Volám sa Miloslava. Mám päťdesiatpäť rokov, boľavý chrbát, dve dospelé deti a starú žltú Škodu Fabiu, ktorú som si kúpila na dlh, aby som mohla jazdiť cez aplikáciu ako taxikárka.
Vyštudovaná ekonómka, celý život v účtárni v továrni na okraji Bratislavy. Potom továreň šliapla na brzdu, oddelenie zrušili, zdvorilo ma poprosili na oddych. Oddych od výplaty, od roboty, od pocitu, že ma niekto potrebuje.
Dostávam invalidný dôchodok štyristo eur mesačne. Z toho platím byt, lieky, trochu jedla. Môžem buď žiť, alebo sa liečiť. Deckám som o tom nehovorila. Myslia si, že som fajn zabezpečená.
Syn, Miloš, tridsaťdvaročný programátor, žije v dvojizbaku na hypotéku, stále zavalený deploymi a sprintmi. Dcéra, Zdenka, dvadsaťsedem, robí v kozmetickom salóne, býva s kamarátkou, naveky v dlhoch kvôli nechtom a mobilom.
Prvý týždeň po výpovedi som bola ako v hmle. Potom mi do oka padol inzerát: Partnerský taxi park, flexibilný čas, zárobok od Poviem si: prečo nie? Vodičák mám tridsať rokov, jazdiť viem, nepijem.
Zobrala som úver, kúpila staršiu Fabiu a pripojila sa do systému.
Mama, ty vážne chceš taxikáriť? Zdenka zamračila čelo, keď zbadala ten žltý maják na streche. Veď si žena! Budú sa ťa dotýkať opití.
Mama, načo sa tak zosmiešňuješ? Miloš zakrútil hlavou. Povedz úprimne, potrebuješ prachy? Môžem ti sem-tam niečo prihodiť
Netráp sa, chcem si zarobiť sama, povedala som pokojne.
Len si vymenili tie pohľady, akými deti uprene pozorujú zvláštnosti svojich starnúcich rodičov. Čo už
Nočný Prešporok je iný svet. Cez deň som bývalá účtovníčka s boľavým krížom, v noci len bezmenný šofér, ktorému cudzí ľudia odhaľujú cudzí smútok. Jazdím opatrne, nehrám rádio, nechcem sa vnucovať do rečí. Každý rozpráva do tmy: hádky cez reproduktor, šepot už cestujem, tícha tichosť.
Raz, na jeseň, polnoc už za rohom. Objednávka od Eurovey, cieľ Dúbravka, dvadsať minút okruhom.
Pristavím auto. Nastúpi vysoké dievča v dlhom páperovom kabáte s kapucňou, tvár zahalená, len nos červený od zimy.
Dobrý začnem.
Prosím vás, rýchlo, zahundre ona, ani nezdvihne hlavu. Hlas roztrasený od plaču.
O chvíľu jej zvoní mobil. Na displeji: Mama. Zamračí sa, ale prijme.
Ahoj.
No čo, dcéra, si na mieste? zo slúchadla chrapľavý ženský hlas, ustatý.
Už idem odvetí dievča ticho. Mama, ja
Zasa reveš? matka ju preruší podráždene. Koľkokrát som ti hovorila, že si mala porodiť, kým si mladá! Lenže ty, len tá tvoja kariéra Teraz s bruchom už nikoho nebudeš zaujímať
Mama, čakám dieťa, ale jeho otec povedal, že to nechce riešiť šepne dievča. Môžem prísť k tebe?
Ku mne? matka sa uškrnie. To si mala rozmyslieť, kým si sa motala po jeho podnájme. Ja mám svoje plány. Ja chcem ešte žiť, nie pestovať tvoje bábätko
Stisla som volant do biela. Chcela som sa zapojiť, ale bola som ticho.
Mama, mne už neostáva kam ešte tichšie zašepkala.
Rob ako chceš, matka treskne. Hovorila som ti: chlapi odchádzajú, matka je len jedna. Ale ty si si vybrala chlapa. Tak sa drž jeho. Zavolaj, keď sa upokojíš.
Telefon sa odpojil. Len rachot klimatizácie škrtil ticho v aute.
Nevydržala som.
Dievča šepla som. Neuraz sa, som cudzia. Ale na zastávke spať nebudeš.
Strhla sa, zdvihla oči opuchnuté, maskara stečená. A ja v nich zrazu uvidela Zdenku. Presne tú, sedemnásťročnú, keď ju opustil prvý frajer, a ja som s ňou do rána sedela v kuchyni, a hovorila, že svet sa nespadol.
Máš komu zavolať, okrem nej? jemne sa pýtam.
Nie, vydýchne. Prišla som náhle študovať, bývam s dvoma babami, vyhadzujú ma. On povedal, že to nezvládne. Mama veď ste počuli.
Blížime sa k paneláku, žlté svetlá v oknách, lesknúca sa dlažba po daždi.
Stavím sa, nezastavím jazdu.
Počúvaj, navrhujem niečo, poviem, nechápuc tomu sama. Vybehni si hore, vezmi si svoje veci a poď späť. Ja čakám.
Prečo? preľaknuto sa pýta.
Lebo mám doma voľnú izbu. Syn i dcéra už bývajú sami. Posteľ, skriňa, rýchlovarná kanvica sa nájde. Nechcem od teba peniaze. Ale mám jednu podmienku.
Akú?
Ráno zješ poriadne raňajky. A začneš myslieť na seba, nie na tých, čo ťa len využívajú.
Pozerá na mňa a zrazu si tvár prikryje dlaňami, ticho plače. Inak ako predtým, nie od zúfalstva, ale vyčerpania.
