A keď vyrastiem, budem víla!
Tamička, a prečo práve víla?
Lebo to chcem!
Tamara zoskočila z matkinho lona, kde ju akurát všetci vyobjímali k piate narodeninám, a nadulo sa v kytici jej šifónovej sukničky.
Mami, víly sú pekné a múdre! A vedia všetko! Aj ja to dokážem!
Samozrejme, že dokážeš! Lucia sa natiahla, aby objala dcéru, no Tamara sa vyšmykla, roztočila a skočila stranou.
A torta?
Už bude! Zatiaľ sa pohráš s deťmi, dobre? Potom ťa zavolám.
Dobre!
Keď Lucia sledovala, ako sa Tamarke vlnia ťažko natočené kučery, pousmiala sa:
Tá moja je taká cieľavedomá! A múdra! Veď ktorá päťročná vie tak jasne povedať, čo chce? Dokážem všetko!
Hlavne v nej tú vieru nezlomiť! prikývla jej najlepšia kamarátka, Mariana. Niekto to od dieťaťa počuje a hneď: Musíš sa držať pri zemi, bude to dlhá cesta… Ale treba veriť deťom a ony to zvládnu. Viem to! Keď moja Karolínka prvýkrát vošla do modelovej akadémie…
Karolínka tvoja je hotový poklad! mávla rukou Lucia. Dievčatá, pomôžete mi? Je čas rozkrojiť tortu. Hravo sa otočila v lodičkách a zamierila do kuchyne.
Vo veľkom dome znela kakofónia detských hlasov. Podlaha bola pokrytá pestrofarebným konfetami a kúskami rozprasknutých balónov. Rozstrapkaná kytica tulipánov ležala v rohu; Lucia zamračene prešla okolo. Kvety doniesla jej mama Veronika ako gratuláciu vnučke. Teraz tu s nimi bývala, no kedysi chodievala k Lucii iba zriedka, radšej mala svoju domácnosť.
Nejako sa tu necítim, dcéra. Bojím sa, že niečo rozbijem. Na mňa je tu až prepychovo.
Mami, čo špekuluješ! rozčuľovala sa Lucia. Prepychové akurát toľko, na čo sme si obaja s Michalom zarobili! Robíme dni a noci. Môžeme si dopriať.
Aj tak najradšej ostanem doma.
Ako chceš, pre mňa je najdôležitejšie, že je Tami v poriadku.
Veronika opatrovala vnučku od jej narodenia.
Nemám čas, mama… Lucia si narýchlo nahodilá make-up pred odchodom do firmy. Keby zastanem, môžem zabudnúť na všetko, čo sme s Michalom vybudovali. Toto je doba: naháňačka! A sú to nielen moje peniaze, ale aj životy ľudí, čo na mňa spoliehajú. Ale hlavne tam je budúcnosť Tamary.
Je si istá, že jej nie je dôležitejšie, aby pri nej bola mama, kým je ešte maličká?
Mami, už s tým nezačínaj! Nikto iný ako ja sa o Tamarku nepostará, keď nie ja?
A Michal?
No prosím ťa! Jasné, že bude. Ale je chlap Dnes tu je, zajtra možno nie, keď nájde inú. A čo potom?
Odkiaľ máš také myšlienky, Tamara? neveriacky povzdychla Veronika. Má niekoho?
Ani neviem! Mala som kedy zisťovať? Možno aj hej. Po tom tehotenstve mi ušla celá realita. Musím to dobehnúť, mami. A ty mi s tým pomôžeš, však?
Samozrejme. Veronika prezerala vnučku nad postieľkou. Je taká maličká Ty si bola väčšia.
A čo? Maličká, no vyrastie.
Tamara bola vždy slabšia, často chorávala. Prechladnutia sa striedali tak často, že Veronika už nepanikárila, ale rutinovane volala svojej detskej lekárke. Lucia na takéto veci čas nemala.
Mama, nemá štyridsať horúčku! Vyliečte ju, mám poradu.
Tamarka, celá horúca, objímala babkin krk a ticho fňukala.
Neboj, zlatíčko moje, uvarím ti ovocný čaj, vyspíš sa a prejde to. Chceš rozprávku?
O víle?
Ale aj o nej môže byť!
Áno!
Krásnu obrázkovú knihu Tamarke priniesol otec zo služobky v Londýne.
Mišo, ale je po anglicky! Veronika listovala stránky.
