Volám sa Mária, mám 49 rokov a už dvadsať rokov robím na nočnej smene ako sestrička na oddelení v nemocnici v Bratislave. Och, toľko vecí som tam videla za tie roky, niektoré by si radšej nechcel ani počuť. Viem, že práca v nemocnici ma pripravila na veľa, ale na niečo nie je človek nikdy pripravený.
Som rozvedená už ôsmy rok, žijem sama so synom. Môj syn Tomáš práve oslávil 16 rokov. Je to zlatý chlapec, zodpovedný, učenlivý, nikdy mi neurobil žiadne veľké starosti Teda, minimálne som si to myslela. Pravda je, že jedna veľká vec tu je. Lenže on za to nemôže.
Pred pol rokom sa Tomáš začal sťažovať na bolesti hlavy. Najskôr som si myslela, že má slabý zrak a potrebuje okuliare. Objednala som ho k očnej všetko bolo v poriadku. Ale ta bolesť pretrvávala. Potom začal mať ráno nevoľnosti. Pomyslela som si, že to bude zo stravy v škole, tak som mu varila domáci obed. Nič nepomáhalo.
Jedného rána som ho našla v kúpeľni, ako zvracia, úplne bledý. Vravel, že sa mu točí hlava, že nemá silu. Okamžite som ho zobrala na pohotovosť. Vzali mu krv, spravili všetky možné vyšetrenia, ale výsledky boli v norme. Lekár povedal, že to bude asi stres zo školy – vraj dnes mladí všetko prežívajú hlavou
Lenže ja som sestrička, moja intuícia ma ešte nikdy nesklamala. Niečo mi hovorilo, že to nie je len stres. Prosila som lekára o ďalšie vyšetrenia. Najskôr na mňa pozeral ako na hysterickú matku, ale napokon poslal Tomáša na CT.
Pamätám si to ako dnes bol utorok, bola som v práci, keď mi z nemocnice, kde Tomášovi robili CT, volali. Musím vraj prísť čo najskôr. Položila som službu uprostred noci, sadla do auta a letela na Kramáre. Pustili ma do ordinácie, sedel tam neurolog, vážny pán po päťdesiatke, ktorého som nikdy predtým nevidela.
Pani Nagyová, našli sme niečo na snímkoch vášho syna, povedal mi. Je to nádor na mozgu, potrebujeme urobiť ďalšie testy, aby sme vedeli o aký druh ide a aké je to vážne.
Vieš, za tie roky som bola pri množstve zlých správ, robila som toho posla aj ja. Ale počuť niečo také o vlastnom dieťati To ťa položí inak. Nič ťa na to nepripraví.
Ďalšie dni boli ako zlý sen: magnetická rezonancia, odbery, konzília u onkológov… Všetky odborné slová, ktoré v práci dennodenne počujem, mi zneli zrazu ako rozsudok smrti.
Glioblastom, štvrtý stupeň. Agresívny, neoperovateľný, je na mieste kam sa nedá ísť skalpelom. Chemoterapia a ožarovanie šanca malá, prognóza zlá.
Onkológ mi všetko vysvetľoval, Tomáš sedel pri mne. Môj chlapček, počúva, že má nevyliečiteľný tumor na mozgu. Priamo sa spýtal, úplne pokojne: Umriem, pán doktor? Onkológ ho pohladil po ramene, takmer otcovsky: Urobíme všetko preto, aby si tu bol s mamou čo najdlhšie.
Čas navyše. Žiadne budeš v poriadku, žiadne vyliečime ťa. Len čas.
V tú noc ku mne Tomáš prišiel, objal ma a stíšeným hlasom hovorí: Mami, neplač. Budeme bojovať, dobre?
A tak bojujeme. Chemoterapia každé dva týždne, Tomášovi vypadali vlasy, schudol. Je mu zle, vracia, ale nikdy sa nesťažoval. Nikdy nevypustil: prečo ja. Stále sa usmieva.
Na začiatku za ním chodili kamaráti zo školy často, potom to bolo menej. Veľmi mladí ľudia jednoducho nevedia, ako spracovať, že niekto z nich môže byť vážne chorý.
