„Viliam, prepáč mi,“ povedala a jej hlas bol iný – pokojný, ale nejako nový. „Nemohla som inak.“
„To nie je možné! Ty si sa zbláznila, Alžbeta!“ Viktor hodil na stôl zväzok kľúčov, cinkli o keramický pohár s koláčikmi. „Zdenka by tak nikdy neurobila! Určite by zavolala!“
„A čo ti hovorím?!“ Alžbeta Gregorová vstala z pohovky, šatka sa jej skĺzla zo sivých vlasov. „Včera večer išla do lekárne po tvoje lieky na tlak, a hotovo! Ako keby sa do zeme stratila! Celú noc som nespala, volala som po nemocniciach, na políciu som podala hlásenie!“
Viliam sa ťažko posadil do svojho obľúbeného kresla, prešiel si rukami po tvári. Žena jeho sestry bola vždy nervózna, ale teraz vyzerala úplne zle – oči červené od bezesnej noci, ruky sa jej triasli.
„Betka, upokoj sa. Možno zašla ku kamarátke? Pamätáš, ako minulý mesiac ochorel vnuk Zuzane Michálkovej, tak Zdenka s ňou celú noc sedela?“
„Už som všade volala!“ vzlykla Alžbeta. „Ku Zuzke, ku Katke zo susedného vchodu, ku Darine z práce. Nikto ju nevidel! Viliam, ona predsa nikdy nezmizne bez slova!“
Bola to pravda. Zdenka Gregorová, Viliamova sestra, žila pravidelným, predvídateľným životom. O siedmej ráno raňajky, potom práca v detskej ambulancii, kde dvadsať rokov pracovala ako sestrička. Večer nákupy, varenie večere, televízia. O víkendoch upratovanie, prádlo, občas návšteva u Alžbety na čaj a susedské klebety.
„A pýtala si sa v lekárni?“ Viliam vstal, pristúpil k oknu. Na dvore sa hrali deti a niečo mu na tom prišlo nesprávne. Ako sa môžu hrať, keď Zdenka zmizla?
„Samozrejme, že som sa pýtala! Farmaceutka Eva hovorí, že ju videla okolo ôsmej večer. Zdenka kupovala tvoje lieky a ešte niečo proti kašľu. A potom…“ Alžbeta bezmocne rozložila ruky. „A potom ju už nikto nevidel.“
Viliam mlčal, snažiac sa rozpamätať na včerajší večer. Večeral sám, lebo Zdenka povedala, že len skočí do lekárne. Obličala si svoj modrý kabát, ten, čo kúpila minulý rok na výpredaji, vzala kabelku a kľúče.
„Hneď som späť, Vilko,“ hodila z chodby. „Pozri na boršč, aby neprihorelo.“
To boli jej posledné slová v tomto byte.
Viliam čakal do deviatej, potom do desiatej. Boršč sám vypol, večeral studenú večeru, pozeral správy. O pol jedenástej sa začal naozaj obávať, ale povedal si, že sestra zašla ku známym a zabudla na čas. Stávalo sa to zriedkavo, ale stávalo.
Ráno ho zobudil telefón od Alžbety.
„Viliam, Zdenka u teba neprespávala?“ spýtala sa rozrušene.
„Akože u mňa? Veď býva doma,“ nechápal Viliam.
„Tak ona sa domov nevrátila! Posteľ neporušená, taška s dokumentmi na mieste. Myslela som si, že možno zašla k tebe neskoro a ostala u teba…“
Až vtedy Viliam pochopil, že sa stalo niečo vážne.
„Počuj, Betka, a čo keby… no, zoznámila sa s niekým?“ navrhol neisto. „Zdenke je predsa len štyridsaťsedem, ešte je mladá žena.“
Alžbeta frfla:
„Ale no tak! Tvoja sestra po rozvode s Jozefom mužov ani neznáša. Koľkokrát som ju presviedčala – choď na tancovačku do kultúrneho domu, zoznám sa s niekým slušným. A ona stále svoje – nemám čas, práca, únava.“
„Ale ľudia predsa nemiznú len tak!“ Viliam cítil, ako mu v hrudi rastie úzkosť. „Niečo sa muselo stať.“
„Presne tak, niečo sa muselo stať!“ Alžbeta ho chytila za rukáv. „A čo ak ju okradli? Čo ak prepadli chuligáni? Pamätáš, ako minulý mesiac Márii z ôsmeho vchodu vyrvali tašku?“
„To by ju priviezli do nemocnice alebo na políciu. Hovoríš, že si všade volala.“
„Volala, volala! A vieš, čo mi povedali? Že dospelý človek má právo ísť, kam chce! Že hlásenie o pohrešovanej sa môže podať až po troch dňoch! Tri dni, Viliam! A čo ak…“
Alžbeta nedopovedala, ale Viliam pochopil. Obaja mysleli na to najhoršie.
Zavolali na dvere. Alžbeta sa vrhla otvárať, v očiach jej zasvitla nádej.
„Zdenka?!“ zvolala, trhajúc zámkom.
Na prahu stála suseda teta Mária z prvého poschodia, v ruke vreckovú tašku.
„Alžbeta Gregorová, čo sa stalo? Počula som vás v noci, plakali ste… A teraz hlasy…“
„Zdenka zmizla,“ stručne odpovedala Alžbeta. „Včera večer odišla a nevrátila sa.“
Teta Mária zľaknuto vykríkla, polo