A čo? Aspoň si zvykne na druhý jazyk. Veď si učila na univerzite Detská kniha ťa hádam neodrovná.
No to nie ale asi začneme s angličtinou skôr, než som plánovala.
Hodiny pri vnučke, jej radosti i malé trápenia, naplnili celý Veronikin život. Bola za to vďačná. Konečne mala zmysel, kvôli ktorému stálo za to ráno vstať.
Posledných desať rokov, odkedy Lucia skončila univerzitu a vydala sa, prešli pre Veroniku v hmlistom opare. Luciu videla málokedy, vždy nemala čas. Tak si Veronika odvykla prosiť o stretnutia. Smutno spomínala na časy, keď jej Lucia ako dievča rozprávala na kuchynskej taburetke najnovšie zážitky, vdychujúc mätový čaj. Lucia bolo pre Veroniku všetkým.
Luciu mala veľmi mladú sotva 19-ročná, z rýchlej svadby s vysokoškolským spolužiakom nebolo šťastie pre nikoho. Po roku sa rozišli, Lucia zostala ako jediný pripomienka neuveriteľného citového uragánu. Keď mala Lucia dva, Veronike ochorela mama, a nasledujúcich dvanásť rokov bol pre Veroniku čistý horor ležiaca mama, dieťa vyžadujúce pozornosť Kedy myslieť na iné? V zrkadle, keď sa odvážila pohliadnuť, sotva nachádzala prívetivú tvár, ale Luciu už príroda obdarila výraznými lícnymi kosťami i očami, na ktoré nikto nezabudol.
Čo ona mala len ako náznak, Lucia mala vo veľkom krása, šikovnosť! Veronika dala dcére všetko tance, hudba, cudzie jazyky. Do Luciinej matury s čistým svedomím hovorila, že lepšie sa dcéru vychovať nedalo. Jediné, čo ju trápilo Lucia bola tvrdá v presadzovaní svojej vôle. Nikoho nenechala uraziť ju bez odvety, vždy si stála za svojim, niekedy aj na úkor celej rodiny.
Mami, tie topánky potrebujem. Bez nich nejdem na pohovor. Musím dobre vyzerať!
Veronika siaha na peniaze odložené na dovolenku a všetko jej dá. Veď more počká, hlavná vec je dcérin úspech.
Svadba s Michalom bola vrcholom Veronikinej snahy. Cez slzy šťastia sledovala krásnu nevestu po boku ženícha vo vyzdobenom sále bratislavského hotela. Michal sa jej síce od prvej chvíle nepozdával, niečo nesedelo Ale Lucia rozhodla.
Mama, tento sobáš nie je len o citoch. Máme aj dohodu. To je dôležité. Sobáš z rozumu je pevnejší než poblúznenie.
Myslíš si?
Áno!
Dohoda? A aká?
Plnoprávni partneri. Od svadby. Na jeho majetok dotiaľ nesiaham. Odo mňa chcú hlavne jedno.
Čo?
Porodiť syna. Potom sa dohoda prehodnotí v môj prospech.
Je to zvláštne
Ale je to moderné. Časy sa menia, menia sa aj vzťahy.
Hlavné je, aby si bola šťastná
Aj budem!
O tejto téme už nehovorili. Lucia hneď spadla do podnikania otvoreného Michalom, a medzi tým bojovala s vlastným zdravím.
Príchod Tamary Luciu prekvapil.
A kde sú tie všetky najnovšie výskumy?! frfľala, skladala modrú deku, keď sa chystala na syna. Trikrát mi povedali, že bude chlapec! A kde je? Vyzerá táto za chlapca?
Dcérka, a čo je dievča zlé?
Nie, len Nečakala som. A momentálne nemám čas
Bude aj syn, Lucia. Trošku neskôr.
Dúfam
Ale niečo sa zadrhlo. Lucia lietala po lekároch, no nič nové. Po viacerých klinikách iba krútila hlavou.
Neviem viac, mami. Skúsila som všetko.
Možno sa lepšie sústreď na dieťa, ktoré už máš
Mama!
Čo som povedala? Tamara je už štyri, takmer päť. Skvelé dieťa. A kto povedal, že otec by mal mať len syna? Ste rozumné dievča. Preorientujte vašu dohodu.
Lucia zamyslene kývla.
Potom musí byť Tami doma.
Lucia
Nediskutujem. Príliš veľa času trávi u teba!