Ale jeden kamarát zostal Danilo. Poznajú sa od základky. Každý deň po vyučovaní hučal k nám, nosil Tomášovi poznámky, školské projekty, rozprával vtipy, hrali hry. Aj keď Tomáš pri tých posledných sedeniach ledva udržal ovládač.
Raz podvečer som chystala večeru, keď som počula, ako sa tí dvaja rozprávajú v izbe.
Danilo sa spýtal: Bojíš sa?
Stále, vraví Tomáš. Ale nehovorím to mame, má dosť svojich starostí.
Čoho sa najviac bojíš?
Že mama zostane sama. Že bude veľmi smutná. Že sa ani poriadne nestihnem rozlúčiť. A že si bude myslieť, že za to môže ona…
Musela som odísť, lebo by som sa tam pred nimi rozplakala.
Liečba nezaberá. Nádor rastie ďalej. Lekári už hovoria o paliatívnej starostlivosti. Je čas myslieť najmä na Tomášovu kvalitu života.
Ako dlho nám ostáva? Nik nevie. Možno tri mesiace, možno šesť, možno menej…
Dnes ráno ma Tomáš poprosil, či ho môžem zobrať do školy. Nebol tam už celé týždne, je slabý, rýchlo sa unaví. No povedal, že ešte raz chce vidieť svojich spolužiakov, aspoň na pár hodín byť normálny.
Previezla som ho autom, pomohla vystúpiť vieš, je teraz úplne chudý, krehký. Jeho kamaráti ho hneď obkľúčili, objímali ho, videla som, akú majú radosť. Učiteľka, ktorú mal rád, sa s ním pekne porozprávala. Tomáš sa konečne usmieval ako predtým, aspoň na chvíľku zase bol len Tomáš nie ten s rakovinou.
Keď som ho po troch hodinách vyzdvihla, bol síce úplne vyčerpaný, ale šťastný.
Ďakujem ti, mami, že si ma tam zobrala. Ďakujem za všetko, čo robíš. Si najlepšia mama na svete.
A ty najlepší syn, odpovedala som mu.
Po chvíli ticha mi hovorí: Mami? Keď tu raz nebudem, musíš byť šťastná. Ži svoj život… Nesmieš sa do konca života trápiť kvôli mne.
Tomáš, takéto veci nehovor…
Musíme, mama. Musíme o tom hovoriť. Oboch nás čaká to isté. Sľúb mi, že budeš v poriadku. Že budeš na mňa spomínať s úsmevom, nie len so slzami…
Sľúbila som mu. Ale, vieš, neviem, či taký sľub dokážem naozaj dodržať.
Dnes v noci spí v izbe, tak sladko, tak pokojne, až mi to láme srdce. Ešte stále je to môj malý chlapec. Zajtra ráno príde sestra na pravidelnú paliatívnu návštevu, pozajtra ideme na kontrolu k onkológovi asi už všetci vieme, čo nám povie.
Sadať si večer sama do obývačky so šálkou kávu, čo mi medzi prstami medzitým vychladla Pozerám na fotky na stene Tomáš, keď bol ešte bábätko, potom na začiatku škôlky, desiate narodeniny na kolobežke, spred pol roka, zdravý, rozžiarený, netušiac, čo ho čaká
Netuším, ako sa dá prežiť to, keď musíš pochovať svoje dieťa. Keď je ešte len šestnásť a celý život má pred sebou. Ale kvôli nemu sa budem snažiť. Dovtedy, kým ma bude potrebovať, budem silná. Budem sa naňho usmievať, budem sa snažiť, nech má tie posledné dni čo najkrajšie.
A keď už raz nebude, neviem, ako to celé zvládnem… Ale to je vec, ktorou sa budem zaoberať, až keď to príde. Teraz je dôležité len to, že som tu pri ňom.
Ako sa dá synovi povedať, že ho miluješ, keď vieš, že už veľa času nemáte? Ako vtesnať celý život lásky do pár dní? Vieš, niekedy si myslím, že sa to ani nedá. Ale každý deň mu to hovorím a verím, že to vie…
