“Počujem sa, že ho nemilujem,” myslela si, hoci už bola jeho ženou. “Naša rodina je nejaká neskutočná. Vidí