Ale už si zvykla!
Kto hovorí, že si musí odvyknúť? mávla Lucia rukou. Pekne kreslí, treba ju prihlásiť aj na výtvarný krúžok.
Chodí k pani učiteľke už rok Veronike sa tisli slzy.
Nerob tragédiu, mama. Budeš pri nej. Opatrovateľku nechcem, keď mám babku! Nech bude tvoj šofér i potrebná pomoc. Ale k nám sa sťahovať nemusíš, máme veľa miesta.
Nie. Nie je to dobrý nápad. Ale s Tamarkou chcem byť ako doteraz.
Život zariadil svoje opravy. Prvá Tamiina horúčka po rodičovskom oznámení o nových pravidlách prinútila Veroniku naťahovať papuče u Lucie.
Mama, tu je všetko, miesto, pohodlie. A dieťa pri tebe.
Veronika si obzerala izbu, kde už bývala týždeň, a prikývla.
Veď hej
Snažila sa sústrediť len na vnučku, nevšímať si, čo sa deje v dome hádky, tiché napätie medzi Luciou a Michalom. Tamarka, vždy trošku rozstrapatená, pobehovala po izbách.
Babka, tu je oveľa viac miesta! krútila sa Tamara po obývačke. Môžem mať psa?
To sa spýtaj svojich rodičov.
A prečo? Veď je to aj tvoj dom!
Nie, to je dom tvojich rodičov. Ja som pani iba vo svojom byte.
Ani zakázať nemôžeš?
No, pohár s mliekom rozliať môžem zakázať… Ale psa povoliť nie.
Jasné!
Tamarka si sadla na zem, Veronika s obavou spozornela. Takto vyzerala Lucia, keď sa rozhodovalo niečo zásadné.
Porozprávam sa s otcom! Tamara sa zdvihla.
Rozhovor sa uskutočnil večer. Tamara vošla do pracovne a nebrala ohľad na otcove znudené čo je?.
Máš ma rád?
Michal zmätene pozrel na rozpačitú dcérku stojacu v strede miestnosti. S Tamarkou trávieval minimum času.
Samozrejme. Každý rodič má rád svoje dieťa.
Každý ma nezaujíma. Ty ma máš?
Čo chceš? Novú Barbie?
Nie! zamračila sa Tamara. Chcem psa.
Robotického?
Obočie Tamary letelo až k ofinke.
Prečo robota? Nie. Živého psa.
Michal si povzdychol.
Akého veľkého?
Nemusí byť veľký, hlavne dobrý.
Keď si vyberieš, budeš mať psa.
Lucia z toho nadšená nebola. Hádali sa večer za zamknutými dverami, netušiac, že Tamara počúva na chodbe.
Nie je to hračka! Dieťa sa má všetko naučiť. Pes je zodpovednosť.
Je tu tvoja mama. Máme gazdinú. Priplatím. Kde dieťa, tam aj psík. Aspoň budú spolu vonku, zdravšie.
A veterinár, preukazy, starosť?
Koľko je veterinárov v Bratislave?! Alebo nech vezmú orieška. O čo ti vlastne ide? Takéto prianie splniť môžem.
Nie je to drobnosť, je to princíp. Všetko a hneď to je zlý zvyk!
Je to moje dieťa. Prečo by nemohlo dostať, po čom túži?
Lucia mlčala. Tamara sa odsunula od dverí. Vedela, že psa dostane.
Malého špica priviezli Tamarke do týždňa. O ďalšie dva mesiace sa s Veronikou vrátila do jej bytu. Lucii bolo akosi zle, ráno mlčky vypila kávu a na celý deň zmizla. Veronika nechápala.
Babka, čo jej je?
Poviem ti neskôr. Mama ti to vysvetlí. Veronika hladkala vnučku i psa.
Prečo máme znova bývať u teba? Alebo to len na dva dni?
Nie, zlatko, teraz to bude na dlhšie…
Ani Veronika nevedela viac. Keď Lucia pár dní po Márkiných narodeninách prišla s cestovnou taškou, bolo jej všetko jasné.
Zbaľ sa, mama. Ideme preč. A zbaľ aj Tamare veci. Nestíham.
Veronika ustúpila, keď videla dcérin pohľad.
Dobre, za polhodinu sme pripravené.
Večer Lucia sedela na kuchynskom gauči, podvinuté nohy, oči stĺpikom do steny. Veronika jej postavila šálku čaju na stôl.
