Vo voľný deň som išla do veterinárnej kliniky dať psovi očkovanie. Zastala som sa v rade. Pohliadol na mňa starší muž, trochu ošumelý, no upravený, ktorý mi pripadal povedomý. Pozrela som sa pozornejšie – bol to sused, Jozef Kováč. Starý muž sa nervózne potuloval a volal veterinára. Pristúpila som k nemu.
„Čo sa stalo?“
„Psa zrazilo auto, zobral som ho priamo z cesty. Potrebuje urgentne operáciu.“
„Ocko, máte vôbec dosť peňazí?“
„Neviem, dcérka.“
Kováč začal prehrabávať vrecká. Našiel asi 35 eur. Zažiaril.
„To by malo stačiť. Nedávno som vykládal tovar, tak sa pár korún našlo.“
Pes, podľa všetkého chrt, úpenlivo kňučal. Vzdychla som som. Podľa stavu psa – zlomeniny nôh, aspoň 400 eur. Dobro oblečený muž, ktorý v náručí držal nesmierne drahého bengálskeho mačiatka, sa na nás obzrel.
„Dcérka, no predsa by som tú chudáčinu nenechal, no?“ Kováč pokrčil plecami. „Vždyť tam na ceste kričalo. A všetci len prechádzajú, ponáhľajú sa. A tu živá bytosť trpí. Zavolám manželke, Marte, ona má ešte nejakých 15 eur, donesie ich, len pre istotu.“
Muž s mačiatkom ma odtiahol bokom.
„Poznáte ho?“
„Býva v susednom dome. Mal trojnohú psíčku. Zomrela v pätnástich rokoch, ovčiarka. Tiež ju zobral ako zrazenú, pôvodní majitelia sa k nej nehlásili.“
„Rozumiem,“ odvetil muž a pristúpil k recepcii.
„Zavolajte chirurga a prijmite toho starého pána so zrazeným psom. Vyhotovte účet, ja zaplatím, z jeho peňazí si vezmite len toľko, koľko má. Ale nehovorte mu, koľko to stálo.“
Chirurga privolali. Účet vyšiel na 680 eur. 35 eur od Kováča, zvyšok zaplatil muž s mačiatkom – Peter Novák. Ja som dala psovi očkovanie a vydala sa domov. Kováč čakal pred operačnou sálou. Čas plynul, a zrazu ten chrt začal chodiť po okolí, buď s Kováčom alebo jeho ženou Martou. Kríval.
„Dobrý deň, Jozef Kováč.“
„Ahoj, dcérka.“
„Vidím, že pes vám ostal.“
„Áno, syn vypátral majiteľov. Ale povedali, že na výstavy už sa nehodí. Už ho nechceli. Nevadí, nejako sa už uživíme. Syn mu kúpil špeciálne krmivo a vitamíny. No a ja som si našiel prácu, ako vrátničím. Platia mi 480 eur. Nie je to zlé. Pomenovali sme ho Lucky.“
O dva mesiace neskôr ma opäť zanieslo do tej istej kliniky. Starý kocúr Felix ochorel. Čakali sme v rade. A vtom sa objavil Kováč. V náručí mal mačiatko, strašné na pohľad – poorezané a zamazané v smole. Nervózne sedel a prehrabával vrecká. Počítal drobné. Bolo ich málo, to bolo jasné. Zosmutnel.
„Vzal som ho tým zatrateným tínedžerom. Zviera mučili, rezali a poliali vriacou smolou. Odpor.“
„Chýba už len ten s bengálským mačiatkom,“ pomyslela som si.
Vtom sa otvorili dvere a dnu vošiel Peter Novák so svojím mačiatkom Rexom. Zahliadol Kováča, ktorý presúval drobné z dlane do dlane. Z mačiatka kvapkala krv a smola.
„To je osud!“ zvolal Peter Novák a zamieril k recepcii.
„Prijmite toho pána s mačiatkom, ja zaplatím,“ povedal.
Mačiatko odviedli na operáciu, Félixa na prehliadku a Peter Novák zaplatil za starého muža, kúpil potrebné lieky a odišiel. Kováč si mačiatko nechal a pomenoval ho Fíko.
Prišlo jaro. Išla som kúpiť prípravky proti kliešťom pre naše zvieratká. Vošli sme dnu a stretli Petra Nováka. Pozdravili sme sa.
„Kováča s nejakou zvieracíčou tu dnes nevidno,“ zasmial sa Peter.
„On čoskoro príde,“ usmiala som sa.
Dvere sa otvorili. Vošiel Kováč, v bunde niečo zabalené. A s ním aj jeho žena Marta.
„Čo sa stalo?“ spýtala som sa.
„Martička vytiahla tohto vtáka z pazúrov uličných mačiek. Trochu ho potrhali. Ale inak je zdravý,“ povedal Kováč a vytiahol spod mokrej bundy papagája ara.
Posadila som sa na stoličku. Peter Novák začal hľadať v peňaženke.
„Papagáj je určite domáci,“ poznamenala som. „Má asi meno. Možno Karol.“
Papagáj zdvihol rozcuchanú hlavu, pozrel sa na mňa a zaskrípal: „Osud, Osud!“
„Osud,“ vzdychol Peter, vytiahol peňaženku a zamieril k recepcii.
Kováč sa podrbal za ušom a spokojne sa usmial.
„Tak odteraz, keď budem mať nejakú zvieracinu, prinesiem ju sem. Je to tu lacné.“
Peter Novák sa rozhodol kliniku nezmeniť a nechal im svoju vizitku.
„Ak príde ten pán, Jozef Kováč, s akýmkoľvek zvieraťom, hneď ma zavolajte. Ja všetko zaplatím.“
Proste – osud.
