**Volanie srdca**
„Ďalší,“ zavolala sestrička, keď z ordinácie doktorky Zuzany Juríčkovej vyšiel posledný pacient.
„Dobrý deň,“ pozdravil Peter a s úsmevom sa posadil na stoličku.
„Dobrý deň,“ odpovedala Zuzana. Bola mladá a zvykla si len na to, keď ju volali menom. Iba sestrička ju oslovovala „pani doktorka“.
Pozrela sa na neho a hneď spoznala tie známe sivé oči. Srdce jej začalo búšiť, ale ovládla sa.
„Peter?“ To bol jej bývalý spolužiak. Chodili spolu do školy, často sa stretávali, chodili do kina, na prechádzky. Všetci v mestečku očakávali, že sa raz vezmú.
Zuzana odišla študovať medicínu do Bratislavy, zatiaľ čo Peter zostal doma. Otec bol chorý, a keďže sa nedostal na vysokú školu, začal pracovať a študoval na vodičák. Chcel byť kamionista. Potom narukoval na vojnu. So Zuzanou sa stretávali len zriedka, lebo domov prichádzala len o prázdninách.
Medzým sa k nemu prilepila Alena. Pracovala ako predavačka v ovocnom stánku, bola výrečná a rada si pripila. Raz na narodeniny jeho kamaráta Juraja pozvali partiu ľudí do krčmy. Alena sa prišliapla k Petrovi. Keď vyšiel von fajčiť, doliala mu do vína vodku. Keď sa vrátil, ani si nevšimol, že je opitý.
„Čo sa s tebou deje?“ divil sa Juraj. „Zavolám ti taxík, odvezie ťa domov.“
Ale Alena sa okamžite ponúkla: „Ja ho odveziem, už som volala taxík.“ Ukázala mobil.
Juraj mu pomohol nastúpiť, no Alena ho nezobrala domov, ale k sebe. Jej matka bola na nočnej. Položila ho spať a ľahla si vedľa. Čo sa tam stalo, Peter nevedel, no ráno sa zobudil vedľa nej.
„Tak to sme sa vyspali!“ smiala sa Alena práve vtedy, keď do izby vošla jej matka.
„No toto! To máš hostí?“ Zahrmela dverami.
Alena sa zachechtala: „Mama prišla z nočnej. No, po takej noci to ani nie je divné.“ Obrátila sa na Petra: „Teraz si ma musíš zobrať, veď nás mama prichytila v posteli.“
Peter sa cítil zle — bolela ho hlava, a teraz ešte tieto reči. Bol čestný chalan a stále miloval Zuzanu. Dúfal, že keď skončí školu, vráti sa domov.
„Musím ísť,“ povedal a vstal. „Je mi zle.“
„Jasné, včera si to prehnal,“ usmiala sa. Pri odchode mu ovinula ruky okolo krku: „Dovidenia, zlatý. Zavoláme si.“
Odvtedy sa už Aleny nezbavil. Čoskoro mu oznámila, že čaká dieťa, a musel si ju vziať.
Keď sa Zuzana dozvedela, že Peter sa žení, súhlasila s bývalým spolužiakom Tomášom, ktorý ju dlho dobýval. Vzala si ho, no necítila lásku.
„Sme len taká falošná rodina,“ premýšľala. „Stretávame sa len zriedka. On v nemocnici, ja v ambulancii.“
Tomáš nebol romantik. Stále niekam ponáhľal, možno za inými ženami. Deti nechcel.
„Zatiaľ žiadne deti,“ povedal. „Musíme sa postaviť na nohy.“
„Ale máme dobrý byt,“ namietala.
„Potrebujeme viac peňazí,“ odvetil.
Žili spolu šesť rokov, no deti nemali. Jedného večera, keď bol Tomáš v práci, niekto zazvonil. Zuzana otvorila a uvidel tehotné dievča.
„Dobrý večer,“ povedala slušne. „Ste manželka Tomáša?“
„Áno.“
„Ja čakám jeho dieťa. Povieme si, že ma neopustí. Dajte mu rozvod, veď nemáte deti.“
Zuzana sa neprekvapila. „Dobre, dám mu rozvod.“
Zatvorila dvere a rozplakala sa. Ale nebolo to prekvapenie.
„Aspoň nemáme deti,“ pomyslela si.
Zuzana podala na rozvod a vrátila sa domov. Nastúpila do miestnej polikliniky a už pol roka pracovala ako praktická lekárka.
Peter žil s Alenou v byte po jej starých rodičoch. Mali dvoch synov, mladšiemu boli dva roky. Jeho život bol nešťastný. Alena pila, hlavne keď bol na ceste. Deti hlídala jej matka, ktorá ju kryla, ale občas sa pohádali.
„Synček, keď odchádzaš, Alena behá po meste s kamarátmi,“ varovala ho matka. „Hanba. Deti posiela ku mne.“
Alena sa chválila: „Peter ma nikdy neopustí. Máme dvoch synov. Narodila som mu druhého, aby odo mňa neutiekol.“
Peter už vedel, že z Aleny nikdy nebude dobrá manželka ani matka. A tak prišiel za Zuzanou.
„Môžeme si niekde pokojne porozprávať?“ spýtal sa.
„Nie tu. Počkáme v kaviarni.“
Sedeli tam dlho. Peter hovoril o rozvode, o tom, ako s Alenou už ani nespia v jednej izbe.
„Zuzana, keď sa vrátim, vyriešim to. Tento život nie je život.“
„Rozumiem,“ povedala.
„A ešte niečo. Vidím, že sa k tebe motá ten poslanec Kováč. Nerob to, je to zlý človek.“
„Som slobodná,“ ohradila sa. „A ty si ženatý, máš deti.“
„Počkaj na mňa. Všetko vyriešim.“
Peter odišiel na cestu, no o tri dni prišli do Zuzaninej ordinácie sociálni pracovníci.
„Potrebujeme vás so