Nepýtaj sa, mama. Rozvádzame sa.
Veronika ticho zalapala po dychu a pozrela smerom k dverám Tamarka pozerala rozprávku.
Má inú. A syna…
Lucia schovala tvár do kolien, no keď k nej Veronika pristúpila, uvidela, že sa Lucia smeje.
Myslela som, že plačeš…
To by si chcela. Nevyšlo mi to…
Prečo Michal vymenil rodinu, Veronika nikdy nezistila. Stačilo jej, že rozvod prebehol bez nervov. O pol roka si Lucia kúpila vedľa Veronikinho bytu nový, prestavaný trojizbák a ich život pokračoval. Užší, menej pohodlný, ale aspoň poznateľný.
Tamara rástla talentovaná, tvrdohlavá. V ich domácej demokracii to znamenalo, že čo zaujímalo Tamarku, bolo sväté. Lucia vzdala akékoľvek limity; plnila jej každú moju rozmar, bez snahy o usmernenie.
Lucia, takto nemôžeš…
Čo odo mňa chceš? Bude z nej šikovná baba, vyberie si, obháji si, čo chce. To je pre život najdôležitejšie! Byť prvá sama pre seba.
Nesúhlasím s tebou. Je mi to ľúto…
Mňa to netrápi. Keby som bola viac sebecká, možno by bol Michal ešte pri mne. Rozmýšľala som na cudzích.
Ale keď dieťa nevidíš… vybuchla Veronika. Má aj potreby! Najhlavnejšia je mama!
Má teba.
To hej. Ale bolo by lepšie, keby mala aj teba.
Načo? Tak či tak počúva iba teba.
Pretože ja viem aj povedať nie. Ty nevieš.
Chcem, aby cítila, že vie všetko dosiahnuť. A nechcem jej zakazovať. Radšej kamarátka než Cerberus, nie?
Veronika iba rezignovane pokrčila plecami.
A keď raz nedosiahne, čo chce?
To sa nestane, lebo vie, čo chce.
Veronika viac neargumentovala. Lucia zostávala vo svojom, Tamara vo svojom. Vedela, že mama ju vždy podporí a babka, veď tá ju tiež ľúbi.
Lucia svoju dcéru v realite skoro nevidela, žila prácou. Raz za čas ju vzala nakupovať.
Musíš byť štýlová, aj keď ti príroda nedala viac. Dobré šaty, kozmetika budeš kráska. To si zapamätaj.
V tom Tami na mamu dala.
Spolužiačky závideli jej kozmetiku, nechápali, ako jej mama kupuje také drahé veci.
Pokožka je dôležitá. Čím ju rozmaznáš, to ti vráti. Uč sa.
Toto si vyhoď! Lucia vyberá z Tamičke lacnú špirálu. Dar podaromnici.
Veronika vnímala, ale vzdala sa; snažila sa temperovať Tamičkinu povahu málo úspešne. Po maturite Tamara šla na rovnako prestížnu fakultu na UK, ako kedysi jej mama s babkou. Nová etapa, noví ľudia Veronika ich nevidela, tak zistenie, čo sa s Tamarou deje, prišlo medzi poslednými.
Vydávaš sa? Za koho? rozkývali sa Veronike ruky, obľúbený hrnček spadol a roztříštil sa.
Vladislav Švec… Tamara sa vyšúchla na gauč. Ale veď je to len Vladko! Môj Vladko!
Kto je vlastne ten Vladko?
Učí na univerzite, ale nie mňa. Je ešte mladý, celkom fešák.
Že je Vladislav ženatý, sa Veronika neskôr dopočula od Lucie.
Ty to berieš tak chladno?
A prečo by ma mala trápiť jeho žena alebo decko? Ja chcem, aby bola Tami šťastná.
Lucia, kde som vás to stratila?
Čo je na tom? On nie je na vôdzke! Lucia jej podala vodu. Mysli na šťastie svojej vnučky…
A bude to šťastie? Veronika šmarila pohár o stenu.
Svadba bola studená. Vladislavovi rodičia neprišli, Vikto – Tamine otec žil už v Košiciach, s darom nového bytu. Lucia zariadila interiér Tamare to bolo jedno.
Mami, pozri na tie šaty! Chcem ich!
Tie sa volajú Víla.
Predavačka rozťahovala krabicu so závojom.
