Volám sa Ľubomír. Už dvadsať rokov pracujem na oddelení strát a nálezov na hlavnej autobusovej stanici v Bratislave. Je to poriadne rušné miesto hluk, zhon, oznamy z ampliónov, všade cítiť naftu a vôňu čerstvo pečených rožkov.
Ale všímam si, kto sú zakotvení. To sú tí ľudia, ktorí nenastupujú na autobusy. Sedia na lavičkách s troma-štyrmi ťažkými taškami, vlečú ich so sebou aj na WC, aj do bufetu. Sú bez domova alebo niekde medzi domovom a ulicou, všetko, čo majú, majú v tých batohoch. Nemôžu si nájsť prácu, lebo na pohovor predsa nejdeš so spacákom v ruke. Ani byt si nepozrú, keď nemôžu nechať svoje veci bez dozoru. Šatňové skrinky stoja 15 eur na deň pre nich je to, akoby žiadali celý majetok.
Minulú zimu sa tu začal objavovať mladý chalan, volal sa Oto. Bol upravený, vždy čistá košeľa, ale dva obrovské kufre a ešte turistický batoh. Každý deň sedel pri mojom pulte a vyzeral fakt zaseknuto. O druhej mám pohovor v průmyslovej zóne, prišiel za mnou v utorok, dosť v strese. Lenže nemôžem tam ísť… s týmto všetkým. Kopol do kufra. Keď to nechám tu, ukradnú mi to. Ak to vezmem so sebou, hneď im je jasné, že som bezdomovec, a nevezmú ma.
Obzrel som sa na sklad za sebou ten je určený na zabudnuté dáždniky a nevyzdvihnuté káble. Daj mi tie tašky, hovorím mu. Čo prosím? Označím to ako Nájdené čaká na vyzdvihnutie. Máš 24 hodín. Choď na pohovor, stihni sa vrátiť do konca mojej šichty.
Neveril vlastným ušiam, akoby som mu ponúkol vlastnú obličku. Pretlačil mi tašky cez pult, narovnal sa a zrazu akoby bol o desať centimetrov vyšší bez tej ťarchy. Vyšprintoval von. O piatej sa vrátil celý rozžiarený. Zavolali ma na druhé kolo! chválil sa.
Začal som to takto robiť aj pre ďalších. Časom som si vytvoril systém: keď som v umyvárni zbadal niekoho, kto sa snažil osprchovať a popritom zápasil so svojimi vecami, tak som mu len pokynul a pošepkal: Označím ti to. Do osobitnej knihy som si viedol záznamy volal som to Zaznamenané kotvy. Neboli to stratené veci, ale ich bremeno, ktoré mohli na pár hodín zložiť.
Po troch mesiacoch na to prišiel vedúci, pán Frič. Začudovane našiel v sklade šesť batožín navyše. Ľubo, však ty tu prevádzkuješ sklad zadarmo! hneval sa. To je problém. Nie je to sklad, pán vedúci. Je to podpora pre ľudí, čo hľadajú prácu. Ten červený batoh? Slečna je práve na pohovore v bufete. Modrý? Chalan dnes robí skúšky na vodičák.
Ukázal som mu svoju knihu. Oto sa minulý týždeň vrátil. Už nepotreboval uložiť kabelu, kúpil si lístok, býva v podnájme a šiel navštíviť mamu.
Frič pozeral na tie tašky a potom na mňa. Napokon ma nevyhodil. Práve naopak uvoľnil starú miestnosť pri vchode, dal tam novú tabuľu: Skrinky pre hľadajúcich prácu zdarma, Ľubomír poradí.
Dnes už spolupracujeme s miestnym útulkom. Ak ideš na pohovor, dostaneš žetón. Mám 62, stále štítkujem tašky. Ale pochopil som, že kým všetko ťaháš so sebou, nemáš šancu posunúť sa ďalej. Niekedy je najlepším darom nie peniaze, ale miesto, kde si môžeš na chvíľu svoje ťažoby odložiť a vstúpiť do nových dverí s hlavou hore.
