Nepije ju už vyše desať rokov.
Vyhýba sa jej. Tak, ako sa človek vyhýba starým ranám. Ako nevojde do kaviarne, kde jej daroval prsteň a potom ho vzal späť. Ako nepozerá filmy, ktoré kedysi pozerali spolu.
Voda s citrónom sa stala symbolom straty. Toho, kto sa nevráti. Toho, koho sa jej ani nechce vrátiť.
***
Dnes, keď na to spomína, vidí to všetko tak zreteľne, akoby to bolo včera. Do najmenších detailov.
Chorvátsko…
Prišli do Splitu koncom mája. On povedal:
– Toto bude najlepšia dovolenka tvojho života.
Mala dvadsaťosem, on mal tridsaťdva. Stretávali sa osem mesiacov. Ona už mala u neho v byte zubnú kefku. On poznal jej kamarátky.
Všetci naokolo boli presvedčení, že svadba je na spadnutie.
Hotel „Jadran“ nebol najdrahší, ale bol útulný. Biele steny, modrá voda v bazéne, palmy, o ktoré sa staral záhradník so smutnými očami.
Izba na treťom poschodí, s výhľadom na more.
Pravda, z kohútika tiekla hrdzavá voda, klimatizácia fungovala len občas a susedia hore robili v noci hluk.
A napriek tomu boli šťastní!
Aspoň jej sa to vtedy zdalo.
Hneď prvý deň si objednal perlivú vodu s citrónom.
– Skúsila si? – spýtal sa a prižmúril oči.
– Nie.
– Toto je chuť lásky.
Zasmiala sa.
A on… nežartoval.
Úprimne veril na znamenia, na náhody, na to, že ak sa taká voda pije pri západe slnka, láska vydrží večne.
A oni pili. Rovno z fľaše, o jednu fľašu sa podelili.
Kyslé, sladké, bublinky šteklili na jazyku.
Pozeral na ňu zamilovane. Ona sa v tom pohľade z celého srdca topila.
– Poďme piť citrónovú vodu vždy, – povedal zasnívane.
– Poďme, – súhlasila a netušila, že tá chuť sa stane jej prekliatím.
***
Doma potom všetko akosi zišlo z koľají.
Stal sa chladnejším. Zrušil jedno stretnutie, potom druhé, potom prestal volať, potom odpovedal už len občas.
Ona to vydržala. Myslela si: má veľa práce, krízu, depresiu.
O mesiac povedal:
– Potrebujem byť sám, premyslieť si to.
O dva:
– Už mi nevolaj.
O tri – zmizol bez slova.
Telefón mlčal. Priatelia vraveli, že nevedia, kde je.
Jeho matka povedala do telefónu cez zaťaté zuby:
– Syn sa s tebou nechce rozprávať. Nevolaj viac. Netráp jeho ani seba.
Ona nevolala. Čakala. Rok.
Potom sa vydala za iného. Za dobrého, spoľahlivého, ale úplne obyčajného človeka.
Nepil vodu s citrónom, nepozeral na ňu zamilovane, nehovoril: „Si môj život.“
Len bol nablízku. Nosil výplatu, niečo spravil po dome, keď ho poprosila.
A ona si povedala, že toto je láska. Pokojná, všedná, dospelá. Ani to, ani ono.
Porodila dcéru. Manžel sa tešil, ale odťažito, akoby dieťa bola nová polička z IKEA.
Po piatich rokoch sa rozviedli.
Už nemohla žiť v „močiari“. Tak to volala.
Nie pre citrónovú vodu, nie pre Chorvátsko, nie pre spomienky.
Jednoducho pochopila, že nudné manželstvo je klietka.
Nebola vták. Bola len žena. A chcela žiť. Nie len prežívať.
Ostala sama. S dcérou, s mačkou Micou a s pocitom, že život sa jej nepodaril.
Práca účtovníčky v malej firme, byt na hypotéku, auto, čo sa stále kazilo. Kamarátky sa roztratili, mama umrela, otca nepoznala. Dcéra. A Mica.
Citrónovú vodu nepila. A nič iné, čo by jej čo i len vzdialene pripomínalo tú prekliatu chuť.
V reštauráciách si dala kolu, džús, neperlivú minerálku. Všetkým hovorila, že má alergiu na citróny, aj na ich vôňu.
– Odkedy?
– Oddávna.