To je znamenie, Tami! Pamätáš, túžievala si byť vílou?
Áno! A teraz budem! Môj život bude rozprávka! Všetko bude!
Všetko bude… zopakovala Lucia, žmolila krehkú čipku závoja.
Veronika rýchlo opustila obrady, volala si taxík.
Necítim sa dobre, nechcem kaziť oslavu.
Pobozkala vnučku a kráčala k autu. Tamara sa točila pri manželovi, čakali, kedy vypustiť holubicu. Veroniku zamrazil zvláštny pocit Tamara mala v niečom tú nesmelú podobu bieleho vtáčika, driapaného zovretými prstami. Chcela sa vytrhnúť.
Čo môžem, Pane… Veronika si potichu povzdychla. Daj mi silu. Ešte ju budem potrebovať…
Tamara s manželom sa rozišla do roka. Takmer hneď po narodení dcérky. Novou Vladislavovou láskou bola Tamiina spolužiačka. Tehotná Tamara prišla na univerzitu a pristihla ich spolu. Vzala doklady a bežala domov.
Čo je? Lucia jej vyčítavo skúmala do očí. Hádala si sa?
Načo, mama? Tamara chladne triedila detské šatičky.
Lebo to je tvoje. Tak sa správne bojuje.
Bojuješ správne, keď dostaneš späť ranu? Ja vždy chcela všetko podľa seba Ale nemyslela som, aké je to, keď niekto iný chce tiež…
Čo tým myslíš?
Tá, čo bola predo mnou, isto tiež chcela manžela, otca k dieťaťu. A ja ako víla s rozprávkovou paličkou všetko vzala A teraz to niekto spravil mne.
Hovoriš hlúposti! Nikdy som neverila, že situácie zvládneš ako ublížené decko.
Už nie som dieťa, mami. Aj víliam padajú krídla…
Lucia mrmlala, Tamara už nepočúvala. Rozhodovala, čo ďalej.
Veronika balila veci, utierala slzy a opatrujúc pravnučku šepkala:
Nič sa neboj, zlatíčko! Mama je silná. Zvládneme…
Lucia sa k nim nepridala. Veronika nechala kľúče od bytu a poprosila len o kvetiny sa neboj, hlavne na seba dávaj pozor.
O niekoľko rokov v starom parku bola mladá žena s dievčatkom. Dcérka bežala, chytala mamu za ruku a v ruksaku vyhrabala prútik so zmačkanou hviezdou z alobalu.
Joj, ohla sa…
Čo to máš, Nika?
Kúzelnú paličku! Ako víla! Len je trošku krivá.
To nič! Tamara narovnala hviezdu, zamávala paličkou. Vidíš? Funguje! Nič sa nestalo.
Ako vieš, že to funguje? Nika otvorila ústa a sledovala mamu. Čo si si želala?
Aby sme boli zdravé a mali sa dobre!
Tak to nefunguje… zakabonila sa Nika. Babka je predsa v nemocnici.
Nie je, už je doma.
Naozaj? Nika poskočila.
Naozaj. Prídeme domov a bude na nás čakať.
Požičaj mi kúzelnú paličku! Ja chcem!
Odtiahla prútik z maminej ruky a zamávala ním. Čosi si pošepkala.
Čo si si želala?
Nepoviem!
Tak to neplatí!
Tamara sa zasmiala, prehrabla Nikine vlnky spod čiapky.
No dobre, aspoň jedno povedz! Čo si si želala?
Aby sme boli vždy spolu… Nika šepkala a Tamara si kľakla k nej.
Nika… Myslíš babku?
Dievčatko prikývlo.
Sľúbiť ti to nemôžem, nie som víla úplne. Ale budeme spolu, koľko sa len dá. A budeme sa mať radi, aj keď nebudeme vždy spolu. Keď si v škôlke, ja v práci, milujeme sa, však?
Nika prikývla a znova zdvihla prútik.
Tak ja si to želanie zmením, dobre?
Môžeš všetko, čo chceš!
Želám si, aby bola babka úplne zdravá, a aby sme boli spolu dlho Môžem tak, mami?
Tamara sa postavila, narovnala sukňu a vážne prikývla.
Musíš! Najlepšie želanie! A teraz poďme, ukážeme tvoju kúzelnú paličku babke. Aj ona si určite niečo želá. Veď je naozajstná víla.
Naozaj?
No jasné! Tá najlepšia na svete!