Ráno na sporáku dve panvice, pečiem palacinky. Cítiť kávu, pečené cesto, z kuchyne je domov.
Volá sa Mariana, dvadsaťdva rokov. Sedí v mojej froté pyžame, veci v igelitke pri dverách, ťahá rukáv, akoby nechcela pošpiniť cudzie.
Vy sa nebojíte? pýta sa nesmelo. Že vás podvediem, okradnem, využijem
Vieš, čo všetko ja v noci vypočujem v aute od opitých? uškrniem sa. Pokrytci neplačú až do chrapotu.
Pomohla som jej: dohodli sme návštevu u gynekologičky, zistili jej nároky, pozreli dávky a privýrobky. Bola bystrá, skončila tretí ročník ekonomickej, plánovala materskú a externé štúdium.
O týždeň som sa konečne priznala deťom: mám podnájomníčku.
Videohovor. Na obrazovke Miloš pred monitormi, Zdenka s obočím ako maľované.
Mama, ty si neskutočná uškrnula sa Zdenka. Zobrala si domov neznámu tehotnú? Nebojíš sa?
Nie je to bezpečné, Miloš zvážnel. Vieš, koľko je podvodníkov Máš aspoň zmluvu?
Nie, povedala som. Ale mám niečo dôležitejšie. Dievča, ktorému dali ulicu za to, že chce porodiť.
Nahnevane si vymenili pohľady.
Takže my sme zlí deti, hej? Zdenka vypenila. Lebo my nemáme také problém, ale ty radšej hraješ Matku Terezu, ako nám povedať, že ti je ťažko?!
Zdenka, aspoň raz si sa spýtala, ako žijem ja? pokojne sa spýtam. Nie ako tvoj bankomat či šoférka, ale ako človek.
Po tom rozhovore ticho. Dva týždne.
A potom prišlo niečo nečakané.
V sobotu ráno sa ticho otvoria dvere a stoja tam moje deti. S taškami. S kyticou. S takým tým výrazom pre niečo dôležité.
Mariana práve ohrievala vodu. Zľakla sa:
Môžem ísť preč
Netreba, poviem. Zoznámte sa. Mariana býva so mnou, kým dá dokopy svoj život.
Zdenka pozorne na jej brucho, Miloš na jej oči.
Dobrý, zamrmle Miloš. Mama, môžeme sa porozprávať?
Sadneme si v kuchyni.
Počúvaj, začne Miloš, gúli sáčok. Chápeme Neboli sme príliš vnímaví. Ty si vždy vravela, že to zvládneš.
A keď sme počuli, ako sa s ňou rozprávaš, pridala Zdenka, kývla na Marianu. Zobrala som ti mobil, keď si odišla, a zapla hlasný odposluch. Slyšali sme, čo si jej hovorila že si na ňu pyšná len preto, že sa drží. Že nie je sama. Kedy si nám také povedala?
Mlčala som. Netušila som, že počúvali.
Takže Zdenka vydýchne. Rozhodli sme sa. Nebudeš len služba. Ak chceš byť taxikárka o.k. Ale aspoň platíme za byt. A normálne ti oslávime narodeniny. Budeme ťa počúvať. Nie len si sťažovať.
Miloš prikývol:
A zajtra ti donesiem zimné gumy. A kameru na palubku. Ty si síce superhrdinka, ale šofér je každý trol.
Pozerala som na nich vedela som, to nie je rozprávkové premenenie na dokonalé deti. Budeme si liezť na nervy, pohádať sa, zabudnúť. No niečo sa pohlo.
O tri mesiace Mariana porodila dievčatko. V prepúšťacej správe bolo moje meno. Stála som na východe, moje ruky sa triasli, ako som naciapavala kúsok deky, a deti mi škerili za chrbtom.
Zdenka držala autosedačku, Miloš kopy tašiek.
Pozor, hlavička! dirigovala Zdenka.
Naštudoval som, hundral Miloš.
Večer v kuchyni: ja, moje dve dospelé deti, Mariana a malý úľ v kočíku. Tlačenica, smiech a správnosť.
Niet nijakého bežného happyendu. Stále jazdím taxíkom noc čo noc lebo mi robí radosť byť potrebná aj inak ako babka. Chrbát stále vrčí. Deti občas znovu zabudnú, opäť sa uzavrú do seba. S Marianou prežívame malé obavy, že dieťa vyrastie bez otca.
Ale niečo je iné. Keď ona v noci šepne do mobilu mama, už nemôžem, na druhej strane je vždy niekto. Raz ja. Inokedy Zdenka. Raz-dva Miloš, čo sa už naučil meniť plienky a nocovať s dieťaťom.
A ja som pochopila: niekedy, aby tvoje deti zazreli v tebe človeka, musíš najprv podať ruku úplne cudziemu dieťaťu. Pozerajú sa na to, a pochopia: tá láskavosť, čo rozdávaš iným, mohla byť aj ich vlastná. Stačilo načas podať ruku tebe.
Poučenie: často z rodičov spravíme kulisu taxík, kuchyňu, podporu , zabúdame, že majú bolestí, úzkosti, sny. Cudzím nešťastím sa im priznáva ľahšie než vlastným. Ale keď raz rodič zvolí nie ticho, nie utrpenie, ale žitie deti majú šancu dospieť a vidieť v ňom skutočného človeka.
Čo myslíte, urobila Miloslava správne, keď pustila do bytu neznámu tehotnú, namiesto toho, aby zas hrala hrdosť pred svojimi deťmi, alebo to bolo priveľmi riskantné a nezodpovedné?
