Zuzana sadla na okraj postele a unavene sa pozrela na usporiadanú hromadu bankoviek ležiacu pred ňou na stole. Dva roky s Jožkom pomaly a starostlivo odkladali každý cent, každé euro, aby si mohli dovoliť to, čo im pripadalo ako niečo z rozprávky – dovolenku pri mori.
Malý domček pri brehu, čerstvá ryba na večeru, šum vĺn, šepot vetra a sloboda od všetkých každodenných starostí – to všetko im pripadalo ako odmena za roky práce, odriekania a malých radostí, ktoré si občas dopriali.
„Zaslúžime si tento odpočinok,“ myslela si Zuzana, pričom hľadela na peniaze. Chcela uveriť, že im konečne prikyvne šťastie. Toto leto malo byť tým vytúženým oddychom od nekonečného zhonu.
Do izby vošiel Jožko. Mal desať rokov. Zvedavo a s istým rozčúlením začal v rukách obracať slúchadlá – darček k narodeninám, ktorý sa Zuzana rozhodla kúpiť napriek všetkým úsporám, len aby syna trochu potešila.
„Mami, naozaj si si to vybrala?“ spýtal sa, sadol si na stoličku a pozrel na ňu.
„Áno, synček,“ odpovedala Zuzana mäkko. „Je tam ticho, pľaž je skoro prírodný a neďaleko je trh s ovocím. Predstav si, aké by bolo pekné polehávať si na slnku? More, čerstvý vzduch, žiadny stres…“
Jožko sa usmial a prikyvol, no v jeho očiach bolo vidieť, že chápe – vedel, aké ťažké je pre ňou ťahať všetko sama, ako často šetrí na sebe, ako každé euro v tejto obálke stálo námahu. Táto dovolenka bola ich spoločným snom, ktorý si strážili ako najväčší poklad.
V tom zazvonil telefón. Na displeji svietilo meno „Marek“.
„Ahoj, sestrička!“ ozval sa bratov hlas. „Ako sa máš? Kam toto leto idete?“
Zuzana si povzdychla. S Markom mali vždy komplikovaný vzťah: rád všetkým velil, považoval sa za najstaršieho a najmúdrejšieho, a ani pred nimi to neskrýval.
„K moru s Jožkom,“ odpovedala opatrne. „Chceme si prenajať izbu pri pláži, len si oddýchnuť.“
„Na čo míňať peniaze?“ zasmial sa Marek. „My máme chatu pri mori! Poďte k nám. Čerstvý vzduch, jahody, pohoda. A ušetríte.“
Zuzana sa zamyslela. Marek vždy vyzeral, akoby vedel lepšie, ako treba žiť. Ale Jožko oživel, keď počul možnosť ísť ku príbuzným.
„Mami, to je celá chata pri mori!“ povedal dúfajúco. „Poďme k strýkovi Markovi! A peniaze si necháme na neskôr.“
Zuzana si povzdychla, s miernou pochybnosťou, ale prikyvla.
„Dobre,“ povedala. „Prídeme.“
Marek ich stretol na stanici so širokým úsmevom a objatím.
„Konečne! Už som myslel, že nikdy neprídete!“ zvolal a pevne ju objal. „Poďte, už máme prestreté.“
Eva, jeho manželka, stála vedľa s ich trojročnou dcérkou Viktóriou, ktorá radostne mávala ich smerom.
„To je stretnutie!“ radostne zvolala Eva a vrúcne objala Zuzanu.
Chata bola príjemná: drevený domček s pletenými kreslami na verande, hojdačka pod rozkonárenou jabloňou, hámik hojdajúci sa vo vetre. K pláži sa dalo ísť pešo za
