Čo si myslíš o skorých ranných telefonátoch? Takých fakt skorých.
Posledné dni mi začala švagriná volať o piatej ráno. Ani manžel nebol ušetrený, jeho sestra mu volala tiež. Ledva som otvorila oči. Ten ich hlad po pozornosti bol úplne bez hanby.
Keď som konečne zdvihla, hneď na mňa vyleteli:
– Ešte stále spíš? Odchádzame už pred jedenástou kvôli dôležitej veci. Dávaj pozor na deti. Už sú pod vaším plotom.
Ani som nestihla povedať ani slovo a už zložili.
Len som neveriacky pozerala na manžela. Čo tie deti ráno pred našou bránou robia, preboha?
Manžel sa obliekol, vyšiel von a naše dva jazvečíky brechali tak, že ich bolo počuť hádam až na druhom konci dediny. Naozaj, pred bránou stáli traja naši malí synovci. Ostali sme ako obarení.
Zobrali sme deti dovnútra a začali volať ich rodičom, že čo sa deje. Dostali sme odpoveď:
– Vy snáď tie deti ani nemáte radi? Ani im nekúpite nič, nedáte im darček, tak aspoň s nimi strávte čas. My máme dôležité povinnosti. A vy si môžete napraviť reputáciu u vlastných detí.
Boli sme fakt mimo. Najmladší mal ledva rok a nikto mu ani riadne plienku nepribalil, nieto ešte jedlo.
Chvalabohu, v Ružomberku máme nonstop Tesco, tak manžel volal taxík a bežal kúpiť všetko, čo deti potrebujú. Predsa ich nenecháme o hlade.
Bol to s nimi riadny boj. Deti neposlúchali, nechceli spať, stále plakali. Chápala som ich kto by mal náladu po takom škaredom zobudení?
Rodičia si pre nich došli až okolo tretej poobede. A to len preto, lebo sme im stále volali, nech sa už uráčia. Fakt, cudzie deti sú hotový záväzok.
Ešte nám vynadali, že sme kúpili zlé plienky a zle vybrané jedlo. Samozrejme, nákupy si všetky zobrali domov.
Teraz fakt nevieme, čo robiť, aby sa to už nezopakovalo. Mám trochu stres, že raz vstanem a zas tam budú stáť najmenší pod bránou o piatej ráno. Ešte stále ma z toho mrazí, keď si na to spomeniemAle tentoraz sme boli pripravení. Večer pred spaním sme na bránu zavesili cedulku: Pre deti: odber možný až po východe slnka a len s priloženým balíčkom starostlivosti! A pod dvere sme potiahli bezpečnostný zámok, akoby bolo Vianoce aj Halloween naraz.
Najbližšie ráno bolo ticho. Jazvečíky spokojne chrápali, manžel aj ja sme sa zobudili s pocitom, že svet je znova v poriadku. Deti pred bránou žiadne. Telefón bol ticho, až podozrivo ticho. A ja som si v kuchyni konečne v kľude urobila voňavú kávu a naliala ju do najväčšieho hrnčeka, aký som našla.
Možno nás nečakajú pokojné Vianoce, možno švagriná zase vymyslí nejakú šlamastiku. Ale dnes, keď mi prvýkrát po týždni nevnikol pod plot žiaden malý výsadkár, som mala pocit, že aspoň na chvíľu je všetko možné zvládnuť s kávou, manželom, dvoma jazvečíkmi a poriadnou dávkou humoru.
A keby sa predsa raz ráno objavili deti s batôžkami pred bránou? Tak im podáme raňajky rovno cez plot a k tomu pre rodičov pribalíme aj našu vlastnú zoznamku úloh. Lebo kto ráno vstáva, tomu svet patrí… a kto druhým vtláča deti do rúk, tomu patrí aj agenda!