Nikto nepoznal pravdu. Pravda bola príliš hlúpa na ženu po štyridsiatke.
V skutočnosti sa bála vody. Citróna. Bubliniek.
A spomienok.
***
Jedného dňa sa pristihla, že si nevie spomenúť na jeho tvár.
Sedela v kuchyni, pila čaj a pozerala z okna. Dcéra si písala domáce úlohy, Mica spala na parapete.
A zrazu si pomyslela: Aký má nos? Rovný alebo s hrboľom? Aké oči? Hnedé alebo zelené? Aké vlasy? Tmavé alebo svetlé?
Nepamätala si!
Pamätala si len citrónovú vodu.
Jedného večera zašla do Lidla. Chlieb, mlieko, vajcia, krmivo pre mačku. A zrazu – na poličke s nápojmi – ju uvidela. Citrónovú vodu. Takú istú ako v Splite. Rovnakú žltú etiketu s citrónom prekrojeným na polovice. Rovnaké bublinky, čo vo vnútri tancujú.
Vzala fľašu do rúk. Podržala ju. Odložila. Odišla. Vrátila sa. Vzala ju znova.
– Pani, beriete si to? – spýtal sa mladý muž v pracovnom odeve, ktorý vyskladával škatule.
– Nie, – odpovedala a odišla.
Celú cestu domov myslela na vodu. Na neho. Na Chorvátsko. Na to, aké hlúpe je báť sa niečoho, čo už dávno nie je.
V noci nespala. Ležala na gauči, pozerala do stropu, počúvala, ako sa dcéra v izbe prehadzuje. Prišla Mica, ľahla si jej na hruď a priadla. Ticho.
Zrazu vyskočila, prehodila si cez plecia bundu, obula papuče, schmatla kľúče a vybehla von.
V Lidli si kúpila tú citrónovú vodu. Jednu fľašu. Nič iné.
Vrátila sa domov, vošla do kuchyne, vytiahla pohár. Najobyčajnejší, tvarovaný, bez vzoru. Zhlboka sa nadýchla. Otvorila fľašu. Ozvalo sa zasyčanie a bublinky sa dostali na slobodu.
Naliala si pol pohára. Privoňala. Voňalo to Chorvátskom. Morom. Mladostou. Bolesťou. Tým západom slnka, keď povedal, že to je chuť lásky.
Napila sa.
A… nič sa nestalo.
Nevrátili sa spomienky, nenatískali slzy, srdce sa nezovrelo. Bola to len perlivá voda s citrónovou príchuťou. Celkom obyčajná.
Dopila ju, fľašu hodila do koša, pohár umyla a postavila do odkvapkávača. Ľahla si a po prvý raz za mnoho rokov zaspala bez tabletiek na spanie.
Ráno sa zobudila s úsmevom na tvári.
– Mami, čo je s tebou? – všimla si dcéra.
– Nič.
– Si divná.
– Som normálna. Len som sa vyspala.
Celý deň sa mala dobre. Nie ako obyčajne: ráno ťažoba, na obed únava, večer odpor k ľuďom.
Dnes bola ľahká. Slobodná. Akoby zhodila ruksak, ktorý na chrbte nosila vyše desať rokov.
Večer si kúpila ďalšiu známu fľašu. Vypila ju. Usmiala sa.
– Smiešne, – povedala si. – Čoho som sa bála?
Pochopila, že citrónová voda nebola jej nepriateľ. Nepriateľ sedel v jej hlave. A stále jej šepkal: „Nepi, lebo si spomenieš, nebudeš môcť zabudnúť a budeš zase trpieť.“
A teraz? Napila sa a ostala celá. Ba čo viac, úplne pokojná a šťastná.
Zabudla.
O týždeň sa stretla s kamarátkou Kvetkou Vargovou. Kamarátili sa už z vysokej školy.
– Kvetka, ja zase pijem citrónovú vodu, – povedala.
– Čo? – zakedala sa kamarátka.
– Skoro každý deň.
– A alergia?
– Žiadna alergia nebola.
– A čo teraz?
– Teraz som slobodná.
– Nechceš mu napísať?
– Načo?
– Možno si ťa pamätá, možno ťa stále ľúbi.
– Nech si pamätá. Ja som zabudla.
Vybrala si zabudnúť. Teraz citrónová voda nie je o minulosti. Je o živote, ktorý ide ďalej. Napriek všetkému. Alebo vďaka tomu.
